Ohnivé pero - jeseň 2021: Vôňa višne

ohnive pero

Stále ju mám pred očami. Najkrajšia žena, akú som kedy videl. Spoznali sme sa ešte na vysokej škole, chodila do nižšieho ročníka. Bola trochu zvláštna, s nikým sa nekamarátila, ale učitelia ju vyzdvihovali vo všetkých ročníkoch ako excelentnú žiačku. O to viac ma prekvapilo, keď som sa rozhodol po prvýkrát ju sledovať. Bola maličká, ale mala svižný krok, tak mi to dalo dosť zabrať, aby si ma nevšimla, no zároveň aby som ju nestratil z dohľadu. Ulice boli plné ľudí a keď aj na chvíľu zastala, aby sa obzrela, stratil som sa v dave. Konečne v cieli. Yummi Zukku zavítala do malého rodinného obchodíku. Kvetinárstvo. Chvíľu som čakal, kedy z neho zas vyjde, ale potom som si ju všimol cez sklo, ako obsluhuje zákazníkov. Bola vtedy tak rozkošná. V jej hnedých očiach sa odrážala ešte nevinnosť a čelo jej zakrývala hustá ofina. Vlasy mala čierne, dlhé a rovné. Na svojom čiernom priliehavom oblečení mala priviazanú žltú nepremokavú zásteru. Dlho trvalo, kým som sa odvážil vstúpiť dnu. Bolo to tuším až na šieste sledovanie. Vošiel som, zamieril rovno k nej a opýtal sa, aké sú jej najobľúbenejšie kvety. Ty si Yokko, však? Krásna Yummi odniekiaľ poznala moje priezvisko, bol som z toho veľmi natešený, ale snažil som sa zachovať si vážnu tvár. Arata Yokko, dodal som. Usmiala sa na mňa, pozrela do zeme a potom povedala: žlté gerbery, mám zo všetkých najradšej. Kúpil som teda obrovskú kyticu práve z týchto kvetov a keď som za ňu zaplatil, povedal som, že je pre ňu. V tej chvíli však maska zo mňa opadla, srdce mi začalo silno búšiť a mimovoľne som sa rozbehol preč. Cítil som sa tak trápne, že som sa ju už potom neodvážil viac sledovať.

Prešla pomerne dlhá doba, keď som si vo vrecku v kabáte našiel od nej lístok. Trochu ma to vtedy zarazilo. Netušil som kedy a ako mi ho tam vložila. Napísané na ňom bolo: Ďakujem ti veľmi za žlté gerbery, nielen že sú moje najobľúbenejšie, ale sú v skutočnosti jediné, ktoré mám rada. Ps: chýba mi to tvoje neohrabané sledovanie. Tvoja Yummi. Spomínam si, že som mal obavy, či to nie je nejaká pasca, ale vedel som, že toto je moja šanca overiť si, či sa jej páčim. Z druhej strany lístka som napísal miesto a čas stretnutia a nechal jej ho poslať na kytici so žltými gerberami do ich kvetinárstva. Vybral som mestský park neďaleko našej školy a prišiel som tam pre istotu o hodinu skôr. Prechádzal som sa starostlivo upraveným terénom, vydláždené chodníky viedli popri stromoch, ktoré vytvárali farebnú alej. Trochu fúkal vietor, ale na jeseň bolo ešte stále príjemne teplo. A potom som ju zbadal na lavičke pri jazierku, v ruke držala knihu. Mlčky som ju sledoval, ešte nebol čas stretnutia. Chcel som sa otočiť a dať jej ešte čas, ale v tej chvíli mi zamávala. Dreveným krokom som kráčal k nej, prisadol si a potom som si uvedomil, že som ju ani nepozdravil. Po hodine ticha sa zdvihla so slovami, že už musí ísť domov. Aj zajtra? Na tomto mieste v tomto čase? Súhlasne som prikývol a Yummi odišla. Chvíľu som ešte sledoval párik kačíc na jazierku a potom som šiel tiež.

Druhý deň to už bolo lepšie, viac som sa osmelil a tiež sme sa porozprávali. Zistil som, že napriek tomu, že študuje, nemá profesijné ambície a plánuje pokračovať v rodinnom podniku. Teraz, po dlhšom čase som presvedčený, že k tomu bola nútená rodinou a nedovolila si im vzdorovať. A tiež som prvý raz zacítil jej vôňu. Voňala po višniach. Túto záhadu sa mi nepodarilo vyriešiť, ako je to možné a tak predpokladám, že tak voňala skrátka ona sama. Každý deň, z každej časti jej tela, najintenzívnejšie však z vlasov. Pamätám si, ako som ju raz nahovoril, nech si sadne na hojdačku. Zľahka som ju rozkýval a mňa úplne opantala jej vôňa. Chvíľami sa mi zdalo, že z jej šiat vyleteli zrelé plody bordových višní a z vlasov drobné, bielo-ružové kvety. Zatočila sa mi z tej intenzívnej vône hlava a prebral som sa na zemi. Yummi tam už nebola, ale v dlani som zvieral višne.

Vtedy to bolo poslednýkrát, čo som ju videl. Kvetinárstvo krátko na to zmenilo majiteľov a nikto mi nevedel povedať, kam sa podela rodina Zukkuových.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

15. novembra
Vaiva