Ohnivé pero - jeseň 2021: Kúzlo na Vajano

ohnive pero

Tmu na križovatke pri Skýcove preťali svetlá auta. Za volantom sedel postarší muž. Vracal sa domov unavený po jednaniach so zákazníkmi. Boli odporní ako šmirgeľ a jemu už z nich tiekli nervy. Päťdesiatpäť ročný sa cítil ako starec. Upokojovalo ho iba riadenie auta tichou nocou. Stačí prejsť Skýcov a po známych serpentínach cez Tribečské pohorie, bude o pár minút konečne doma. Únava ho začínala uspávať. Mal strach, aby mu z lesa nevybehol pred auto diviak alebo nebodaj jeleň. Spoznal lúku s odbočkou na lesnú cestu a uľavilo sa mu. Najhoršie mal za sebou. To bol však omyl. Do cesty mu náhle z lesa vybehla dievčenská postava. Vnímal len obrovské, hrôzou zväčšené oči a napriek brzdeniu prišiel náraz. Vyskočil z auta. To krehké dievča to nemohlo prežiť. Ležala na ceste dolu tvárou a ešte stonala. Kľakol si ku nej a chcel jej pomôcť.

Ani nepostrehol, ako sa to zbehlo. V zlomku sekundy ležal na ceste on a dievča do neho zúrivo kopalo. Vykrikovala niečo o prekliatych ľuďoch. Dobre jej nerozumel, lebo mala natrhnuté pery. Po chvíľke dokonca ani nič necítil. Chrbtica mu už haprovala aj predtým a dievča čosi čertovsky dobre trafilo. Cítil si iba tvár. Bolo to zvláštne, lebo konečne ju začal vnímať. Bola čudne oblečená a zjavne nemala žiadne vážne zranenie.

„Určite to je nejaká strelená krava z niektorej novopohanskej sekty,“ pomyslel si.

Prestala do neho kopať a akosi zneistela. Vo svetle reflektorov auta si prezrela bezvládne telo. Poobzerala sa dookola a v tvári sa jej zračilo zdesenie. Váhavo odišla späť do lesa.

Bolo mu to ľahostajné. Už mu vlastne na ničom nezáležalo. Ani na tom, že zomrie. Bol unavený z práce, zo zbabraného života a otrávený zo všetkých ľudí okolo seba. Dokonca sa mu pri myšlienke na smrť uľavilo.

Na jeho prekvapenie sa dievča vrátilo. Priviedla so sebou viaceré, ešte čudnejšie oblečené mladé ženy. Nedokázal pohnúť krkom, takže si ich nemohol lepšie obzrieť. Ticho sa o ňom rozprávali. Ktosi sa nad ním sklonil a vystrašene sa narovnal. Rozhovor sa zrýchlil a rozumel iba meno Moriana a že teraz oslavuje Vajano na Javorovom vrchu. Niekto sa rozbehol do lesa tým smerom.

Preletelo mu hlavou, že ak idú pre tú Morianu, tak sa jej príchodu už asi nedočká. Sú to dobré dve hodiny cesty. Dúfal, že nočným lesom predsa len pôjde ešte nejaké auto a pomôžu mu. Auto neprišlo. Zakrátko sa však zjavil ešte väčší hlúčik tých divných dievčat a jedna z nich sa nad neho sklonila. Bolo to zvláštne. Reflektory zacláňala svojím telom, ale jej tvár akoby svietila. Videl ju celkom zreteľne. Bola krásna. Taká dievčenská a ženská zároveň. Jej dlhé čierne vlasy pocítil aj na lícach. Vlastne nič iné už necítil. Akýsi ženský hlas vydal rázne povely a všetko sa dalo do pohybu. Jeho auto odviezli do lesa a vypli svetlá aj motor. Zodvihlo ho niekoľko párov rúk a skončil taktiež v lese. Čiernovlasá žena sa opäť ku nemu sklonila a prihovorila sa mu:

„Volám sa Moriana. Ty ma poznáš skôr pod novším menom Morena. Postarám sa o tvoj odchod do záhrobia.“

Súcitne sa usmiala a pokračovala, hoci až teraz si všimol, že pri rozprávaní nepohybuje perami. Hovorila s ním v myšlienkach.

„Teba to nevystrašilo?“ Spýtala sa prekvapene.

"Ani trochu. Mne na živote už nezáleží,“ odpovedal jej v duchu.

„Niekto blízky ti zomrel? Čo je to s tebou?“

„Nie, nezomrel. Len by som asi nikomu nechýbal. Manželka ma nenávidí, deti zmizli do sveta a zostala mi už len únavná a vyčerpávajúca práca. Každý deň sa ledva rozhýbem od bolesti a nikto to ani neocení. Obklopujú ma sebeckí ľudia, ktorí ma neznášajú. Keď tu zomriem, všetkým sa skôr uľaví.“

Moriana pokrčila čelo a muž pocítil, ako sa mu prehrabáva v pamäti. Bez akejkoľvek snahy sa mu objavovali v mysli obrazy, ktoré utvárali jeho život. Prial si, aby už radšej stratil vedomie a všetko sa skončilo. Nepotreboval to prežívať znovu. Všetky hádky s manželkou, výčitky a pohŕdanie. Pohŕdavé pohľady detí a ich odchod. To ho obzvlášť zabolelo. Moriana sa mu však ďalej prehrabávala v pamäti a on sa nevedel dočkať konca.

Napokon prestala a útrpne sa mu usmiala do tváre.

„Vieš, že je dnes Vajano?“ Spýtala sa ho tým nemým spôsobom.

V duchu váhavo prisvedčil.

„Myslíš, že keby si dostal druhú šancu, vedel by si žiť inak?“

Usmial sa: „To je predsa jasné. Obklopil by som sa úplne inými ľuďmi, našiel si manželku, s ktorou by som prežil skvelý život. Už nikdy by som neveril ľuďom, čo ma doteraz obklopovali. Bolo by to úplne iné.“

Moriana sa teraz celkom nahlas úprimne zasmiala a pokrútila hlavou.

„Poznáš ten vtip o Záhorákovi v protismere na diaľnici?“ Spýtala sa sarkasticky a položila mu ruku na čelo. Konečne sa ho začala zmocňovať temnota.


Zobudil sa na suchom lístí a strašne ho tlačili tesné nohavice. Potriasol hlavou a myseľ sa mu vyčistila. Prekvapivo, bez bolesti v krížoch, sa posadil a od šoku takmer opäť stratil vedomie. Jeho ruky nemali jazvy od práce a boli celkom mladé. Oblečené mal neuveriteľne tesné rifle a namiesto firemnej Oktávie, stála neďaleko jeho stará červená škodovka. Rozbehol sa k autu a s hrôzou si prezeral v zrkadle svoju tvár spred tridsiatich rokov.

V lese bolo ráno. Ešte bola na listoch rosa. Nenapadlo ho nič iné, ako na piaty pokus naštartovať staré auto a vyraziť na cestu domov. Niečo sa stalo aj s krajinou. Stromy vyzerali mladšie a dediny mu pripadali ako po socializme. V Klátovej zamieril ku svojmu domu, ale ten tam ešte nestál. Vrátil sa na hlavnú cestu a zvedavo si prezeral dedinu.

Vtedy ju uvidel a pochopil, čo je to za deň. Po ceste kráčalo krásne dievča s kučeravými čiernymi vlasmi a nádherným úsmevom. Už zabudol, aká bola úžasná. Keď ho zbadala vystupovať z auta, rozbehla sa ku nemu a skočila mu do náručia. Svet sa s mu zatočil. Mal by ju odohnať. Vykričať jej, aká mrcha sa z nej stane. Mal by byť na ňu zlý.

Nič z toho však nedokázal urobiť. Miloval ju rovnako ako vtedy. Na okamih zaváhal a mysľou mu preleteli Morianine slová. Napokon, rovnako, ako pred tridsiatimi rokmi aj teraz priamo na ceste pokľakol pred milovaným dievčaťom a požiadal ju o ruku. Prsteň, na ktorý si pol roka šetril, mal pripravený v tých tesných rifliach.


Neskoro v noci sa so synom vracal zo služobnej cesty. Tešili sa domov. Obaja vedeli, že ich budú čakať ich manželky. Nikdy nešli spať, pokiaľ sa oni dvaja bezpečne nevrátili domov. V serpentínach za Skýcovom sa mu v mysli vynorilo akési deja-vu. Dostal strach. Bolo Vajano a on mal opäť päťdesiatpäť rokov. Už čakal, kedy sa vyrúti na cestu neznáma dievčina. Bola to driáda. Našiel si to v knihách.

Na tom mieste sa však nič neudialo. Až za ďalšou zákrutou stáli na odbočke dve postavy. Jedna bola driáda a druhá bola Moriana. Zastavil, vystúpil z auta a vykročil ku nim ako ku starým známym. Moriana ho privítala so širokým úsmevom.

„Tak čo? Podarilo sa? Vymenil si ľudí, ktorý ťa obklopovali?“ Spýtala sa šibalsky.

Usmial sa. Teraz ju už chápal.

„Nie,“ odpovedal, „zmenil som seba.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

6. septembra
Jozef Miklovič