 |
“Ružena! Ružena!” kričalo malé dievčatko, rútiace sa lúkou. Musí Ruženu varovať! Idú po nej! Celá zadychčaná bežala trávou posiatou rannou rosou.
V tom ju zbadala. Ružena sedela na kameni a dívala sa na čosi, čo držala v rukách. Začula dievkin krik a otočila sa.
“Čo tu robíš, Fialka?” spýtala sa, len čo k nej dievča dobehlo.
“Ružena, idú po tebe!” povedala Fialka, sotva lapajúc po dychu.
Ružena sa však len smutno usmiala a odhrnula si z tváre pramienok brčkavých ryšavých vlasou, padajúcich ako medený vodopád až k štíhlemu drieku.
“Ja viem, srdiečko, ja viem,” povzdychla si, “čakám ich tu.”
“Musíš utiecť! Chcú ťa zabiť!” kričala Fialka a chytila ženu za ruku, ako by ju chcela odtiahnuť do bezpečia. Tá sa však z jej zovretia ľahko vykrútila.
“Nechaj ma, nech toto dokončím,” odvetila Ružena, ako by sa nič nedialo.
Fialka bola nervózna. Ako tu mohla len tak sedieť, keď vedela, čo ju čaká! Pozrela sa, na čom tak dôležitom to žena pracovala, že to musela za každú cenu dokončiť. Bol to venček z lúčnych kvetov. Jej šlo o život a ona si tu pletie venček!
“Ružena, musíš ísť! Je medzi nimi aj inkvizítor!” naliehala opäť Fialka, ale Ružena sa naďalej venovala svojej práci.
“Ja viem, ja viem,” odvetila žena, “inkvizítor a päť poskokov, ktorí si hovoria rytieri. Idú si po mňa, pretože starší z dediny ma označili za bosorku.”
Zdvihla zrak od venčeka, pozrela sa na Fialku svojimi prenikavými smaragdovými očami a pokračovala:
“Jeden by si myslel, že ľudia na staré kolená zmúdrejú, ale kdeže. Čím sú starší, tým sú hlúpejší. A zábudlivejší. Úplne im z tých šedivých hláv vypadlo, ako som osade pomáhala. Keď prišiel mor, vyliečila som ich. Keď prišlo sucho, presvedčila som duchov lesa, aby dedine dopriali vlahu. Každé dieťa, čo za posledných dvadsať zím prišlo na svet, prešlo mojimi rukami a žije doteraz. Ale len čo sa po kraji začne šíriť aká si nová viera, ktorá káže, že každá vedma je zlá bosorka, tak odrazu som nič dobré nevykonala a odrazu sú všetky zlé veci moja vina.” Ťažko si povzdychla.
“Ale tak to je z ľuďmi,” pokračovala, “na jedného múdreho je stovka hlupákov. Dúfam, srdiečko, že keď vyrastieš, budeš patriť k tým múdrejším.” Pohladila Fialku po líčku a usmiala sa.
“Prosím, Ružena, odíď,” žobronilo dievčatko, “nechcem, aby ťa zabili.” Po tvári jej tiekli slzy ako hrachy. “Neboj sa nič, srdiečko,” povedala Ružena a utrela Fialke slzy, “ja dnes nezomriem. Je však čas, aby som išla ďalej.”
Postavila sa a nasadila hotový venček dievčatku na hlavu. Fialka sa musela poriadne zakloniť, aby videla vysokej žene do tváre.
“Teraz bež,” povedala Ružena, “o chvíľu dorazia. Bež, vráť sa do dediny a neotáčaj sa.”
Fialka sa už chystala rozbehnúť, ale ešte naposledy tuho objala Ruženu. Nechcela, aby išla preč. Ružena ju pomohla priviesť na svet, liečila ju, keď bola chorá a naučila ju toľko vecí o liečivých bylinkách a duchoch lesa. Chcela aby ostala, ale dobre vedela, že nemohla. Pustila Ruženu, tá si k nej kľakla a dala jej bozk na čelo.
“Choď už,” povedala a Fialka sa konečne, hoci so slzami v očiach, rozbehla preč.
Na druhom konci lúky sa vynorila šestica postáv. Piati rytieri v plnej zboji s mečmi v rukách. Viedol ich muž v dlhom tmavomodrom rúchu s kapucňou cez hlavu z ktorej vykúkala škaredá zjazvená tvár. Cirkevný inkvizítor.
Ružena sa usmiala a postavila. Vykročila postavám naproti nenáhleným krokom.
“Buď pozdravený, ctihodný inkvizítor Konštantín,” pozdravila a pobavil ju inkvizítorov prekvapený výraz. Poznala jeho meno a on netušil odkiaľ.
“Ružena z Kvetnatých Pláni,” odvetil na jej pozdrav Konštantín, len čo sa o úder srdca spamätal z prekvapenia, “bola si obvinená z bosoráctva a paktovaním sa s temnými silami. V mene Cirkvi ťa odsudzujem k smrti! Budeš verejne mučená, aby si priznala svoje hriechy a následne popravená.”
“To sú vážne obvinenia, inkvizítor,” povedala Ružena s úsmevom, “môžete ich podložiť dôkazmi?”
“Očitý svedkovia predo mnou prisahali,” pokračoval Konštantín a ukázal na ženu prstom, “že ťa videli zosielať temné zaklínadlá!”
“Očitý svedkovia,” zasmiala sa Ružena, “a ktorí? Večne opitý Markus? Alebo ten poloslepý Severín, ktorý nerozozná kravu od svojej ženy? Ale na tom nezáleží. Dobre viem, že vám stačí akokoľvek biedna zámienka, aby ste mohli vraždiť nevinných nasledovníkov starých spôsobov.”
“To čo nazývaš staré spôsoby,” spustil Konštantín, “je uctievanie démonov a kacírstvo! Temná mágia slúžiaca len na ubližovanie ľuďom a zvádzanie od pravej viery!” Ružena sa opäť zasmiala.
“V tej vašej pravej viere je viac lží než pravdy,” odvetila, “ale pochybujem, že čokoľvek by som dnes povedala, by vám otvorilo oči.”
“Naša viera je nezlomná!” Akoby na potvrdenie inkvizítorových slov sa rytieri prežehnali.
“Nuž dobre,” povedala Ružena, “robte čo musíte, ctihodný bojovníci pravej viery. Ale vedzte, že bez boja s vami nepôjdem.” Inkvizítor Konštantín sa uškrnul, čo jeho škaredej tvári na kráse nepridalo.
“Tvoja mágia ti nepomôže, bosorka,” odvetil sebavedomo, “chránia nás posvätné amulety. Ich obranu žiadne temné kúzla neprerazia.”
Ružena sa usmiala a zatvorila oči.
“Než zomriete,” povedala, “mali by ste vedieť, že moje meno nie je Ružena. Moje pravé meno je…” Otvorila oči a tie planuli jasnou smaragdovou žiarou.
“Kjernebrannsang!” zvolala hlasom, ktorý sa ohlušujúco niesol lúkou.
Rytieri začali od strachu ustupovať, pretože žena sa im pred očami menila. Jej telo rástlo, rusé vlasy sa zmenili na ostne, koža na šupiny. Na hlave sa jej objavili tri rady veľkých rohov a z chrbta vyrástol pár blanitých krídiel. Postavila sa na všetky štyri a švihla dlhým ostnatým chvostom ako bičom.
Inkvizítor Konštantín očakával, že bosorka sa bude brániť. Nečakal však, že to nie je človek. Pred ním stála jeho najhoršia nočná mora! Démon zo samotných hlbín pekla! Drak! Drak, ktorý sa nad bojovníkmi Cirkvi týčil ako človek nad mravcami.
“Zachráň sa kto môžeš!” zakričal jeden z rytierov a rozbehol sa preč, čo mu sily stačili. Jeho druhovia ho nasledovali.
Nedostali sa však ďaleko. Drak roztvoril doširoka papuľu a vypustil na utekajúcich rytierov vlnu ohňa. Ohňa tak žeravého, že im roztavil zbroj a škvaril najprv mäso a potom aj kosti.
Len čo plamene opadli, odhalili spálenisko. Po rytieroch ostali len mláky kovu z ich zbroje. Inkvizítor sa na to díval a des zapĺňal jeho srdce.
“Si na rade,” ozval sa drak. Konštantín sa vystrašene otočil a hľadel tomu pekelnému monštru do tváre. Oči ako dva obrovské smaragdy sa naň dívali a nevidel v nich zľutovanie. S panickým krikom zmizol v tlame plnej veľkých ostrých zubov.
Dračica otočila svoj pohľad k okraju lúky, tam kde stála dedina, ktorú celých dvadsať zím nazývala svojím domovom. Bol čas odísť. Necháva za sebou však niekoľko detí, mnohé z nich už boli dnes dospelé, ktoré naučila starým spôsobom. Musí dúfať, že ich, na rozdiel od starších dediny tak skoro nezabudnú a naučia ich aj svoje deti. Moc Cirkvi možno rastie, ale kým ľudia budú poznať staré spôsoby, stále je nádej na lepšiu budúcnosť pre ich druh.
S týmito myšlienkami roztiahla svoje veľké krídla a odletela do neznámych krajov.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.