Ohnivé pero - jeseň 2020: Strážca sutiny

ohnive pero

Oceľ klopkala po plechovine v nenáhlivých, studených, krokoch ako posledný pochod k múru s páskou cez oči. Tunel sa zdal byť nekonečný a v jeho tmavých farbách nejedna myseľ zablúdila do neznáma svojich možností. Sem tam prešli okolo hrdzou vyžratej, alebo poničenej ľudskou rukou, diere, ktorá dnu púšťala ostré svetlo, bolestivo trhajúc zrak z temnoty.

„Už sme skoro tam.“ povedala Adis sebaisto.

No Conovi to znelo ako poľutovania hodná lož.

„Vidíš túto tabuľu?“ otrela kus starej, napol zlomenej, dopravnej značky dávneho ľudu. „To je Lubravský most, je priamo nad nami a za ním je náš cieľ.“

Na zeleno-bielom polkruhu bol načmáraný, akoby trasúcou detskou rukou, nadpis.

„To si kreslila ty?“

„Kreslila? Je to predsa napísané, nie nakreslené.“ Zmätene naňho pohliadla, nechápajúc vlastné zosmiešnenie, „Ale áno, ja som to písala. Tak poď, ideme ďalej a dávaj pozor, tunel je tu až príliš starý a nestabilný.“

Vyzeralo to smiešne, ale u deti sutiny bolo vzdelanie niečím výnimočným. Síce by to nikdy nepriznal a zrejme si toho ani nebol vedomí, no získala si jeho obdiv.


Prešli necelých dvadsať metrov dlhou rovinkou, za ňou tunel hlboko klesal akoby bol zlomený. Po bokoch viseli provizórne laná, upevnené iba uzlom na vrchu.

„Po tomto mám zliezť? To už bude bezpečnejšie vrhnúť sa dnu a čakať čo sa stane.“

Adis sa zasmiala ale asi ani presne nevedela nad čím. Hodil po nej studeným pohľadom, v tom sa jej pery narovnali ako keď vystrelí.

„Viem že nevyzerajú moc bezpečne, ale prešla som tadiaľto bez problémov už mnoho krát. Proste mi dôveruj a všetko bude dobré, uvidíš.“

„Dôvera nepatrí k mojej profesii.“ chladno odvetil. No pohľad do jej veľkých strieborných očí ho obmäkčil. „Tak dobre. Pôjdem prvý.“ Neisto sa chytil lana. Než sa spustil, pár krát nim trhol na skúšku. Zdalo sa, že niečo vydrží, ale ani zdanie nepatrilo k jeho profesii, „Povedz, to lano si tiež zlepila ty, však?“

Opäť sa nechápavo zasmiala: „Ja som ho uplietla, ak sa pýtaš na toto.“

„To je už jedno. Hlavne ma skús netrafiť keď budeš padať. A prosím, nekomentuj to.“

Už bol takmer dolu a v neistote, i napriek chladu kovového hrtana, mu studený pot stekal čelom. Posledný meter nad zemou sa pustil. Pod nohami nepočul očakávaný zvuk plechu, na jeho prekvapenie žblnkla voda. Kvokol si a špičkou prstu opatrne okúsil jej konzistenciu. Privoňal k vlhkej rukavici, ale nič necítil. Medzi tým zliezla i Adis a tak isto čľupla do malej kaluže.

„Je skutočná?“

„To neviem. Okrem mňa sem skoro nikoho nepúšťajú a ja som nemala odvahu ju okúsiť. Pôjdeme ďalej, teraz nás čaká už len priechod Emurdovím chodom a sme tam.“

„I tak si nemyslím že uvidím niečo čo zmení môj názor na vás aj váš odboj a nekonečnú hlúpu vojnu o niečo čo už v podstate neexistuje.“

„Tie slová budeš ľutovať, ver mi.“


Dlhú, prevažne rovnú, chodbu nebolo ťažké prejsť. Občasne preliezanie a podliezanie sutín či železných konštrukcií, miestami znepríjemňovalo postup ale oproti tomu čo už prešli to bola prechádzka.

„Povedz, Con, tvoj rád bojoval v podstate za tú istú vec ako my, tak prečo sa nechceš k nám pridať?

Klopkanie ťažkej obuvi sa vytratilo. Povzdychol si: „Môj rád už neexistuje. Zničili sami seba tak ako to má ľudstvo vo zvyku so všetkým. Není dôvod aby som ďalej bojoval.“ Pozrel jej priam do očí, „My, už nebojujeme, prežívame.“

„Hm, ale i tak si tu a pokračuješ so mnou.“

Stroho sa zvrtol a kráčal ďalej.

„Con! Počkaj!“ pobehla za ním.


Na konci chodby stál starý šedivý múr, s nasilu vybúranov, okrúhlou dierou.

„To je Emurdov chod,“ vzdelane prehlásila, chváliac sa že pozná každý kút tejto časti sutiny, „a za ním bude tvoja zvedavosť ukojená. Uvidíš že si mi mal veriť.“

Keď vstúpili dnu do budovy uvidel staré, poničené, výklady s teraz už len suchým, šedistým, prachom čohosi. To bude obchod, zvyšok nadpisu sa zrejme odtrhol alebo rozpadol. Muselo byť pozoruhodné získavať živiny z niečoho takého, pomyslel si.

„Tak! Sme tu!“ zvolala s radosťou, no tá sa rýchlo vytratila keď pohliadla k dverám na druhej strane. Žiadne tam totiž neboli a na ich mieste stála iba zmes tehál a kameňov.

Con skúmavo pristúpil: „S tým nepohnem. Mohol by som nám cestu spraviť násilím, ale obávam sa že by to padlo celé.“

„Nie, to nebude nutné. Je aj iná cesta. Tu,“ ukázala smerom nahor. V kúte v strope vyčnievala malá diera, ale dosť veľká pre telo dospelého človeka, „Vrch je zasypaný, no je tam nízky tunel ktorý vedie okľukou o pár budov vedľa. Tam je priechod do ďalšieho tunela ktorým sa dá dostať tam, kam smerujeme. Ale…“

„V čom je problém?“

Tvár jej oblial strach: „Keď som ta šla naposledy,“ v obavách a znechutení zvraštila obočie, „cítila som zhoreninu.“

Conovi prešli chrbtom zimomriavky, tak ako zakaždým keď to slovo počul. Pristúpil k otvoru a premýšľal. Napokon sa rozhodol: „Riskneme to.“


Adis sa mrštné vyštverala, nebolo divu keď patrila k hľadačom. Conovi to chvíľu trvalo no i on napokon vstúpil do nízkej chodbičky. Snažili sa prejsť čo najrýchlejšie ale miestami bola suť tak nízko, až sa museli plaziť. V tak tesnom hrobe sa vždy ukáže pravá tvár odvahy. Našťastie obaja prešli bez ujmi a vynorili sa v tmavom klesajúcom tuneli. Provizórne oprášili už i tak dosť ufúľané, tmavé kabátce a pomaly našľapovali do neznáma.

Vzduch bol zatuchnutý. Ihneď mu do nosa udrel smrad zhoreného mäsa. Zastal.

Adis zhíkla a šepla: „Spálení!“

Kúsok od nich sa začali pohybovať tiene s tichým grúlením v mukách a agónii.

„Odstup!“ zavelil Con, „Postarám sa o nich. Od toho som predsa tu, nie?“

S rýchlosťou a ľahkosťou, vytiahol spoza chrbtu svoju útočnú pušku, Perseu. Spálení sa ihneď rozbehli po svojej vytúženej a zároveň nenávidenej odmene v utrpení. Tunelom znel dunivý rev smrti. Strieľal precízne ako vyrobený, vražedný stroj. Neminul ani jedinú ranu. Po chvíli bol koniec, chodbou zneli iba tiché výdychy Persei.

„Páni!“ z úžasom pohliadla na Cona, „Tvoja povesť skutočne neklame!“

Popravil si, vyšúchané, kožené remene: „Áno, zabíjať ma učili už ako malého chlapca. Bol som talent od prírody. To je moja povesť nie?“

Po strasti plnej ceste konečne dorazili k cieľu. Bolo to ako v príbehoch ktoré čítal, svetlo na konci tunela. No teraz to boli skutočné, žiarivé lúče, pálivého slnka. Vystúpili z otvoru na okrúhlu plošinu, ohraničenú múrmi suti.

„Tak? Čo ma tu presvedčí? A čo ma tak prekvapí? Nič tu nieje, iba ďalší odkaz ľudskej skazenosti.“

Adis nepovedala ani slovo, iba sa v tichosti, s úsmevom, oprela o múr.

Krúžil pohľadom v snahe niečo nájsť, no skutočne to bol iba prázdny kruh. Potom si to uvedomil. Cinkanie plechu, je preč! Sklopil zrak a uvidel niečo, čo rozhodne nečakal. Taká zelená, taká mäkká a pritom taká tvrdá ako si ju pamätal z citadely, keď bol dieťa.

„To je?“

„Áno,“ prerušila ho Adis, „už mi veríš?“

„Zem! Je živá? Ako to?“

Odtiahla sa od múru a pristúpila bližšie: „Toto je výsledok nášho úsilia a všetkých zmarených životov. Je to len kúsok, a väčšina je stále mŕtva. No s naším odhodlaním to zmeníme, až jedného dňa bude opäť celá živá. Tak čo hovoríš? Pridáš sa k nám? Prestaneš prežívať a zase začneš bojovať?“ podala mu ruku.

Uškrnul sa a pokrútil hlavou: „Nádej skutočne zomiera posledná.“ stisol jej ponúkanú ruku, „Máš svojho strážcu sutiny.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

12. októbra
Martin Kobela