Ohnivé pero - jeseň 2020: Pseudonym

ohnive pero

Prvá rana prišla zľava. Bola to riadna šupa. Odnieslo ma pár metrov nabok, kým som sa spamätal a zdvihol ruky, aby som sa kryl pred druhým úderom. Ten však mieril nižšie. So skučaním som si čupol, predýchaval bolesť a bezmocne očakával ďalšiu bitku.

„To odvoláš!“ zvrieskol ten muž a vršok mojej hlavy, kde mi už začínala plešina, pofŕkali sliny.

Oprel som sa prstami o zem a opatrne som skúšal vstať.

„Ja som svoju diplomovku neodpísal! Drel som na nej dva mesiace!“ reval zadýchane. Nahýnal sa nado mňa, ako keby váhal, či ma ešte kopne alebo si vystačí so slovami.

„Aha. Tak vy ste Martinko Klingáčik,“ precedil som pomedzi zuby, stále skrčený od bolesti.

Martinko Klingáčik bolo meno postavy v mojom najnovšom satirickom blogu. Išlo o skorumpovaného politika v jednej malej krajine v paralelnom vesmíre. V mojej poviedke sa tento Klingáčik vyšplhal s pomocou tatkových peňazí a záhadne získaného diplomu na veľmi vysokú štátnu pozíciu.

„Ja som poctivý, pracovitý občan! A nie som retardovaný!“ jačal Klingáčik a trochu poodstúpil. Očividne nebol bitkár. Rovnako ako ja.

Pritlačil som si dlaň na kosť pod okom a sykol som. Zajtra tam budem mať poriadnu modrinu, no aspoň hádam nebude treba nič zašívať. „Pozrite sa, pane, tá poviedka nebola o vás. Je to len náhodná zhoda mien,” snažil som sa ho upokojiť, aj keď mne samému sa triasol hlas.

„Náhodná zhoda mien? Myslíte si, že neviem, koľko u nás žije Martinov Klingáčikov?“

Pokrčil som plecami. Nelámal som si hlavu nad tým, ako zistil, kde bývam. Dnes sa dá zistiť za desať minút o hocikom hocičo. Ja som normálny človek s normálnym zamestnaním, ktorý normálne platí účty aj dane. Chrlil som ospravedlnenia, kým chlap nevychladol a mierne šokovaný svojou agresivitou sa neodtackal preč.

Nie, nie som blbec. Samozrejme, po tom, ako som musel čeliť niekoľkým žalobám a osobným vyhrážkam, dokonca priamemu násiliu zo strany prominentov, som začal dávať svojim postavám vymyslené mená. Veď život mám len jeden. Myslel som si, že aj tak každý pochopí, o koho vlastne ide. Veď predsa nikto neuverí, že svoje biele kone zakopáva nejaký Hubo Muchotrávka z neexistujúcej krajiny.

Začal som si vymýšľať názvy miest. Potom aj štátov, kam som umiestňoval svoje postavy s vymyslenými menami, zosmiešňoval ich, nastavoval zrkadlo ich farizejstvu, hlúposti a zločinom. Keď dediny ako Kapitánske Výložkovce a krajiny ako Ródina nestačili, začal som s paralelnými vesmírmi.

Očividne, a najmä rukolapne, to nefungovalo.

V hlave aj v rozkroku mi stále pulzovala bolesť, keď som stúpal po schodoch do svojho staromládeneckého bytu. Doma som si opláchol tvár a na líce pritisol mrazený hrášok. Hrášok je lepší ako karfiol, to už mám odskúšané. Potom som si nalial na dva prsty tulamorky, zvalil som sa gauč a zapol notebook.

Tri žiadosti o kontakt na Facebooku som zmazal, len čo som si prečítal prvých pár slov. Ako vidím, nepomohli ani mená ako Narcis Sebarád či Kakoslav Spláchnutý. Mám ale azda kvôli vyhrážkam prestať písať? Veď môj blog ľudia čítajú už roky, a čím vyššie tnem, tým viac pribúda čítanosť… Ľuďom predsa treba otvárať oči.

Hodinku som sa ľutoval. Vonku sa zatiaľ zotmelo, hrášok v sáčku sa zmenil na hrudkovitú kašu a z fľašky odbudla dobrá tretina. Potom som sa pozbieral. Mňa nedostanú. Nedám sa zastrašiť, ani tými tam hore, ani tými, ktorých mená som použil.

Obývačku znova zaliala modrastá žiara. Prihlásil som sa do redakčného systému svojho blogu, pomädlil som si dlane a začal ťukať do klávesnice.

Text sa sám od seba rinul spod mojich prstov a o pár desiatok minút bola poviedka hotová. Dej sa odohrával na jednej planéte vo veľmi, veľmi vzdialenej galaxii. V čase celoplanetárneho zákazu vychádzania sa vysoký štátny predstaviteľ menom Xqhhdrach20 zahral na taxikára a na vládnej vesmírnej lodi odviezol krásnu stopárku na asteroid preslávený plastickou chirurgiou. Príbeh som ukončil zábavnou a poučnou pointou.

Ešte dvakrát som poviedku prešiel a opravil chyby. Potom som ju jedným kliknutím odpálil na zverejnenie a s pocitom dobre vykonanej práce som si ešte nalial. Potom som šiel spať.

Zobudil som sa na prudké svetlo. Strhol som sa, lebo som sa zľakol, že už je obed a zasa som zmeškal do práce. No keď som si pretrel oči, uvidel som, ako mi cez okno žiaria do izby silné reflektory.

Vzápätí sa ozvalo búchanie na vchodové dvere. Naboso som sa pretackal do predsiene a pritisol oko ku kukátku.

Na chodbe na šiestich nohách nervózne podupkával tvor. Z venca tykadiel, ktorý mu korunoval hlavu, sa jedno tykadlo natiahlo a prilepilo sa na kukátko z druhej strany.

Odskočil som.

V záchvate paniky mi napadlo, že nejako ujdem oknom, no oslepujúce svetlá a nezreteľné vibrovanie motorov tam vonku ma presvedčili o tom, že to nebude rozumné.

Búchanie sa zopakovalo, znelo o čosi podráždenejšie.

Vzdychol som si. Ak toto prežijem, odsťahujem sa. Ukončím svoj blog a založím si nový, rovnako ako autorskú stránku na Facebooku. Tentokrát pod pseudonymom. Napríklad Ján Novák. Je to pekné, poctivé meno, a hlavne, Jánov Novákov je veľa.

Vrátil som sa do obývačky, zobral tulamorku, dva poháre a s búšiacim srdcom som sa pobral naspäť k dverám.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

16. novembra
Ján Novák