Ohnivé pero - jeseň 2020: Nový začiatok

ohnive pero

Prudký náraz so mnou zalomcoval ako s handrovou bábikou. Vlna kinetickej energie presvišťala mojim krehkým telom a nechala ma ležať na podlahe kabíny spolu so zvyškom vybavenia. Čudoval som sa, že vôbec žijem. Pri dopade v takej rýchlosti mohol reaktor pokojne explodovať a premeniť loď na kopu roztaveného šrotu. Šance boli mizerné, ale vyzeralo to tak, že priazeň osudu bola na mojej strane.

Ignorujúc bolesť sa moja myseľ snažila pozviechať a postaviť pohmoždené telo na nohy, ale svet naokolo sa ešte stále točil. Hodnú chvíľu trvalo, než som si uvedomil všetky skutočnosti: kryospánok – budíček – tvrdý náraz – havária.

Ach, ten prekliaty počítač! Nezobudil ma podľa plánu, aby sa loď dala bezpečne naviesť na pristátie. Nebyť turbulencii, ktoré ma vytrhli z kryospánku… bolo by po všetkom.

Indikátory blikali ako splašené, kabínou sa ozýval poplašný signál. Pohľad na diagnostiku prezradil viac; pohonná jednotka – zničená, stabilizačný systém – zničený, palivový systém detto. Navyše náraz poškodil aj časť reaktoru, takže odlet neprichádzal do úvahy. Vyzeralo to naozaj zle. Premohla ma úzkosť. Tak veľa odo mňa záviselo. Našťastie… nebolo všetko stratené. Podpora života klapala ako hodinky, exoskenery tiež a najmä biolabák s genetickým trezorom zostali nedotknuté.

Otázka teda znela: Kde to som? Hlavný monitor párkrát preblikol, keď som sa z neho pokúšal vydolovať nejaké informácie. Po niekoľkých pokusoch sa na kvantovom displeji konečne vyroloval obraz mojej pozície. S úľavou som konštatoval, že navikomp ma vypľul na cieľovej planéte. Stáli pri mne všetci svätí.

Kabínou sa rozhostilo jadrné ticho nasledované dvojitým pípnutím – dokončil sa exosken okolia. Dychtivo som mrkol na obrazovku, očakávajúc prvé výsledky, ktoré začali prúdiť do systému. Zbernica dát pod náporom kvantity údajov takmer explodovala. Výsledky mi vyrazili dych.

Podľa všetkého vonku panovalo prostredie prijateľné pre život; stabilná atmosféra s dostatkom oxygénu, optimálna teplota, dokonca voda v kvapalnom stave! Vyzeralo to podobne ako u nás doma, dávno pred Anihilačnou vojnou, ktorá priniesla totálnu skazu. Slzy sa mi tisli do očí, dojalo ma to. Takže moje predpoklady boli od začiatku správne. Nemýlil som sa, keď som objavil tento raj v zabudnutom kúte našej galaxie. Musel som to vidieť!

Hlasový modul poškodil náraz, ale panoramatický mód sa dal spustiť aj ručne. Na ovládacom paneli stačilo zadať príslušný príkaz. Ozvalo sa mierne zapraskanie a s dlhším oneskorením sa kabína konečne spriehľadnila a predo mnou sa objavil celkom nový, nepoznaný svet. Onemel som.

Miestna hviezda práve zapadala, takže som mal to privilégium vidieť oblohu krásne zafarbenú do zvláštneho odtieňa šarlátovej. Po nej plávali stovky obláčikov, nepravidelne roztrúsených po celej dĺžke obzoru, ktorému tak majestátne kraľovalo atypické pohorie s bielym zasneženým vrcholkom. A všade navôkol sa vinula autotrofná flóra rôznych druhov a rozmerov, pokrývajúca takmer celú krajinu. Impozantné!

Musel som ísť von a vidieť všetku tú krásu na vlastné oči, presvedčiť sa, že je to skutočné, že nesnívam, že existuje nádej na záchranu – nie moju, ale záchranu všetkého čo som kedy poznal a zabezpečil tak prežitie a domov pre budúce generácie. Ako posledný mohykán našej kultúry to bola moja povinnosť.

S vypätím síl som sa dotackal k ochrannej výbave a dosť dlho mi trvalo, než som si nasadil helmu a navliekol skafander. Bolesť však ustupovala z piedestálu, na jej miesto sa driapalo nadšenie, aké ešte nikdy predtým. Osud mi dal šancu napraviť chyby našich predkov. Začneme od znova. Áno. Tak to bude. A bude to veľkolepé.


Bezpečnostné dvere sa so zasyčaním otvorili a neprebádaná krajina sa ocitla zoči-voči môjmu vzrušenému ja. Bez zbytočného predslovu som vykročil vpred a urobil pár nesmelých krokov.

Gravitácia sa zdala byť o niečo slabšia než doma, ale nebolo to nič hrozné – aspoň som sa cítil ľahší a chôdza bola o niečo príjemnejšia. Poobzeral som sa po mieste havárie a zistil, že loď dopadla na okraj akéhosi dažďového lesa, ktorý lemoval obrovskú planinu savanového charakteru.

Teplota ovzdušia bola trochu vyššia, ale hladina oxygénu sa zdala byť v norme a miera znečistenia tiež, takže som celkom skoro podľahol nutkaniu dať si dole helmu. Vystrel som sa do plnej výšky, zaklonil hlavu, zavrel oči a spolu s hlbokým nádychom čerstvého vzduchu ma zaplavila slastná eufória, ktorá mi vyčarila úsmev na tvári – prvé nadýchnutie v novom svete.

Otvoril som oči a pohliadol na oblohu. Farbila sa do čierna. Nad hlavou mi preletel kŕdeľ zvláštnych vtákov, nebo sa ozývalo melodickým švitorením. Na pozadí znel šum stromov, doplnený jemným cvrlikaním hmyzu. Život v celej svojej kráse! Panenská príroda plná živočíchov, akú som vídal iba v starých záznamoch.

„Sme zachránení!“

Chcel som tancovať, oslavovať, skrátka sa tešiť z novej šance, ale predo mnou bolo ešte mnoho práce. Musel som sa vrátiť do lode, spísať lodný záznam, začať s výskumom. Ak budem šetriť, zásoby by mohli vydržať aj pätnásť rokov. V tomto horizonte a v týchto podmienkach by som mal byť schopný vyprodukovať niekoľko jedincov pomocou genetického materiálu a biomaternice uschovanej v trezore. S podporou urýchleného rastu, kúzla bioinžinierstva a dynamického cerebrálneho učenia tu na konci tohto obdobia budem mať malú sebestačnú osadu. Samozrejme, najlepšie by bolo keby…

Z víru vedeckých myšlienok ma vytrhlo zapraskanie suchých vetví z blízkej húštiny. Potom ďalšie po mojej pravici a vzápätí aj po ľavici. Zvrtol som sa na päte a rozhodol sa rýchlo vrátiť do lode.

Tma už pokryla temer všetko okolie a nebyť iluminačných reflektorov na trupe lode, nevidel by som skoro nič. Robil som opatrné, ale zároveň rýchle kroky. Znovu sa ozvalo zapraskanie, ale tentoraz hlučnejšie a zo všetkých strán naraz. Ešte viac som zrýchlil.

Vzduchom zarezonovalo mumlanie. Zastavil som. Čo to do čerta bolo? Zdalo sa mi to? Pozrel som smerom k lodi a uzrel to, v čo som od začiatku tajne dúfal.

Boli tam! Siluety postáv, tiene plaziace sa ku mne!

V temnote nadchádzajúcej noci bolo ťažké niečo rozoznať, ale nemusel som mať nočné videnie na to, aby som vedel, že som nimi obkľúčený. Takže… inteligentný život. Wow.

Tiché šomranie neznámeho jazyka sa zmenilo na hlučnejší džavot. Do lode sa vrátiť nedalo. Stál som v obkľúčení neznámeho počtu neznámych tvorov v neznámom teréne.

Srdce mi bilo vzrušením. Bytosti z nového sveta ma pozorovali rovnako zvedavo ako ja ich. Boli vzpriamení, mali tmavšiu pokožku, dvoje ruky a nohy. Na sebe mali len minimum odevu. V umelom svetle som zazrel ich výrazné ochlpenie a prevažne atletické, šľachovité postavy. V rukách zvierali akési primitívne nástroje. Nespúšťali zo mňa oči osadené do výraznej hlavy, ktorej dominoval široký a plochý nos. Mali podobné črty ako my až na to, že na končatinách mali päť prstov, boli zreteľne vyšší, štíhlejší a fyzicky zdatnejší. S genetického hľadiska boli veľmi zaujímaví.

Stál som medzi nimi paralyzovaný strachom a zároveň vedeckým údivom. Našiel som inteligentný život, bytosti s veľkým potenciálom. Vyzerali zvedavo, približovali sa. Keby mi chceli ublížiť, asi by už bolo po mne. V hlave mi preblyslo niekoľko kalkulácii. Možno keby sa mi podarilo spojiť našu genetiku s ich, zobrať to najlepšie z oboch rás, vyšľachtil by som celkom nový druh, ktorý by raz mohol dominovať tejto krásnej modrej planéte.

Na znak mieru som k nim natiahol ruku a čakal na odpoveď.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

14. septembra
Marián Veľký