Ohnivé pero - jeseň 2020: Dych

ohnive pero

„Proste dostane taký elixírik, nejakú dobu s ním pobudneš a keď bude postupne zaspávať, vezmú ho na operačku. Za hoďku-dve ho máš naspäť a idete domov,“ poúčala Kristínu jej priateľka Barbora počas sedenia na terase kaviarne. Jej dcérka totiž nedávno takisto absolvovala odstránenie nosných mandlí v rovnakej nemocnici, takže pred Kristínou mohla teraz mudrovať.

„Veď hej, viem, bude to v pohode. Môj maličký, hlavne, aby mu už bolo lepšie. Ledva dýcha,“ sťažovala sa Kristína.

„Neboj, určite mu to pomôže. A vieš čo je haluz? Keď mu dajú ten sirup na spanie, počula som, že deti sa potom správajú divne,“ zasväcovala kamarátku.

„Divne? Ako to myslíš divne?“

„No, že robia a hovoria čudné veci. Sú po tom lieku, či čo to je, také omámené a dezorientované. Sama som to zažila, keď to podali Lívinke.“

„A čo sa s ňou presne dialo?“ vyzvedala.

„Smiala sa ako šialená, stále rozprávala niečo o klaunoch a ukazovala kade-tade po miestnosti ,aha klaunʻ a tak,“ vysvetľovala s úsmevom na tvári Barbora. „Všetko jej bolo vtipné a rehotala sa tak, že som to ešte u nej nevidela. Ani mi to neprišlo ako smiech štvorročného dievčaťa. Bola ako nejaký dospelák. Aj som mala trocha strach, ale počula som, že je to normálne.“

Kristína si odpila z kávy a premýšľala nad predstavou klauna. Až ju striaslo, klaunov sa vždy bála. Tupé stvorenia.

„A ako to potom inak Lívinka zvládala?“ ťahala z nej ďalšie informácie.

„Ja myslím, že fajn. Neboli žiadne problémy, ale akoby sa jej odvtedy rozbujnela fantázia. Neviem, možno je to len môj pocit.“ Barbora sa na moment zamyslela a zvážnela. „Už niekoľkokrát spomenula s takým prirodzeným úsmevom, že videla nejakého uja s dierou v chrbte.“

„Prosím? Sranduješ,“ vypleštila oči na oproti sediacu kamarátku. „To si mi nespomínala.“

„Veď sa v poslednom čase ledva vidíme. Aj si už píšeme menej. Ani ma nenapadlo ti to spomenúť,“ bránila sa.

„Ja viem,“ uznala miernym hlasom Kristína.

„Nechápem,“ pokračovala Barbora, „ako ju také niečo napadlo. Možno to náhodou videla niekde na obrázku, alebo to započula niekoho rozprávať. Netuším. Deti toho nakecajú, až sa ti občas rozum zastavuje. Ach, načo ti to vlastne teraz hovorím,“ uvedomila sa zrazu.

Veru, mohla si si to nechať pre seba. Mám sa na čo tešiť, pomyslela si. O dva dni to budeme mať so Samkom za sebou, utešovala sa v duchu. „Dobre Baška, už stačí, nepotrebujem viac počuť,“ usmiala sa kyslo na svoju priateľku.


„Mamka,“ ozval sa niečo po jedenástej v noci letargický hlas vo dverách spálne. „Mamička,“ zopakovala znova ešte hlasnejšie maličká postavička a mľandravými pomalými krokmi kráčala k posteli na opačnú stranu izby.

Kristína sa prevrátila na druhý bok, takže bola teraz otočená smerom k dverám. Oči mala stále zatvorené, ale pomaličky sa začala prebúdzať.

„Mamka,“ prehovoril opäť trojročný chlapček, no tentoraz ju chytil pevne za ruku.

Otvorila oči a pred sebou videla stojaceho Samka. „Čo sa deje, zlatko?“

V prvom momente sa preľakla, napadlo ju, či nenastali nejaké oneskorené komplikácie po operácii. Veď odkedy sa po zákroku prebudil, uplynulo iba pár hodín.

„Som sa pocikau,“ vyhŕkol zo seba so smutnými modrými očami a pohľadom upreným na zem.

Kristína si sadla na posteľ a zapla stojatú lampu po ľavej ruke. Pohladila synčeka po hlave a pritúlila si ho. „Poď sem, Samko. Sme sa pocikali, taký veľký? Nevadí,“ chlácholila ho jemným hlasom.

Samko sa ochotne pritisol k mame a vyčaril spokojný úsmev.

„A kde si vlastne pocikaný?“

Pozorne si ho spredu obzerala rozospatými očami, no nepostrehla, že by bol niekde mokrý. Otočila ho chrbtom k sebe, ale ani vzadu žiadny náznak po nehode mechúra. Nahla sa k stene a zapla veľké stropné svetlo. Nech si ho obzerala akokoľvek, nič si nevšimla. Chlapček so zvesenými rúčkami pri telíčku len mlčky pozeral do zeme.

„Samko, však nie si vôbec pocikaný. To sa ti asi len zdalo, alebo snívalo.“

„Som, mamka, posteu je pocikaná,“ ukázal prštekom ľavej ruky smerom k dverám spálne.

„Ach, no ukáž, pozrieme sa,“ zdvihla obočie a chystala sa do detskej izby vedľa. Keď vychádzala z dverí, obzrela sa na Samka. Ten len ticho stál pri jej posteli a s napätím pozeral na svoju mamu. Nenasledoval ju.

„Ideš so mnou? Poď,“ nabádala ho.

Kývol nesúhlasne hlávkou.

„Ako chceš. Tak čakaj, hneď som tu.“

„Mamka,“ skríkol náhle.

„Čo je Samko, tak ideš?“

„Mamka, písau ti stauký?“ prekvapil ju otázkou.

„Aký starký?“ začudovala sa.

„Tvoj tati ti písau?“

Nevedela, ako na túto nemilú otázku reagovať. „Samko, prestaň, nemôže písať. Veď som ti viackrát vravela, že už nežije a spinká na cintoríne. Bol si tam predsa so mnou.“

Chlapček sa pousmial. „On tam žije, kde ueží. Nevieš, že oni tam všetci žijú?“ nahodil výraz filozofa a roztopašne sa zachichotal. Rúčkami si pritom zakryl ústočká.

„Stačilo, zlato. Počkaj tu, idem pozrieť postieľku,“ zavelila ráznym hlasom a odobrala sa do detskej.

Blížila sa k mierne pootvoreným dverám Samkovej izby, keď odrazu spomalila. Čo to má znamenať? prebleslo jej mysľou. Zastala tesne pred prichýlenými dverami na úzkej chodbe, dnu sa neodvážila. Vonku už bola tma, ale cez veľké okná sa do bytu predieral jasavý mesačný svit. Cítila sa nepríjemne a dostala strach. Stála pred detskou izbou, z ktorej vychádzali nejaké zvuky, pravdepodobne ľudské, zatiaľ čo jej Samko ju čakal v spálni. To je na psychiatriu.

„Bože,“ zašeptala preľakane.

Nahla sa pravým uchom k štrbine medzi dverami a zárubňou. Hneď nato sa odhodlala aspoň nakuknúť a stojac stále na chodbe upriamila svoj zrak do medzery. V miestnosti boli zatiahnuté žalúzie – tma ako v hrobke. Zreteľne zachytila jemné dýchanie. Jej tep sa zrýchlil, nevedela čo má robiť. Má sa rýchlo vrátiť do izby, schmatnúť Samka a vybehnúť von z bytu? Alebo vojde do detskej a zapne svetlo?

Zrazu sa rozhodla konať. Rázne otvorila dvere, urobila krok dnu a pľasla rukou po vypínači na stene. Svetlo nabehlo, avšak zvuky dýchania neustali. Práve naopak, keď vstúpila do izby, počula ich ešte zreteľnejšie. Bolo to jemné dýchanie v spánku a bola si istá, že prichádza smerom od Samkovej postieľky. Podišla k nej, nadvihla vankúš a tenkú prikrývku, ale posteľ bola úplne prázdna a nebola ani mokrá. Stála tesne nad postieľkou, v ktorej okrem dvoch plyšákov nik neležal, no evidentne z nej vychádzali pravidelné zvuky dýchania. Teraz si bola istá, že je to dýchanie Samka. To matka spozná. Je to on. Ako to môže…? Veď je v spálni, pomyslela si zhrozene. Civela na posteľ plná desu, chvela sa a po tele jej behali nefalšované zimomriavky. Chytila sa oboma rukami za hlavu a nechápala. Posteľ, alebo niečo v nej dýchalo.

„Samko?“ skríkla z plného hrdla a otočila sa smerom k dverám detskej izby.

Vypálila okamžite von z dverí a cez chodbu prebehla ako blesk naspäť do spálne. Bolo stále rozsvietené, no Samka nikde.

„Samko, kde si, Samko,“ kričala a pozrela narýchlo všetky kúty miestnosti, kam sa občas chlapček rád rodičom schoval. Nenašla ho nikde.

„Samko,“ zahlásila skôr zúfalo ako s krikom.

V tom ju napadlo sa ísť zase pozrieť do jeho izby. Behom sa vyľakaná opäť presunula cez chodbu k detskej. Prekvapilo ju, že sa nesvieti, aj keď si bola istá, že pri rýchlom odchode pred necelou minútou nezhasínala. Vošla do chlapčekovej izby a znova zapla svetlo. Vystrašený pohľad hneď upriamila na jeho posteľ. Počula to isté dýchanie, ale jej maličký Samko tam tentoraz ležal. Zdalo sa, že spí tvrdo a nič ho netrápi. Akoby tam bol po celý čas pokojne uvelebený a do spálne rodičov ani nezavítal.

Kristína pozerala nechápavo a zároveň so strachom na synčeka a nevedela, čo si má myslieť o tom, čo sa práve udialo.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

19. októbra
Damián Kaleb