 |
„Tešíš sa na dnešnú slávnosť, Bogomilka?” pohladil ma oco po krátkych tmavých vlasoch počas odchodu do práce.
„A naozaj prídu?” opýtala som sa ho neveriacky a pozrela na jeho zjazvenú a mrazom ošľahanú tvár murára. V dedine už sa toho narozprávalo.
„Lesné víly? Určite!” ubezpečoval ma s úsmevom, no úplne ma nepresvedčil. Nikto ich už veľmi dlho nevidel.
„Dnešná slávnosť je výnimočná,” dodal, keď videl, že môj neveriacky pohľad pretrváva, „oslávime 1000 rokov milosti jej Veľkej Dryády. Pekne sa obleč a vidíme sa večer.” Vo dverách mi ešte zamával a zavrel za sebou dvere.
Na poctu vzácnych hostiek sa oslava tento raz konala na lúke na kopci nad dedinou a nie vo Veľkej sieni Lubartovho hradu. Podonášali sa na ňu drevené stoly a stoličky, keramické taniere, sklenené poháre aj kovový príbor. Stoly poukladali do kruhov. Najmenší bol v strede. Stredný obkolesoval najmenší a najväčší ten stredný. Začínalo sa stmievať a tak po chvíli pribudli aj sklenené sudy plné veľkých až desať centimetrových svetlušiek. Pochytali ich len pre tento večer, potom ich čaká opäť sloboda.
Vrava postupne silnela. Ľudia pribúdali a s nimi aj víno a pivo. Niektorí si našli svoje miesto na sedenie hneď po príchode, iní museli najprv všetkých pozdraviť. Keď už bola väčšina usadená, synovia kuchárok priniesli na podnosoch zeleninu a opekané zemiaky. Na výber mali z čerstvej zeleniny aj upravenej na pare. Korenenej aj nekorenenej. Posolenej aj poliatej slivkovým octom.
Nikto sa ale zatiaľ ničoho nedotkol.
Slnko zapadlo a ľudia na lúke stíchli. Chvíľu bolo počuť len lístie trejúce sa navzájom pod nadvládou vetra a rozhovory cvrčkov.
„Tam sa niečo mihlo,” zašepkal niekto.
A naozaj! Keď som sa zadívala na okraj lesa, niečo sa tam mihlo. A aj o pár metrov ďalej. Les sám ako by sa začal hmýriť. Muselo ísť o desiatky bytostí vysokých ako srna. Siluety sa pomaly približovali, no pri pohľade zo svetla do tmy trvalo nejakú dobu, kým ich bolo dobre vidno. Bola som veľmi zvedavá a prekvapilo ma, že vyzerali ako ženy. Kučeravé nízke chudé ženy odeté v jemnej látke béžovej farby. Ale boli aj čímsi iné. Ich tváram dominovali veľké oči, dvakrát väčšie ako tie ľudské. Nechty mali špicaté. A pri dobrom svetle bol vidieť aj zelenkastý odtieň ich kože. Lesné víly. Ony naozaj prišli.
Po tom, ako sa mi pripomenula potreba dýchať a vrátila som svoju sánku na správne miesto, uvedomila som si, že väčšina z nich zostala stáť na okraji lesa. K stolom ich pristúpilo len dvanásť a len tri prišli doprostred malého kruhu.
Ako prechádzali okolo mňa, zacítila som vôňu levandule, zrejme smreka a niečo neznámeho no veľmi opantávajúceho.
„Vítajte! Vítajte! Vítajte!” postavila sa s do široka roztvorenými rukami naša pani hradná, ktorú mal každý rád a rešpektoval.
„Je nám obrovskou cťou, že Vás tu môžeme privítať a obdarovať Vás na znak našej vďaky a záujmu o dobré vzťahy aj naďalej do budúcna,” zdôraznila s vľúdnym úsmevom.
Krásna čiernovlasá víla s intenzívnym pohľadom a jemným úsmevom stojaca medzi svojimi dvomi družkami prikývla.
„Výborne!” zatlieskala hradná pani a rukávy jej matných smaragdových dlhých šiat odhalili jej predlaktia, „prineste dar!”
Štyria najsilnejší muži sa zdvihli a odišli naspäť do dediny. O pár minút už sa vracali a na podnose niesli najmajestatnejší dubový trón, aký som kedy videla. Od svetlého stredu tmavol a tak bol na konci svojich konárov, ktoré z neho po stranách aj hore vyčnievali aj tri metre, skoro čierny. Svetlé sedadlo bolo vyleštené a bezchybne hladké. Operadlo prevyšovalo chrbát o dobrého polmetra, túto plochu využili pre tradičné lesné ornamenty. Niektoré konáre ešte stále vyživovali zdravé zelené listy.
Položili ho vedľa stolov.
„Len pre Vás, Vaše Veličenstvo,” odovzdala ho so zdvihnutou bradou hradná pani a v jej teplých hnedých očiach sa mihotali iskričky, „vyrobené priamo z Velika.” Velik bol ešte do včerajšieho rána náš najstarší vyše 1000 rokov starý strom.
Lesné víly zhíkli, oči naplno vypleštené až som sa bála, že im vypadnú. Lesom sa rozľahol ich uši drásajúci bolestivý krik, aký mávajú len nemé tváre na bitúnkoch.
„Kako možeste?” vyhrklo jej Veličenstvo.
Rozkričala sa. A tentokrát bolo jasne počuť, ako sa do jej hlasu vniesol hnev.
„Kako možete čestvovati toho, kogo monštrom uznavajete?” skríkla po ľuďoch s očami plnými zúrivosti. A opovrhnutia.
„Deti pryč, dospelije prírode,” otočila sa na svojich ľudí.
Zrazu ma zdrapli dve ruky a ťahali ma preč. Ocko sa po mne načiahol, ale víly boli rýchlejšie. Aj ostatné deti ťahali do dediny. Dospelí boli vystrašení, no po jednom preciťovali a začínali bojovať. Zavreli nás do domu a už sme počuli len krik, plač a zvuky boja. Príbor a hrnce bucháli o stoličky. Poháre sa rozbíjali o stoly. Stoličky bucháli raz o ľudí, inokedy o víly. Stoly škrípali pod ťarchou tiel. Ledva sme dýchali, úpenlivo počúvali, krčili sa pri stenách. Plakali len tie najmenšie deti.
Vonku nastalo ticho.
Čakali sme. Prídu si po nás? A ak áno, tak ktorí z nich?
Čas sa tiahol a nikto nechodil. Detičky postupne utíchli. Napokon zaspali. Nikto z nás starších sa neodvážil pohnúť. Úmyselne. Väčšina z nás sa triasla. Srdce nám bilo až v krku. V ústach sme mali dávno vyschnuté. Mechúry plne a dopytujúce sa.
Prvé lúče prenikli do domu. Dožili sme sa rána.
Oproti mne sedela Hana, najstaršia z nás. Hľadela do prázdna, pery mala krvavé od kúsania, slzy na krajíčku. Opierajúc sa chrbtom o stenu sa pomaly vystrela a postavila. Podišla k dverám a po hlbokom nádychu a výdychu ich otvorila. Dobehla som ju a odvážne ju nasledovala vyhliadajúc spoza jej chrbta. Nikde nebolo nikoho. Pozrela som smerom ku kopcu. Ani tam som nikoho nevidela. Pomalým šuchotavým krokom, ja stále trochu schovaná za Hanou, sme došli až na lúku, na ktorej sa mi včera splnil sen stretnúť lesné víly. Tráva bola krásne zelená, zemina vlhká a tmavá. Príroda živá a zdravá. Nábytok a veci rozbité a porozhadzované. Okrem dubového trónu, ktorý sa naďalej majestátne týčil na svojom mieste.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.