 |
Sedím pod otvoreným strešným oknom a telo mám celé napnuté od vzrušenia. Moje vnemové orgány sú ešte stále rozcitlivené z toho, ako intenzívne som zachytával prichádzajúci signál.
Tri roky od začiatku mojej pozorovacej misie ma povolali späť na materskú loď.
Konečne!
Vždy som vedel, že čas, ktorý trávim na Zemi, je mrhaním môjho potenciálu. Ja a moji druhovia sme boli navrhnutí ako dokonalé vraždiace stvorenia. Nočné videnie, neuveriteľne rýchle reflexy, zabudované ochranné mechanizmy, ktoré vyradia z boja každého nepriateľa. Máme všetko. Našim poslaním je dobýjať… alebo aspoň bolo. Až kým sme pri putovaní vesmírom nenarazili na plemeno, ktoré si hovorí ľudské, a z dôvodov, na ktorý si už nikto nespomína, sme ho začali pozorovať.
A tak trávim dni podávaním hlásení o aktivite toho najnudnejšieho páru v slnečnej sústave. On varí pivo a ona štrikuje detské ponožky, nikdy nie naopak. Počúvam márne sľuby, ako pôjdu ďalší víkend behať a nekonečné hádky, kto je na rade s vysávaním.
Dnes však nastal čas rozlúčiť sa.
Potichu, spôsobom hodným tajného agenta, sa presuniem do spálne, kde objekty môjho pozorovania spia. Občas, keď sa nudím – no dobre, pomerne často – ich zobudím len preto, aby som zanalyzoval ich reakciu. V mene vedy musím byť niekedy neústupčivý. Ako testovacie exempláre reagujú v tme? Pod vplyvom únavy? Aká bude ich odozva na náhlu bolesť obnažených chodidiel?
Z tmy pozorujem dve kôpky zamotané v perinách a v hlave sa mi pritom dookola prehráva tá vytúžená správa: „Agent, vaša misia je ukončená. Hláste sa na materskej lodi ASAP.“
ASAP. To odporné slovo sme prevzali od ľudí. Neinšpirovali sme sa ich náklonnosťou pre malé chlpaté cicavce ani schopnosťou venovať spánku menej ako sedemnásť hodín zo dňa. Nie, my sme z ich širokého repertoáru ťažko pochopiteľného správania museli prevziať práve nutnosť dosiahnuť to svoje v najkratšom možnom termíne.
A pritom treba uznať, že ľudia majú občas so svojimi zvláštnosťami niečo do seba.
Keď prišli na Zem prví z nás, svoj mimozemský pôvod sme nijak netajili. Ľudia nás uctievali, no netrvalo dlho, než sme si uvedomili, že ak chceme ľudí skutočne poznať, musíme s nimi splynúť. Nieže by sa to dalo úplne – sme im po každej stránke nadradení – ale bolo potrebné, aby nás považovali za priateľov, nie bohov.
Skromne si dovolím tvrdiť, že mne sa podarilo ešte niečo viac. To, čo voči mne prechovávali moje nič netušiace objekty, o ktorých každý na kozmickej lodi Churu vedel, že ona si strihá nechty na nohách v posteli a on si tie isté trenky oblečie aj dvakrát, bolo hlbšie než obyčajný výmenný vzťah.
Natíska sa mi slovo…
Láska.
Z tej patetickej predstavy sa mi obráti žalúdok. A predsa…
Strešné okno v obývačke je otvorené. Mohol by som naplniť definíciu ASAP okamžite, prebehnúť k najbližším smetiakom, kde ma medzi odpadkami čaká dobre zamaskované vesmírne miniplavidlo. Nechať túto bohom zabudnutú planétu za mojim do čista vylízaným zadkom.
No z nejakého dôvodu som stále tu, zakrádam sa k ženskému objektu bližšie, tak blízko, že cítim na tvári jej dych so stopami po mentolovej zubnej paste.
Minulé leto u mňa došlo k poruche vylučovacieho systému. V tú noc so mnou nezažmúrila oka. Čiastočne to mohlo byť spôsobené poplašným hlásením, ktorý som spustil zakaždým, keď som sa pokúsil vyprázdniť, ale aj tak. Bdela pri mne. Čas, ktorý v ten deň strávila spánkom, sa scvrkol na neuveriteľné tri hodiny.
Prejdem na druhú stranu postele. Ani mužský subjekt nie je kompletne nepoužiteľný. Prišiel neskôr a na začiatku úplne narušil zaužívaný harmonogram, ktorý som svojmu prvému objektu nastavil. Búril som sa z čisto vedeckých dôvodov, chcel som vidieť, ako ďaleko môžem zájsť, než ľudskú vôľu zlomím. No akonáhle mi mužský subjekt začal prinášať obety, nezaprel som v sebe gény mojich božských predkov. Nakoniec to bola moja vôľa, čo sa zlomila.
Nuž, slová Malého princa, priekopníka cestovania vesmírom, sú pravdivé. Nechať sa skrotiť znamená vytvoriť si s niekým puto.
Sú už takmer štyri. Za bežných okolností by mi za chvíľu začali denné povinnosti vedca v teréne, obmedzeného na päťdesiat štvorcových metrov. Prejdem ku oknu a hľadím na čiernu oblohu, v ústrety ktorej by som mal odletieť. Vesmír je chladný a nevyspytateľný, zatiaľ čo tu presne viem, o koľkej a kam v byte svieti slnko. A denný harmonogram, šitý na mieru mojim potrebám, radšej ani nespomínam.
Premýšľam, ako si tie dve nemehlá poradia bez povrázkov, ktorými riadim ich životy.
Sťažka si povzdychnem.
Nemôžem im to spraviť.
Nie teraz, keď tie ich detské ponožky zostávajú nevyužité v bielizníku.
Potrebujú ma.
Žena sa prebudí, ako keby to vycítila. Naše pohľady sa stretnú. Počiatočné zmätenie v ľudských očiach rýchlo vystrieda neha. Veľavýznamne nadvihne perinu a urobí pre mňa miesto pri svojom boku.
„No poď,“ zašepká.
Akoby ma pritiahlo to spomínané puto medzi nami. Jedným presne zameraným skokom sa presuniem na posteľ, prekĺznem pod paplón a znalecky si ohmatám kvalitu matraca, hoci sa nemenil, odkedy sme sa sem nasťahovali. Z jednej strany cítim jej hrejivý bok, z druhej ma zakrýva perina, skrz-naskrz nasiaknutá mojim prenádherným pachom.
„No už sa usaď,“ počujem ju zamrmlať.
„Mňau,“ odpoviem spod paplóna.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.