 |
Sediac v kresle, Morfeus sa nahol dopredu a nastavil predo mňa ruky zovreté v päste.
„Nero…“
Moja zmenšená podobizeň sa dvojmo zrkadlila v jeho tmavých okuliaroch. Tie podobne ako čierny plášť kontrastovali s jeho bledou, takmer bielou kožou a plavými kučerami, ktoré mu po stranách lemovali tvár. Predstavoval dve šachové figúrky prepojené do jednej. Biely strelec a čierna dáma.
„… tu sú tvoje možnosti.“
Vedel som, čo bude nasledovať, a tiež som vedel, ktorú možnosť si vyberiem. Vždy som mal pocit, že mi niečo v živote uniká. Že musí byť niečo viac než len plytká zábava, plytké vzťahy, plytké slová, ktorými som sa dennodenne brodil ako nekonečným močiarom, zatiaľ čo pohyblivý piesok na dne ma nezvratne vťahoval do bahnistých útrob. Chcel som vedieť pravdu. Nech má byť akákoľvek.
Morfeova ľavá ruka sa roztvorila ako čudesný kvet s chápadlami miesto lupeňov a odhalila prvú pilulku. „Vrátiš sa ku svojmu starému životu a na toto stretnutie si nespomenieš.“
Nie, ďakujem, pomyslel som si pri pohľade na kráľovskú modrú.
Následne uvoľnil zovretie aj na pravici. Obraz krvavej ampulky na bielom podklade dlane som mal pred očami ešte skôr, než Morfeus skutočne odhalil, čo skrýva.
Lenže som sa mýlil.
Druhá pilulka nebola červená.
Bola čierna.
„Čo to má znamenať?“
„Zomrieš.“
Je to nejaká metafora?
„Nie,“ odpovedal, keď som vyslovil svoje myšlienky. „Je to obyčajná, prostá smrť. Nič viac.“
Zvraštil som čelo a chvíľu mi trvalo, kým som bol schopný vypustiť zo seba nejaké slová. Stále som čakal, že to obráti na vtip alebo podá uspokojivé vysvetlenie. No nič také neprichádzalo.
„Prečo by som mal chcieť umrieť?“
Neodpovedal.
„Kde je červená pilulka? Chcem pravdu.“
„Pravda je taká, že ľudia zomrú. Je to pravda, ktorú najviac nechceme, ktorú najväčšmi potláčame. Ľudia robia čokoľvek, len aby túto pravdu nemuseli vidieť.“ Chytil si pilulku medzi prsty, akoby sa zahrával s nábojom do revolvera. „A zároveň pravda so sebou prináša smrť. Smrť klamstvám, falošným predstavám, naivnej nádeji… Všetko udusí svojou ctihodnou váhou.“
Naštval som sa. „Takže toto je tá veľká pravda? Smrť?"
„To netvrdím. Je to však jediná pravda, ktorú ti teraz ponúkam.“
„Ale veď to je absurdné!“ rozhorčoval som sa. „Načo tu vôbec som? Čo sú toto za možnosti?! Nemáte pre mňa nič, čo by som chcel.“
Morfeus pokrčil plecami a jeho tvár ostávala naďalej nehybná, vytesaná z chladného mramoru.
„A ako by mala tá smrť vôbec nastať?“ zašomral som cez zaťaté zuby. Začínal som mať totiž pred sebou nevyžiadaný obraz. Na spráchnivenej podlahe podo mnou sa rozlievala hustá červená krv. (Jedine, že by mi rodičia zamlčali vznešenejší pôvod.)
„Dopredu ti nič nemôžem prezradiť.“
Zúril som. Potom som premýšľal. Potom som chcel odísť bez toho, aby som si vybral ktorúkoľvek z piluliek, ale dvere ma vždy vrátili do tej istej miestnosti.
Prešlo ešte mnoho času, kým som prijal skutočnosť a prehrýzol sklamanie aspoň natoľko, aby sa mi v ústach uvoľnilo miesto pre obsah pripravený na jednej z Morfeových dlaní.
Nakoniec som si zaviazal šnúrky na topánke na dva uzle a s hlbokým povzdychom som sa načiahol po pilulku.
„Dýcha! Je v poriadku!“
Mnohé vzdychy. Ako vlny, prelievajúce sa jedna cez druhú.
Keď som otvoril oči, nado mnou sa skláňala Mirina tvár a za ňou ďalšie, všetky s rovnakým výrazom. Vypúlené oči, našpúlené pery, akoby boli vyrušené v strede nejakej činnosti a teraz pre stále pretrvávajúce vydesenie nevedeli, ako majú reagovať.
„Si v pohode? Vyzeralo to, že ťa potriasla elektrina.“
Ležal som na kamennej dlažbe v mojej obývačke a niečo som držal v ruke. Mobil. Z elektrickej zásuvky vedľa na stene visela stará nabíjačka s rozstrapkaným káblom pri konektore. Na stolíku z druhej strany čakala torta, na ktorej pomaly dohárali pahýle vychudnutých sviečok, zatiaľ čo ich vosk sa roztekal do šľahačky.
Už si spomínam… Odpájal som telefón, lebo sme sa chceli fotiť a tie fotky poslať oneskorencom, aby závideli, že sme už začali a bavíme sa aj bez nich. A zrazu mnou trhlo a bola tma.
Mira mi pomohla vstať. Všetkých som ubezpečil, že som v poriadku, a dianie sa opatrne vrátilo do pôvodného uvoľneného módu. Keď si pohľady naokolo našli aj iné objekty záujmu ako oslávenca po bezvedomí, pobral som sa pred dom zapáliť si a trochu si vyvetrať hlavu.
Z krabičky, tentokrát s obrázkom plačúcej vdovy, som si vybral šúľok. Fajčenie zabíja. Čo horšie by ste bytosti hnanej pudom sebazáchovy po milióny rokov evolúcie mohli napísať, aby sa tomu vyvarovala? A predsa. Cigareta sa mi ocitla medzi perami a o chvíľu ju skracoval z druhej strany oheň. Ty berieš život mne, ja tebe. Aspoň sme si kvit.
Obďaleč cez ulicu postával akýsi čudák v čiernom plášti. Blonďavé vlasy mu viali vo vetre, porcelánová pokožka sa leskla na slnku. Vyzeral na dílera. Vo vreckách určite schováva drogy, pomyslel som si. Ten plášť mal až bizarne dlhý. Pripomínal temného anjela.
Vydýchol som dym. Dúfal som v uvoľnenie, ale nie. Dym sa začal obmotávať okolo mňa, potom vkĺzol do domu a vinul sa okolo nôh oslavujúcich ako jedovatý brečtan, had v rajskej záhrade. Predstavoval som si sfúknuté sviečky na torte, ako z ich knôtov ešte vždy stúpajú nehmotné stužky, zvíjajúce sa do slučiek.
Zrazu akoby som nemal dosť miesta. Neviditeľná ruka ma pritlačila na hrudi, zatláčajúc ma do kúta.
Šach.
Vyšla za mnou Mira a začala vtipkovať. Morbídne. Zo slušnosti a možno aj z iných – nie tak celkom úprimných – pohnútok som sa párkrát zasmial. Po chvíli sa ma spýtala: „Čo si tak obzeráš nohu?“
„Niečo som si mal pamätať, ale neviem čo.“
Zdvihla obočie ako pozvanie, aby som objasnil súvislosti.
Vysvetlil som jej, že keď si potrebujem niečo dôležité zapamätať, ale nemám možnosť si to v danom momente zapísať, urobím si uzlík na šnúrke od topánky ako pripomienku.
„Memento mori,“ zasmiala sa, pokračujúc vo svojej šnúre smrtných vtipov.
Tentokrát som zdvihol obočie ja.
„Prepáč, už končím s nemiestnymi žartmi,“ potľapkala ma po ramene. Následne ho pošúchala a vzdychla si. „Sľúb mi, že tú nabíjačku už nebudeš používať.“ Veľkými očami znepokojene behala po mojej tvári. „Strašne si ma vyľakal.“
„Neboj sa, dám si pozor,“ pousmial som sa, no miesto slín som prehltol drsný kameň. Padal do bezodnej diery. Objali sme sa.
„Naozaj by som chcel vedieť, na čo som zabudol,“ zabručal som jej do vlasov. Pohľadom som zablúdil na miesto, kde sa predtým obšmietal ten podivín v pohrebnom ústroji. Už však zmizol.
„Možno na to, že ťa vnútri stále čaká tvoj kúsok torty a hostia pripravení oslavovať.“ Mira mi vzala cigaretu a odhodila ju do trávy.
Usmial som sa. Vrátil som sa s ňou dnu, odhodlaný striasť sa nepríjemnej úzkosti i dymu a pripojiť sa k zábave. Keď som neskôr na vidličke zazrel tmavú ríbezľu ponorenú v šľahačke, na moment som mal mierne déjà vu… ale hneď bolo preč.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.