 |
Lev bol on. Hugo Levinský. Šatník jeho skrýša. A čarodejnica? To bola jeho mama. Tá, ktorá ho do skrýše zamykala, keď sa jej návštevy premávali po byte. Lenže mama bola zábudlivá a nie vždy otočila kľúčom. Vtedy Lev vyšiel zo šatníka. Hladný a smädný sa potuloval po byte, až kým nestretol hyeny.
Lákali ho k sebe, dávali mu sladkosti a potešenie. Tak to nazývali. Potešenie. Len jemu sa to potešenie nepáčilo. Bolelo ho. Najradšej by pred ním ušiel naspäť do šatníka, ale hyeny ho nechceli pustiť. A tak pred ním ušiel aspoň v svojom tele. Otočil kľúčom a počkal. Kým to prestane. Kým sa hyeny dosmejú. Potom Leva pustili a on zaliezol do svojej skrýše. Hladný a smädný. So slzami v očiach a niečím lepkavým na tričku.
V šatníku sedel sám, až kým ho čarodejnica neprišla utešiť. Pohladiť po vlasoch a prosiť o odpustenie. Ale za čo? Veď ona nič nespravila, to všetko hyeny…
„Dúfam, že ste všetci dobre vyhladnutí. Za chvíľu sa podáva večera,“ zašvitorila moja krásna manželka, keď sa k nám pripojila. Hrivou zlatých vlasov pohodila tak zvodne, že aj ja som mal čo robiť, aby som si nechal zájsť chuť.
Chlipné oči všetkých prítomných mužov ju vyzliekali z večerných šiat. Akoby naším dnešným chodom mala byť ona. Rozkročená na stole pripravená ich pohostiť.
Len cez moju mŕtvolu.
„Pripime si,“ do ruky som vzal krištáľový pohár a pozdvihol ho. Všetci páni sa ku mne pridali, len staršia žena sediaca oproti mne sa opýtala: „A na čo pripíjame?“
Manželka na mňa spoza závoja hustých vlasov žmurkla. Oči jej žiarili nedočkavosťou.
Mali sme to urobiť už dávno.
„Na firmu!“ odvetil som, čím som si u staršej ženy vyslúžil uznanlivé pokývanie hlavou.
U manželky prevrátenie očí dohora.
Trochu som to s tou teatrálnosťou preháňal. Firma bola otcova a ja som ju len prevzal. Dávno po tom, ako zomrel. Vlastne som si mohol pripiť na čokoľvek, no spomienkou na otca som si chcel dodať odvahu. Ruka pod stolom sa mi chvela a aj ten pohár som zovrel, len aby som upokojil tú druhú.
Manželka moju nervozitu musela vycítiť. Stisnutím stehna mi dala na vedomie, že preberá velenie.
V duchu som si vydýchol. Svaly na nohách pod jej teplým dotykom mierne povolili. Jej rozhodnosť mi bola roky oporou.
Postavila sa, čím na seba pritiahla všetky nenásytné pohľady.
S nechuťou som ten výjav sledoval. Div, že im sliny nestekali po brade. Do prázdnych naleštených tanierov pripravených na hostinu.
Aj moja manželka už bola pripravená. Nádherná ako vždy, no niečo sa zmenilo. Vláčne rysy stvrdli, pohľad potemnel.
Horúčosť jej hnevu ma prepaľovala. Už sa viac nehrala na koketnú ženu úspešného právnika. Stala sa z nej šelma. Levica pripravená vychutnať si svoju korisť.
Luxusne zariadená jedáleň sa pred mojimi očami menila na tropickú savanu. Živé farby vysychali, vzduch sa otepľoval a aj svetla akoby pribúdalo.
Na hostí dopadala ťažoba, ktorú si zatiaľ ani jeden z nich neuvedomoval. Ani nemohli, jej účinky sa naplno prejavia až o pár minút.
„Zahráme si hru,“ oznámila Levica.
„Pred večerou?“ opýtal sa klient číslo tri. Meno som si odmietol pamätať, hoci som ho poznal. Ľudia ako on si žiadne nezaslúžili.
„Hra je súčasťou večere.“ Chlad v Levicinom hlase prebral každého prísediaceho.
Aj staršiu ženu, ktorá ako jediná nemala v očiach žiadostivosť. Iba tichú vypočítavosť, ktorou sa snažila prekryť tieň strachu. Ona prvá zavetrila, že sa niečo chystá.
Potešilo ma to a zároveň mi to bolo tak ľúto. Pohár s vínom som vypil do dna, aby som tú ľútosť utopil. Odpustenie ani ľútosť si nezaslúžila o nič viac ako klient číslo tri. Hoci na rozdiel od neho, ona o to kedysi aspoň prosila.
Pohladiť po vlasoch a prosiť o odpustenie. Ale za čo? Veď ona nič nespravila, to všetko hyeny… Čarodejnica len zabudla otočiť kľúčom.
Lev rástol a silnel. Už nebol malým levíčaťom a hyeny oňho stratili záujem. Do ich bytu prestali chodiť a on sa v šatníku nemusel viac skrývať. Čarodejnica po večeroch kamsi mizla, ale Levovi to nevadilo. Nepýtal sa, čo tam robí, ani ako vládne v otcovom kráľovstve. Až kým ho sám neprevzal. A krátko na to nestretol ju. Svoju Levicu. Krásnu, silnú a žiadanú. Nebolo nič, čo by nezvládla. S ňou zažil prvé potešenie, ktoré nebolelo. To jej porozprával o svojom šatníku. Ani nevie prečo, veď sa v ňom nič nestalo. Čarodejnica len zabudla otočiť kľúčom.
„Pripravili sme pre vás špeciálnu hostinu. Niečo, čo ste ešte nikdy nejedli, no po čom sa vám istotne zbiehajú slinky,“ začala svoj predslov Levica.
Za stolom sme sedeli ako poslušné surikaty, zatiaľ čo okolo nás krúžila ako sup nad mrcinou.
„Z nedávnej cesty po Afrike sme si priniesli malý dar. Nie úplne legálny, ale vy najlepšie viete, ako to chodí. Keď máte dosť peňazí, dokážete si kúpiť naozaj čokoľvek, aj potešenie,“ hlas sa jej začal lámať, ale udržala ho. Trpké potešenie si tentoraz vychutnáme my. „Spolu s prípitkom ste ten dar vypili a za chvíľu začne naplno účinkovať.“
„A potom čo?“ ozvala sa staršia žena. Drzo a chladne, akoby si neuvedomovala, že tu už nevládne ona. Že v savane nemrzne voda na ľad ani nepadá sneh. Že jej večná zima sa dnes končí.
„A potom pocítite hlad, aký ste ešte nikdy necítili. Ale nebojte sa, máme protijed. Stačí, keď zjete, čo sme nachystali. Pre vás to bude ale hračka. Hyeny sú už raz také.“
Pozrela na pánov a vo vyprahnutej savane nastalo hrobové ticho.
„Čo-čo máme zjesť?“ ozvala sa najodvážnejšia hyena. A podľa zaškvŕkania v žalúdku aj najhladnejšia.
„Hlavný chod,“ odpovedal som ja. Lev. Kráľ zvierat.
„A čo to je?“
„Nie čo, ale kto,“ odvetil som a prstom som ukázal na staršiu ženu. Aj napriek veku a dlhým bielym vlasom bola podobnosť medzi nami nepopierateľná.
Zahľadel som sa jej do očí. Či v tom chladnom oceáne zbadám niečo hrejivé, pre čo by som ju mal volať mamou. No je ťažké hľadať niečo, čo tam nikdy nebolo.
Od prvej schôdzky prešli mesiace, kým sa Lev odhodlal na veľký krok. Keď ju predstavil mame, Levica sa rozplakala. Spoznala ju. Čarodejnicu zo svojho šatníka. V slzách mu ten príbeh potom dorozprávala. Príbeh jeho života.
Lev je kráľ zvierat, no v ich byte bol len korisťou. Korisťou pre hyeny, ktoré čarodejnica potrebovala nakŕmiť. A tak obetovala svojho syna na oltár ich potešenia. Preto bol ich byt vždy taký tichý, keď zo šatníka Lev vyšiel. Myslel si, že všetci odišli, lenže oni naňho čakali. Hrali sa s ním a čarodejnica ich v hre viedla. Nikdy nezabudla otočiť kľúčom. Keby Lev zo šatníka nevyšiel, prišli by za ním. Tak ako hyeny chodili za Levicou.
„To nemôžete,“ zaprotestovala čarodejnica.
„Ale môžeme,“ oponoval som.
Ľúbil som ju, preto to bolo pre mňa zo začiatku také ťažké. Priznanie, čoho bola súčasťou. Čo s otcovým kráľovstvom urobila. No vždy, keď som chcel vycúvať, spomenul som si na svoj šatník. Otočil kľúčom a počkal.
Presne tak ako teraz.
Levica ma vzala za ruku a spolu sme savanu opustili.
Nemusel som tam byť, aby som vedel, čo sa práve dialo. Na vyprahnutých tvárach som videl, ako sa do nich náš príbeh zahryzol. Akonáhle sa za nami zavreli dvere, na čarodejnicu sa vrhli. Trhali ju na kusy, keď bola ešte pri vedomí. Žuvali mäso, obhrýzali kosti, chlípali krv. Sotva počkali, kým sme skutočne otočili kľúčom. Zvyšky poskrývali do šatníka, mysliac si, že si to nevšimneme.
Lenže my sme si to všimli. O mesiac neskôr, keď sme sa do savany s Levicou vrátili, a v šatníku sme našli iba hromadu zdochlín a žiadnu hyenu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.