 |
Keď sa bezkrídlá Kalypsó konečne zniesla na zem, triasla som sa v extatickom strachu, schovávajúc sa za jedným z mnoha neupravených ružovkastých kužeľov. Všade panovala nepreniknuteľná tma; len ona vydávala ten najúžasnejší jas, ktorý ju presvetloval.
Zahliadla ma takmer okamžite. Niet divu – toto bol jej svet, jej najhlbšia nora, jej posledná bašta.
Priam som cítila, ako sa chveje ťažko ovládateľným hnevom, ktorý si čochvíľa vybije práve na mne.
Bola som najlepší modelár, ktorého kedy mala – teda, aspoň podľa jej vlastných slov. Vlasov prostá vysoká beštia roztiahla nozdry a vetrila môj pach. Môj ľudský pach.
Nevydržala som to a so vzlykom som prestala predstierať, že neviem, že vie, kde presne stojím. Vyšla som spoza jedného z menších kužeľov, ktorý tam vydávila len nedávno.
Dva skoky a ocitla som sa jej na dosah. Cítila som jej sladkastý odér. Pod jeho prvou vrstvou som neomylne identifikovala hnilobu, ktorá prezrádzala jej skutočnú tvár.
Surovo ma zdrapila ostrými prstami bez nechtov, zatriasla mnou a vydala hlboký ryk, ktorý rezonoval ešte dlho po tom, ako tento incident skončil. Prsty sa stiahli do žltkastých, maslo pripomínajúcich pästí a búšili do všetkých častí môjho zúboženého tela. Staré chrasty opadávali a vydávali svetu na obdiv jemné pruhy citlivej kože pod nimi. Otvárali sa nové rany, z ktorých vyvierali čerstvé pramienky krvi. Netrvalo to pravdepodobne dlhšie, než pár minút, no mne ten trest pripadal nekonečný a verila som, že tentokrát už bude definitívny, a ja sa viac zo zeme nezdvihnem a skončím ako staré kosti obalené jej výlučkami; ako skončili jej dávne služobníčky predo mnou.
Ale ja som bola iná – prvá, ktorá unikla. Nech už to pre Kalypsó znamenalo čokoľvek.
Zanechala svojho hnevu na pomedzí života a smrti. Bez štipky súcitu ma zdvihla na vratké nohy, zblízka na mňa vzhliadla tmavými očami bez bielok a viečok a vydala zo seba čosi neuveriteľné:
„Ach dieťa,“ šepla, „tak som sa bála!“
A potom, nech to znie akokoľvek bláznivo, ma tie sukovité paže zovreli v objatí.
Z tých prazvláštnych očí sa nad mojimi znivočenými nohami vykotúlali dva hrášky sĺz, ktoré okamžite uzdravili stigmy na mojich chodidlách, ktorými ešte včera prechádzali hrubé oceľové skrutky, ktoré presne zapadali do platforiem kužeľov, ktoré boli Kalypsó určené k opracovaniu. Ostali po nich iba zhojené otvory.
Vôkol nás sa nachádzali všetky moje výtvory – sochy bájnych zvierat, diorámy miest, ktoré mi prirástli k srdcu, busty ľudí, ktorých som za svojho krátkeho slobodného života poznala.
Kalypsó nežne pohladila jednorožca, jeden z mojich prvých zázrakov.
„Ako?“ spýtala sa.
Mlčky som jej ukázala, ako sa mi podarilo vyvliecť zo zdanlivo nezdolateľného väzenia. Trvalo to roky, no stačilo pár nemých gest, aby pochopila.
„Skrutky viac neutiahnem,“ prisľúbila.
Potom vzala moju doráňanú hlavu do svojich pazúrovitých dlaní a pootvorila svoje drobné ústa. Inštinktívne som ju napodobnila, akoby sa to odo mňa očakávalo. A vskutku – zaplnila mi ich ružovou lepkavou tekutinou a ja som ochutnala jej pravú podstatu.
Bola to krv a mlieko a stopa akejsi živice z jej slín, ktorá ich spájala. Z veľkej časti to bolo sladké, ale malo to tiež temnejší, korenistý podtón. Kalypsó bola upír!
Vrátila som sa ku kužeľom a ona splnila svoj sľub – skrutky mi už nikdy nedotiahla.
Diali sa však so mnou zvláštne veci.
Mala som pocit, že moja pokožka článkovatie a moje oči sa kalia čiernou hmotou a samy sa kalibrujú pre lepší zrak. Medzi lopatkami ma neznesiteľne svrbelo, no zatiaľ som si na ne nedosiahla. Schválne hovorím zatiaľ – nejak som tušila, že je to len dočasný stav.
Ťažisko môjho tela sa posúvalo nižšie; panva ma bolela, pretože sa z nej súkalo čosi ako chvost.
Modelovala som ďalej, ale opúšťala ma pôvodná kreativita. Nahradzovalo ju niečo oveľa primitívnejšie. Niečo ako hlad.
Pochopila som, že Kalypsó denne odlieta kvôli lovu a jedného dňa som učinila niečo do tej doby nemysliteľné – ochutnala som sama jeden z jej čerstvých kužeľovitých výlučkov.
Myseľ akoby mi implodovala v jasnom výbuchu svetla. Dokázala som modelovať priamo z úst, ktoré sa mi pred časom zmenili – zmenšili a stali bezzubými. Vymodelovala som si z výlučkov okolo úst presnú podobu ženy, ktorú moja trýzniteľka absorbovala. Bolo to ako vyfúknuť bublinu zo žuvačky. Potom som ju s chuťou vcucla naspäť.
To niečo medzi lopatkami boli zárodky blanovitých krídel – už som na ne dosiahla. Panvu už som vláčila skoro po zemi.
Kalypsó chradla.
Často sa triasla, bledla, lovila menej. Vyludzovala šialene smutné zvuky a mne sa vyhýbala.
Po rokoch samoty mi to prišlo ešte väčšmi nefér.
Čo sa týka mňa, ja už som celkom neskrývane olizovala ružové kužele dlhým tenkým jazykom aj pred samotnou upírkou.
Až sa raz sama zniesla z toho najvyššieho kužeľu na dohľad a dopadla mi do náruče. Kývala bokmi na melódiu, ktorú sme počuli len my dve. A vtedy som si uvedomila, že jej oči majú beľmá a dúhovky a že tie moje, ktorých odraz som bolestne nachádzala v tých unavených zrakoch svojej starej spoločníčky, sú obsidiánové.
A počula som plač novej modelárky, ktorú mi Kalypsó priviedla.
„Áno,“ prikývla.
Natočila som panvu a zabodla do nej svoje žihadlo. Vytrhli sa mi s ním a skonali posledné zvyšky ľudskosti a vzápätí som pozorovala samú seba akoby z diaľky, ako požieram rozdrvené telo svojej stvoriteľky.
O pár okamihov neskôr som už stála nad svojou vlastnou modelárkou a v hĺbke svojho bytia som vedela všetko potrebné.
„Kto si?“ pýtalo sa dievčatko medzi nárekmi.
„Kalypsó,“ zabzučala som v odpoveď.
Hraj sa dieťa, myslela som si, hraj sa, a modeluj a pripomínaj mi, kým som kedysi bola.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.