 |
Mama kašlala celú noc. Dráždenie v hrdle jej nedalo spať, opakujúce sa záchvaty jej znovu a znovu rozochvievalo skrehnuté telo. V dome bolo počuť vietor, pískal v studenom komíne a čosi iné, slabšie, rovnako nebezpečné, pískalo v maminých pľúcach. Markus nevedel zaspať, trápila ho desivá predstava prepojená so smutnou spomienkou z detstva. Bol ešte malý, nemal ani päť, keď sa otec z hory nevrátil, priniesli ho chlapi na nosidlách vystlaných konármi a lístím. Tvár mal úplne bielu, oči zavreté, jeho mŕtve telo tam ležalo ako definitíva. Na lístí pod ním sa černeli fľaky stmavnutej krvi. Chlapi mlčali, neúprimne zahundrali, že ho zavalil strom, no sklopené pohľady svedčili, ako to naozaj bolo. Uhýbali zrakom po kútoch domu, ale sekery mali ešte špinavé od krvi. Položili otca doprostred miestnosti, otočili sa a s klobúkmi v rukách, s nezrozumiteľným zamrmľaním na perách vyšli, von. Nikdy viac sa navrátili, ani na pohreb neprišli.
Wolfovci vždy bývali kus za dedinou. V malom kamenno-tehlovom dome, dve chotárne brázdy za obcou, dostatočne oddelení, ale na dohľad ľuďom v najbližších domoch. Ich dom bol skromnejší ako tie bohatých sedliakov, ale im pre život stačil.
„Vždy sme boli mimo obce, tu je naše miesto, medzi domami a vinohradmi, bližšie k lesom na úbočiach hôr.“ Vysvetlila mu matka. Na niektoré otázky neboli dlhé odpovede.
„Čo budeme robiť? Ako vám ešte pomôžem, mama?“ Spýtal sa, keď zakúril v kachliach, navaril bylinkový čaj a nalial jej pariacu sa tekutinu do hrnčeka. Matkin kašeľ sa nedal vyvetrať, zostával s nimi ako nepozvaný hosť.
„Netráp sa, všetko prejde, len keby mi taká zima nebola.“ Zachvela sa, pohladila ho po vlasoch, srkla si z čaju a podišla bližšie ku kachliam. Sálalo z nich teplo, ale drevo bolo riedke, rýchlo uhorelo. Markus nestačil nosiť nakálané polienka a kŕmiť nenásytný oheň. V noci plamene prirýchlo zhltli aj posledné polienko, zhasli všetky uhlíky a v tmavej izbe zostalo ticho. Narúšal ho iba mamin kašeľ tlmený v perine, prehlušovaný zavýjaním vetra zvonku. Vtedy miestnosťou prebleskovali jeho bystré oči, hľadajúce riešenie.
„Markus, Auge, skús zaspať, oddýchnuť si.“ Zašepkala mama, keď ich zazrela. Spod periny sa zjavili aj tie jej, rovnako svietiace. Poslúchol ju, zavrel oči, únava ho zmorila, snívalo sa mu o letnom dni, plnom slnka, behal vo vysokej tráve, po úbočí a oddychoval v chládku na okraji lesa plného dráždivých pachov a vôní.
Ráno bolo sychravo, vonku mrholilo, chladný vietor zúrivo kmásal konáre a zbytky korún stromov pri dome. Markus sa rozhodol. „Ešte nie je pripravený, ale aj tak musí konať! Nemôže dopustiť, aby ju prichádzajúci chlad a mrazy zniesli zo sveta. Potrebuje teplo, možnosť zohriať sa aj cez zimu!“
Vedel, že musí byť opatrný. Vyhýbať sa dobytku, lákavým huňatým ovčím kožiam, prinieslo by im to skazu. Dobre zakúril v kachliach, postavil veľký hrniec so zeleninou a kúskom mäsa na silný vývar. Ten ju zohreje, posilní. Nikto k nim nechodí, od nikoho nemôže čakať pomoc. Wolfovci boli na svoje radosti, starosti aj trápenia vždy sami.
Len čo sa zotmelo, priložil na oheň, obmedzil prísun vzduchu, tak bude horieť pomalšie, teplo dlhšie vydrží. Do chodby si pripravil kabát, sťahovací nôž po otcovi a vrece, pod prikrývku sa uložil oblečený. Dnes ako zázrakom mamine záchvaty kašľa ustali. Keď počul jej pravidelný dych, prihodil ešte hrubé polienko a potichu sa vykradol von.
Tak to bolo aj po ďalších jedenásť nocí. V kôlni vždy pred svitaním pribúdali ďalšie trofeje. Všetky ponapínal, aby sa sušili, zásoby do kuchyne nasolil a zavesil na kovové háky. Bol opatrný, snažil sa nenechávať po sebe zbytočné stopy, čo by ho vonku prezradili. To, čo nevyužijú na obživu, zakopal, aby to lesník, ani jeho pes, nenašiel.
Dvanástu noc zostal doma, bol spln, jasný okrúhly mesiac na oblohe by mohol všetko pokaziť.
Mame sa zasa polepšilo, výdatnejšia strava a horúce polievky jej prospeli. Keď mal chvíľu času, spracovával materiál v kôlni, svojho zámeru sa nemienil vzdať. Mal ho dosť, veril že sa všetko podarí.
Prichystal si vrece s úlovkami a vydal sa na cestu do Račišdorfu. Zvonka nebolo ani v náznaku vidno, čo skrýva. Dobre vedel, kde býva Felix Kürschner, práve on mu musí pomôcť. Zaklopal mu podvečer na okno, ale ešte za svetla, za tmy by mu neotvoril. Zdvorilo ho poprosil, vysvetlil, nutne potrebuje jeho služby. Starý pán ho nedôverčivo pustil dnu, keď sa ocitli sami, vysypal obsah vreca na drevenú podlahu.
„Potrebujem kožuch pre mamu, ide zima, chorľavie. Z tohto.“ Povedal pevne. Skúmavo pozrel na kožušníka, či ho presvedčil, uspel s prosbami.
„Čo je navyše, je vaše, lebo nemám peniaze.“ Dodal ešte. Dobre vedel, že je tam materiál na dva kabáty, vie to aj kožušník, keď ich po jednej vykladal na svoj majstrovský stôl. Prikývol, rukami kožušiny ohmatal, vyzeral natešene. Hrejivé zajačie kožky, dve z líšky, jedna z jazveca, aj jemný srnčí kožuštek. Nepýtal sa, odkiaľ ich má, či môže v blízkych lesoch loviť.
„Dobre chlapče, príď o týždeň.“ Súhlasil a starostlivo začal skladať všetko naspäť do vreca. Niektoré veci nie je dobré vystavovať zbytočne cudzím očiam.
Markus sa nevedel dočkať, kedy týždeň ubehne. Do úzkej račišdorfskej uličky sa vybral znovu až poobede. Z weinernského chotára to nebolo veľmi ďaleko. Bol opatrný, vždy sa poriadne poobzeral, či ho nesledujú cudzie oči. Mame nič neprezradil, kožuch bude prekvapením. Hlavne, aby jej sedel a poriadne ju hrial, lebo ráno už poletoval prvý sneh. Vznášal sa z výšok sivej zimnej oblohy, je načase, aby mala okrem starého vlniaka aj niečo teplejšie. Už keď sa blížil k prvým račišdorfským domom, cítil zvláštnu predtuchu. Povetrím sa vinula výrazná vôňa z údiarne, v niektorom chystali klobásky, šunky a slaninku na zimné mesiace. Už mal ruku na skle okna, keď začul štekot. Stiahol vystretú dlaň a započúval sa do zvukov vo dvore.
„Kürschner, buď mi prezradíte, od koho to máte, alebo zavrieme vás! Dobre si to rozmyslite!“ Ostrý hlas dopĺňal vrčanie psa. Markus spoznal, kto tam kričí na starého kožušníka. „Atos, kam ma ťaháš, potvora jedna, čo to do teba vošlo?“ Aj to Markus pochopil, skôr, ako pes pribehol spoza domu k nemu. Bol na to pripravený. Hneď ako sa objavil, sám zavrčal, iba ticho, varovne, aby jasne vedel, čo by riskoval, ak by to prešlo do skutočného nepriateľstva. Pes ho len oňuchal, pochopil a odbehol naspäť za dom.
Ani na okamih nezaváhal, rozbehol sa domov, skôr, ako by ho horár Titus Wächter, či niekto iný, uvidel. Srdce mu bije v hrudi, je smutný, ale aspoň dobre, že mame o kožuchu nič nepovedal. Aspoň nebude sklamaná. Našťastie už ju ten hnusný kašeľ definitívne pustil. Možno tiež vymrzol v niektorú noc a odvial ho zimný vietor do hôr k tmavým Karpatom. Markus aj dnes pripravil na večeru srnčiu pečienku na cesnaku, z posledného kúska. Poriadny kus šťavnatého mäsa, ak by prišiel Wächter snoriť, už nič nenájde. Oboch ich výdatné jedlo posilnilo. A sú aj po večeri spolu, v malom skromnom dome, v teple pri kachliach.
Mama si sadla k nemu bližšie, pohladila ho po vlasoch, a povedala: „Viem, odkiaľ je tá strava. Aj čo si skrýval v kôlni. Vidím ti v očiach, že to nevyšlo, ale nebuď smutný! Wolfovci vždy prežili, pochopili, že v lese nie je pre nich miesto, preto máme tento dom za dedinou. Veru vyrástol si, ty môj Markus! Je z teba skutočný Wolf Auge, ako tvoj otec, keď bol mladý!“ V miestnosti sa zošerilo, v kachliach tancujú malé plamienky ohňa, pri stole žiaria dva páry žltých očí. Vonku divo zavýja vietor. Nad weinernským chotárom sa čerti ženia.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.