Ohnivé pero - jar 2026: Hrozba

Dnes už zase prežívam ťažký stav depresie, ktorý ako mnohokrát predtým naladil moju mysel do stavu trpkej skľúčenosti. Znova a znova zažívam bolestivú samotu, ktorej príčinou je skutočnosť, že som už dlhé týždne nevidel svoju rodinu. Nie, neodišiel som za prácou, aby som im poskytol viac prostiedkov k obžive. Ani neležím v nemocnici s chorobou vylučujúcou návštevy. To všetko by bolo určite lepšie ako realita. Ja som ich totiž zbabelo opustil. „Hajzlík,“ zrejme ste si pomysleli ak čítate tieto riadky. Nuž, nečudujem sa, že vám napadlo práve toto slovo. Avšak skôr než ma definitívne odsúdite, prečítajte si prosím o dôvodoch, ktoré ma priviedli k takémuto rozhodnutiu. Verte, že ak by nedošlo k ďalej opisovaným udalostiam, nikdy by som sa takto nezachoval.

Nebudem opisovať svoj doterajší život, pretože sa považujem za dostatočne známeho človeka, aby som tak nemusel robiť.Známe sú najmä moje práce z oblasti mytológie starých kultúr, ktoré viedli k mojej profesúre na miestnej univerzite. A tak sa v mojich dielach dočítate o množstve podivných bytostí aké dokázala vytvoriť len fantázia nedoknutá modernou vedou. Môžete mi veriť, že mi už mnohokrát napadlo či predmet môjho odborného záujmu nejako súvisí s tragédiou, ktorá ma pred časom postihla. Veď kto môže potvrdiť alebo vyvrátiť teóriu podľa ktorej sme podrobený zákonu, ktorý priťahuje k našim prevládajúcim myšlienkam ich hmotné proťajšky. Rhoda Byrne, Napoleon Hill a mnohí iní autory o tom napísali nemálo riadkov. Ja na to nemám vyhranený názor. Mám však rodinu. Manželku a dcéru, ktoré sú mojimi najväčšími pokladmi. Často si spomínam ako sme s manželkou každý večer uložili našu Lucinku do postele a potom sa ešte dlho do noci rozprávali. Nezriedka som sa v takýchto chvílach pozrel s pocitom vďačnosti na stenu kde visela zarámovaná fotka našej dcéry. Neveľká fotka urobená na neďalekej plavárni zobrazovala šťastne sa smejúce dievčatko napoly ponorené vo vode. Skrátka, okamih hodný zvečnenia.

V ten deň, keď sa môj život tak radikálne zmenil, sa najskôr nestalo nič výnimočné. V práci som odprednášal naplánované hodiny a pomaly sa pobral domov. „Ahoj,“ pozdravil som manželku, keď som nenáhlivo otvoril dvere. „Ahoj,“ odpovedala mi veselým hlasom. „Ahoj, tato,“ začul som z obývačky dva dievčenské hlasy.Nechápavo som pristúpil smerom k nim. „Nespoznávaš vlastné dcéry?“ opýtala sa manželka so smiechom v hlase. Zmohol som sa len na silený úsmev. Veď keby som jej začal rozprávať, že nám práve pribudlo ďalšie dieťa, určite by ma poslala k psychiatrovi. S pocitom hrôzy, akú som dovtedy nikdy nezažil som sa prinútil pozrieť na zarámovanú fotku v obývačke. Presne tak, ako som sa obával, uvidel som na nej dve dievčatá, ktoré sa na seba podobali tak, ako sa môžu podobať len dvojčatá. A môžete mi veriť, že som skoro odpadol.

Čo napísať ďalej? Azda len to, že som odvtedy žil s dvoma dcérami. Len som nevedel pochopiť ako je možné, že si okrem mňa nikto nevšimol takúto zásadnú zmenu. Všetci žili ako by to takto bolo aj predtým. A keď sa mi ten čudný tvor vyzerajúci ako moja dcéra začal vyhrážať smrťou, dokázal som len zbabelo ujsť. Našiel som si podnájom ďaleko od bydliska a v práci som si vybral dlho odkladanú dovolenku.

Dnes som ju však znova videl. Toho démona v podobe malého dieťaťa. Akurát, keď som na chvíľku pozrel z okna. Viem určite, že to bola ona. Dokonca sa pozrela smerom ku mne. Z úsmevu, ktorý sa krátko mihol po jej tvári som pochopil čo zamýšla. „Prídem ako Nemesis,“ mohla mi rovno oznámiť. Chvílku som potom premýšlal či by nebolo lepšie ak by jej podivná moc meniť realitu fungovala aj na mne. Možno by sme žili ako šťastná štvorčlenná rodina. Veď kto vie koľko rodinných hniezd obsahuje takúto nechcenú kukučku. Zrejme som však jediný kto o tom niečo vie. Preto nepochybujem, že mi už nezostáva veľa času.