 |
Vraví sa že existuje kniha, detailne opisujúca celý náš život od východu zo žiarivo temných hlbín maternice až po klasický keramický záchod ktorý je nám akýmsi nebeským trónom v ktorom končia sny a túžby každodennej existencie.
Vraví sa tiež že čítanie jej obsahu podmieňuje zrod nových ako aj regeneráciu starých neurónových prepojení, čo znamená že jej čitateľ sa stane ako vše vediacim vládcom svojho života tak aj nič nevediacim otrokom vlastnej nesmrteľnosti.
Je to skutočne výnimočná kniha ktorá vábi pozornosť už od prvého momentu v ktorom sa svetlo odrážané jej povrchom zachytí na sietnici oka bytosti pre ktorú a o ktorej bola napísaná.
Jej nekonečné strany sú pevne zviazané silou slobodnej vôle. Nie však lineárne, ako je to zvykom v bežnom živote obmedzenom bariérou materiálneho zmýšľania ale do kruhu z čoho prirodzene vyplýva že začiatok príbehu v nej opísanom sa nachádza na strane poslednej a že tohto príbehu koniec na strane počiatočnej nachádza sa. Znamená to tiež že tento príbeh sa môže začať na ktorejkoľvek strane ako aj to že sa môže na ktorejkoľvek z nich aj skončiť. Toto všetko samozrejme znamená, že sú predošlé riadky uviaznuté pod čarovným vplyvom omamnej substancie existenčného paradoxu a nedávajú tak zmysel.
A keď už nič nedáva zmysel a všetko je nenapraviteľne pokazené prichádza na záchranu sloboda. Sloboda odomykajúca traumou uzamknuté vráta infantilnej fantázie. Sloboda ktorá nám ako extrémne presladený a lepkavý nápoj daruje krídla a tím možnosť odpútať sa od fixných zákonov zo stromu padajúceho jablka. Sloboda ktorá nás povznesie nad limity trojdimenzionálneho jestvovania a poskytne nám náhľad do fungovania poriadku vnútorného vesmíru. Sloboda ktorá nás zaveje ďaleko od príbehu o ktorom ešte štyri vety dozadu znela celá táto veľavravná práca.
Vráťme sa teda späť k našej báječnej knihe života.
Prvýkrát som sa s ňou stretol ešte ako nič netušiaci obyvateľ planéty Zem. V časoch keď som ešte veril že oči ktoré sa na mňa posudzujúco dívajú zo zrkadla sú tie isté, ako tie ktoré sa doň dívajú. Vyzývavo postávala na krištáľovom piedestály umiestnenom strategicky v strede vnútorného vesmíru. Jej aura a jej krivky mi panenskými krôčikmi kráčali optickým nervom a vzali ma so sebou na cestu nekonečnej slasti do krajiny mlieka a medu. Jej sladký hlas sa mi nežne zakrádal do útrob orgánov sluchu a jemným pohladením ušných bubienkov ma priviedol do ošiaľu hlbokej extázy. Stratil som kontrolu nad centrálnym riadením svojej bytosti a celkom zhypnotizovaný som sa k nej priblížil. Hrejivý mráz sálajúci z jej jadra na mňa vplýval ako ópium naviazané na červené krvinky cestujúce riekou krvi do hlavného ústredia potešenia a radosti. Zachvátila ma silná potreba dotknúť sa jej. Ako potreba dotknúť sa avokáda nevinne ležiaceho na regáli v supermarkete za cieľom odhadnutia úrovne jeho zrelosti. Natiahol som ľavú hornú končatinu, priložil k nej dlaň a jemným presunom prstov nežne nasledoval jej línie až kým mi príchod správneho okamihu naznačil že je čas ponoriť sa do nej hlbšie. Zľahka som do nej vsunul ukazovák a zacítil ako sa postupne prispôsobuje jeho rozmerom. Zvnútra bola príjemne mäkká a pružná no zároveň bola aj nečakane suchá a drsná. Bolo evidentné že papier použitý na zachytenie informácií ktorými prekypovala nebol vyrobený zaostalými procesmi „modernej“ doby ale modernými procesmi minulých, pokročilejších civilizácií. Civilizácií ktoré mali s vysokou pravdepodobnosťou na končekoch prstov menej senzorických receptorov ako dnešný človek „sapientný“… Roztvoril som ju teda aby som nahliadol do tajomstiev ktoré sa v nej ukrývajú. Text bol na jej hrubých a drsných stránkach vyrytý zabudnutým knihoritným spôsobom a v neznámom jazyku ktorý bol však perfektne zrozumiteľný. Bol to magický jazyk detskej nevinnosti a pravil o radostiach stratených v čase a o nepodstatnej podstate celej existencie. Nádhernými slovami vyvolávajúcimi stav synestézie spieval hlasom padnutých anjelov o zániku dualitou obmedzeného zmýšľania a o zrode organizmu kozmických proporcií. Človek je súčasťou celku a celou súčasťou tohto organizmu ako nenáhodný zhluk atómov a molekúl, ktoré jedného dňa prídu o schopnosť držať pohromade a ktoré raz vietor rozfúka po celom vesmíre, a to čomu dnes hovoríme človek bude zajtra mrkva v mimozemskej záhrade alebo voda ktorú členovia budúcich generácií vypijú, prepustia ľadvinami a vypustia po prechlastanej noci na stĺp pouličnej lampy, ktorej žiarivé svetlo zaženie temnotu limitov bezhraničnej mysle generujúcej záblesky myšlienok rozosiatych v temnom prostredí kraniálnej dutiny udomácňujúcej orgán nekonečnej predstavivosti. Nekonečnej ako stránky spomínanej knihy, pretože KONIEC… neexistuje
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.