 |
Dvere do domu sa otvorili a prešiel nimi roztomilý dvanásťročný školák.
Vzápätí sa s buchnutím zavreli a zamračený chlapec sa vybral ďalej jeho útrobami.
„Ako bolo v škole?“ štebotala z kuchyne nič netušiaca mamka.
„Zle!“ zabručal chlapec a tresol so školskou taškou o sedadlo stoličky.
Mamka otočila hlavu od vriaceho pokrmu a vyčarila na unavenej tvári úsmev plný pochopenia.
„Matematika?“ nadhodila.
Chlapec len mrzuto prikývol. Práve brali pomery.
„To si opravíš, neboj.“
Opravím-neopravím, vzdychol si pre seba. Ocko bol vedec a hoci chlapca nikdy netrestal, ten vždy postrehol v jeho očiach záblesk sklamania. Niet divu; jeho prvorodený nebol zvlášť chytrý, no aspoň vynikal v každom športe, do ktorého sa pustil.
Keď neprší, aspoň kvapká.
Ale chlapec bol drevo, škola mu nešla a medzi rovesníkov nezapadol. A k tomu mal navyše ešte pocit, že ani s rodičmi si dvakrát nerozumie.
Občas závidel spolužiakom, ktorých otec bol obyčajný úradník, či len prostý robotník. Takého otca musí byť nemožné sklamať, myslel si. Prečo práve ten môj musí mať vládny grant na výskum… Čoho vlastne?
Otec mal v svojej pracovni zriadené drobné výskumné pracovisko. Chlapec mal prísny zákaz tam chodiť, no raz, keď otec musel na záchod a nechal dvere pootvorené, zahliadol čosi ako akvárium bez vody, zato s podivnými mravčekmi. Vyžarovali čudné modré svetlo.
Chlapec ich nenávidel; otec kvôli nim už takmer poldruha roka zanedbával celú rodinu.
„Údajne nie sú z našeho kvadrantu,“ nadchýnal sa, „nalepili sa na našu sondu neďaleko Perzeovho ramena!“
Chlapec tomu nerozumel a pramálo ho to zaujímalo.
Vinil otca z toho, že sa s ním neučí, nepestuje žiadne športy a ešte by akiste chcel mať z druhého syna premianta triedy. Pokrútil hlavou – dnes už nato nebude myslieť.
„Nechceš ísť von a zakopať si?“ navrhla mamka, „jedlo bude hotové za polhodinky; zavolám ťa.“
Chlapec s úľavou prikývol a skĺzol zo stoličky.
Pred garážou si rád kopal futbalovú loptu. Sám – lebo kamarátov nemal.
Kedysi sa kamarátil s chlapcom od susedov, no tí sa vlani presťahovali a na nadviazanie novej známosti sa ešte necítil.
Na toto, a na hromadu ďalších vecí myslel, keď kopal do lopty stále zúrivejšie, až sa mu podaril zdviháčik, ktorým prekopol okno otcovej pracovne.
Zhora sa ozvalo rinčanie skla, nasledované krátkym vulgárnym výkrikom.
Chlapec až sem počul dupot otcových krokov po schodoch dolu.
„To si posral, bráško,“ uškrnul sa na neho z tréningu sa vracajúci starší brat. So smiechom na perách vošiel do domu, aby si vypočul otcove najnovšie ponosy.
„Mal som pocit, že už budú komunikovať!“ kričal, vytrvalo ignorujúc vlastnú rodinu.
Chlapec začul čidlo garážových vrát. Schoval sa za garáž a načúval.
„Tisíckrát som im hovoril, že ak to mám robiť v domácich podmienkach, potrebujem vymeniť okná…!“ šomral ďalej. Za krátku chvíľu jeho lamentácie utíchli v rámuse štartovaného auta. Zasmrdela vznietená nafta, zaznel parkovací senzor a auto s otcom už uháňali preč.
Pravdepodobne do Inštitútu. Alebo k sklenárovi.
Chlapec vyliezol spoza garáže a ešte chvíľu si kopal.
Potom ho mamka zavolala dovnútra. Chlapec si so sklopenou hlavou zjedol svoje kuracie nugetky s hranolkami. Zdalo sa, že mamka sa k tomu incidentu s oknom nehodlala vyjadriť.
„Rozbil som mu tam niečo?“ skúsil opatrne niečo vyzvedieť.
„Iba to okno,“ pokrčila plecami, „akvárko a vybavenie by mali byť celé. Neviem, otec sa tak vyľakal, že rovno vybehol von.“
Chlapec dostal nápad.
Po jedle si sám od seba urobil domáce úlohy, aby sa pod zámienkou ďalšieho kopania do lopty vlúpal do otcovej pracovne.
Pristavil si k streche garáže maliarsky rebrík, po ktorom sa dostal nahor a preliezol cez rozbité okno tak, aby sa neporezal a nezanechal za sebou žiadne stopy. Za pútkom nohavíc sa mu hompáľalo klasické tesárske kladivko.
Dvere boli zamknuté zvnútra, presne ako čakal. Metodický otec ich určite za sebou okamžite zamkol. Ešte šťastie, že bol zároveň roztržitým workoholikom, inak by už dávno nechal nainštalovať na tak dôležité okno mreže. Tak by sa chlapcovi takáto príležitosť nikdy nenaskytla.
Srdce mu divoko búšilo, zatiaľčo zhypnotizovane hľadel na predmet otcovho výskumu a nepretržitého záujmu.
V podstate to bola len akási náhrada horniny a svetielkujúci hmyz.
Keď nebudú, bude mať na mňa opäť čas, zdôvodňoval si chlapec svoj nadchádzajúci čin.
Zobliekol si tričko, aby rozbíjané sklo nelomozilo a zdvihol kladivo. Potom udrel.
Keď si dal dostatok námahy s vrchným krytom, začal systematicky ničiť miniatúrny ekosystém a tisícky jeho obyvateľov. Jedného obzvlášť zaujímavého hmyzáka si vybral na dlhodobejšie experimenty.
Do stredu akvária napokon umiestnil futbalovú loptu a tričko starostlivo oprášil od všetkých sklenených úlomkov.
„Jedna nula, vy sráči!“ neodpustil si pri odchode.
Vonku sa medzitým zotmelo, a k jeho šťastiu sa otec nestihol vrátiť, aby ho nachytal pri čine.
Spokojne sa navečeral a po televíznej hodinke si šiel s úľavou ľahnúť. Nikto na nič neprišiel.
Už dávno nespal tak dobre.
Dvere do domu sa otvorili a prešiel nimi roztomilý dvanásťročný školák.
Vzápätí sa s buchnutím zavreli a usmiaty chlapec sa vybral ďalej jeho útrobami.
Matiku si opravil; nik ho však nevítal.
Starší brat dnes tréning nemal. Ležal na gauči pred zapnutou telkou a nehýbal sa. Rozhodol sa ho nebudiť; ešte by dostal.
Keď nazrel do kuchyne, krvi by sa v ňom nedorezal.
Mamka sedela na stoličke, zásteru celú premočenú životodarnou tekutinou, hrdlo nad ňou otvorené od ucha k uchu.
Do toho ticha dopadla chlapcova školská taška.
Obrátil sa naspäť do obývačky a ponáhľal sa k spiacemu bratovi.
Ten nejavil žiadne varovné signály – len jeho hlava bola otočená do absurdného uhlu, ktorý si netyká so životom.
Pulzujúci knedlík v krku mu bránil v preglgnutí naprázdno, keď kráčal hore schodmi k otcovej pracovni. Tak nejak predpokladal, čo v nej nájde. Jeho predstavy sa s realitou však nedali vôbec porovnávať.
Otec ešte žil.
Bol pripútaný na zemi ako Gulliver medzi liliputánmi. Namiesto drobných človiečikov však po ňom liezli žiariace chrobáky, ktoré už mu stihli odstrániť všetky nechty na rukách a amputovať jedno očné viečko. Ďalšie sa hmýrili pod jeho oblečením.
Chlapec sa nemohol ani hnúť. Otcovým telom náhle prešiel kŕč ako elektrický prúd a svetlo v jeho očiach pohaslo. Chcel mu ešte niečo povedať, no jazykaprosté ústa to nezvládli.
Keď sa preživšie hmyzie kolónie preskupovali do prapodivných tvarov, chlapcovi sa zježili všetky chĺpky na tele.
Keď v nich rozpoznal nápis “1:1”, hrôzou sa pomočil.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.