 |
Ťuk, ťuk. Ozvalo sa do ticha.
Sofia opatrne pristúpila k obloku. Pomaly otočila žalúziu, aby videla von. Nočnú tmu skúpo osvetľovala jediná pouličná lampa pri domovej bráničke. Vo vzduchu roztopašne poletoval hustý roj snehových vločiek. Pokryl už celý trávnik a pripomínal obrovskú neporušenú perinu.
Skúmavo hľadela cez sklenú tabuľu v snahe zachytiť akýkoľvek podozrivý pohyb. Všetko sa však vyzeralo byť v poriadku.
Vari sa mi to zdalo? Ale čo ak ten zvuk spôsobil On? A teraz čaká, kým spravím chybu, aby ma mohol zabiť?
Musí sa odtiaľto dostať za každú cenu. Zhlboka sa nadýchla, aby nazbierala odvahu. Otvorila okno dokorán a vyklonila sa cez parapetu. Od zeme ju delili sotva dva metre. Maximálne dva a pol.
Nič hrozné. Skok určite dopadne v pohode.
Zablúdila zrakom na miesto priamo pod sebou. V tej chvíli jej srdce na okamih zamrelo v hrudi. V čerstvo napadanom snehu sa totiž črtali stopy. Štyri veľké otlačky so zreteľnými obrysmi chodidiel a prstov.
Takže sú dvaja! Ale kde, dopekla, sa skrývajú?
Nervózne pátrala očami po ďalších stopách. Lenže snehová pokrývka zostávala všade neporušená. Ako sa teda dotyční dostali až k oknu? Hádam len nespadli z neba?
Zrazu si všimla dve vysoké tmavé postavy. Plíživo sa zakrádali popri plote, s úmyslom zostať nespozorované. Mali však smolu, pretože so zasneženou krajinou vytvárali dokonalý kontrast. Náhle zastali na mieste, akoby sa rozhodovali, ktorým smerom sa vybrať.
Nocou sa rozľahol príšerný neľudský výkrik, pri ktorom tuhla krv v žilách.
Zbadali ma.
Jedna z postáv sa rozbehla priamo k domu. Sofia spanikárila a cúvla do izby.
Musím sa trafiť! Mám iba jeden pokus!
Namierila a vzduchom otriasol mohutný výstrel. Náboj protivníka zasiahol do brucha a rozpáral na krvavé franforce.
Bingo! Podarilo sa!
Privrela oblok a skontrolovala na zbrani stav batérie.
„Plne nabitá o dve minúty!“ oznamoval systém.
Sofiu oblial studený pot. Jedného netvora sa zbavila. Ale čo ten druhý? Dve minúty je príliš dlhá doba! A ona potrebuje konať hneď!
Ťuk, ťuk, ťuk. Znova ten zvuk.
Obrátila sa k obloku a vtedy ho zbadala. Stál von a zízal na ňu cez okenicu. Jeho uhrančivý pohľad ju privádzal do šialenstva. A tá bezduchá tvár! Z celej tej podivnej kreatúry sálalo čosi temné i zlovestné zároveň.
Videla ho už toľkokrát predtým a stále si na neho nedokázala zvyknúť.
„Prečo mi konečne nedáš pokoj?“ zvolala nahnevane.
Ústa sa mu roztiahli do divokého úškľabku a odhalili dva rady zažltnutých tesákov. Pritlačil dlane na okenicu. Sklená výplň pod jeho dotykom okamžite zmenila svoju konzistenciu. Zmäkla a pripomínala akúsi rôsolovitú hmotu. Poľahky cez ňu prešiel dovnútra a zastal pár krokov od Sofie.
„Zbraň nabitá o jednu minútu!“ hlásil systém.
Potrebujem viac času!
Vybehla z izby a uháňala spleťou slabo osvetlených chodieb, čo jej sily stačili. Na každom kroku sa potkýnala o nehybné telá, ktoré zlikvidovala predtým. Zombíci, duchovia, prízraky, mátohy a iní obludní tvorovia – tých všetkých sa jej poradilo zneškodniť. Zostáva už iba jediný.
„Tridsať sekúnd do nabitia!“
Konečne dorazila k východu. Na stene vedľa masívnych dverí viseli kľúče od auta. Vložila si ich do vrecka a vyšla do mrazivej zimy. Pri bráničke zastala a pohľadom rýchlo skontrolovala priedomie. Myslela si, že ho uvidí stáť na prahu, ale nebol tam. Žeby zostal vo vnútri?
„Zbraň plne nabitá! Pripravená na použitie!“
Spokojne pištoľ zovrela v ruke.
„Kde si ty bastard? Ukáž sa! Som tu! Príď si po mňa!“
Ticho. Žiadna odpoveď. Chvíľu načúvala, či nezačuje nejaké zvuky. Sneženie zatiaľ naberalo na intenzite.
Zvažovala, či sa má vrátiť späť do domu, alebo radšej zostať vonku. Vtom sa jej za chrbtom ozvalo hlasné zavrčanie. Zvrtla sa a bez váhania vystrelila. Pár metrov od nej prebehol čierny tieň. Nevedela, či ho zasiahla alebo nie. Pre zlú viditeľnosť sa to vôbec nedalo určiť.
Kontrolka na monitore však blikala nazeleno, čo znamenalo, že netvor ešte stále žije. Lenže na jeho úplné odstránenie bude potrebovať ďalšie dve minúty! Do tej doby sa musí niekam ukryť!
Utekala k autu a narýchlo zmietla sneh z čelného skla. Celá uzimená sa vtiahla na predné sedadlo a ihneď naštartovala. Na neodhrnutej vozovke to trochu šmýkalo, preto radšej išla pomalšie. Potrebovala získať čas.
Náhle ju striaslo a telo jej zaplavil akýsi vnútorný nepokoj. Napriek hrubej vetrovke, čo mala na sebe, zavládol v malom priestore nevysvetliteľný chlad. Začali jej drkotať zuby a žalúdok sa kŕčovito stiahol.
Snažila sa sústrediť na cestu, ale nervozita ju neopúšťala. Práve naopak. Bombardovala myseľ znepokojivými myšlienkami a prinútila Sofiu neustále pozerať do spätného zrkadla. Akoby podvedome očakávala, že na ňu zozadu každú chvíľu vyskočí čierny prízrak.
Zrazu motor hlasno zreval a ručička na tachometri prudko stúpala nahor. Sofia tlačila brzdu až k podlahe, ale bolo to zbytočné. Vozidlo sa úplne zbláznilo a vôbec na pokyny nereagovalo.
Pri uchu opäť začula tiché zavrčanie. Dlhé kostnaté pazúry sa jej ovinuli okolo krku ako odporný slizký had. Zalapala po dychu a vykríkla od hrôzy. Pustila volant a snažila sa zovretie povoliť. Protivník bol však oveľa silnejší ako ona. Prekypoval priam nadľudskou silou.
To je koniec. Nezvládnem to!
Auto zašlo za mesto a vysokou rýchlosťou upaľovalo ďalej. Okolitá krajina začínala pripomínať pustatinu. Rozprestierali sa tu iba široké polia, plné hrúd zeme a buriny. Občas sa pri krajnici vynoril strom a ako nemý strážca ukazoval na cestu.
Nechce ma pustiť! Zadusí ma!
Zvieral ju čoraz pevnejšie. Sofii dochádzal kyslík a zahmlievalo sa jej pred očami. Pociťovala beznádej, že sa blíži k nezvratnému koncu.
V spätnom zrkadle videla netvorove krvou podliate oči a jeho temnú tvár.
Opäť vyhral. A ona to opäť nezvládla.
Keď sa s pôžitkom zaryl pazúrom do tepny na jej krku, z rany okamžite vystrekla teplá krv.
Vozidlo v plnej rýchlosti zišlo z cesty a hnalo sa k osamelému stromu. Šanca vyhnúť sa zrážke bola nulová. Posledný výkrik zamrel Sofii na perách, keď auto prudko vrazilo do tvrdého kmeňa. Svet sa zlial do nekonečnej tmavej machule. Všetko utíchlo a čas na okamih prestal plynúť.
„Dočerta s tým! Už ma to nebaví!“
Marek sa na ňu posmešne zaceril.
„Počítačové hry sú pre profíkov! Nie pre baby!“
Hodila po ňom vankúš a namosúrene vstala z gauča.
„Idem si dať zmrzku. Chceš aj ty?“
„Jasné, že chcem!“ prikývol. „A rovno štvoritú porciu do veľkej misky. Ja zatiaľ porazím toho tvojho netvora!“
Zasmial sa a vzal do rúk joystick. O chvíľu sa obývačkou ozývali jeho nespokojné výkriky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.