 |
Keď sa spoza kopca vynorila osamelá postava, na krajinu sadal súmrak. Halil ruiny dediny, ktorej kosti vytŕčali k oblohe plnej vrán a krkavcov. Tým vojna priala.
Beznádej v unavených očiach a otrhaná uniforma posiata krvavými škvrnami napovedali, že Wylson o nej vedel viac, než by si želal.
Vojak prešiel cintorínom dediny bez zastavenia. Jeho návrat vítali len potkany a netopiere, ktorých krídla mu plieskali nad vlasmi pretkanými šeďou.
Kráčal ďalej, k ponurej siluete zrúcaniny panstva na kopci. Práve z neho pred desaťročím vycválal na chrbte svojho bieleho tátoša. Vojna mala byť pre mladého šľachtica vzrušením, po ktorom vtedy túžil. Mala byť. Dekáda na fronte z Wylsona nevybila len posledné zvyšky dobrodruha, ale aj človeka.
Panstvo pripomínalo zvetraný náhrobok, ktorým svojim spôsobom bolo. Už pred rokmi dostal list, v ktorom sa písalo, že jeho rod pošiel, keď sa vojnou zmietaným krajom prehnal mor. A predsa v ňom pohľad na ten vežatý veľkostatok prebúdzal nádej, ktorej existenciu už dávno pochoval. V tieňoch ruín sa skrývali spomienky na blaho.
No zrejme aj čosi iné.
Cez vybité okná jeho domova prebleskovalo svetlo. Wylson sa k nemu vydal ako mora za plameňom skazy.
„Stoj!“ zavržďala tetiva, len čo vystúpil na kopec.
Poslúchol, pohľadom ošľahol hliadkujúceho. Bol si istý, že dotyčnému v žilách tečie krv Emberčana. Sudovitý trup, svalnatá šija, ramená hrubšie ako stehná. Títo obri slúžili ako prvá línia, keď sa rozhorela vojna s upírmi.
„Čo tu hľadáš, prašivec?“
„Ty si ten, kto je tu hosťom,“ oponoval mu Wylson.
Emberčan sa hlasno zachechtal. Ten zvuk fungoval ako poplach pre ostatných, ktorí povstávali z tábora skrytého za hliadkujúcim obrom.
Šľachtic si prichádzajúcich zbežne prehliadol. Bola to všivavá zberba. Dezertéri, záškodníci a tuláci. Ich ošklbané postavy sa vynorili z ruín panstva ako svorka hladných hyen, čo zaňuchala potravu.
Velil im muž, ktorého aj po rokoch hneď spoznal.
„No to ma podržte, mladý pán Wylson Varnesque,“ zazubil sa šľachovitý starec so zjazveným lícom.
Dobre si pamätal na deň, kedy majordóm získal ten šrám. Mohla za to dýka zlodeja, ktorý sa vlámal do ich sídla. Starec sa s ním pobil o šperky. Tie isté zlaté prstene, ktoré mu teraz zdobili kostnaté prsty.
„Vidím, že si ostal verný nášmu rodu, Thalrik,“ precedil Wylson pomedzi zuby.
Majordóm sa neprestal usmievať. V chrupe sa mu tiež blýskalo zlato, o ktorom zdroji šľachtic nepochyboval.
„Kto je tento vyziabnutý šašo?“ spýtal sa Emberčan a v ruke poťažkal palcát. Aj ostatní sa začali opatrne približovať. V svetle táboráka sa zaleskli britvy, nože i meče.
Thalrik sa otočil ku kumpánovi. „Maj nejaký rešpekt! Nevidíš vari, že pred tebou stojí urodzený pán?“
Svorka hyen sa zarehlila.
„Som prekvapený, že ťa upíri neroztrhali, Varnesque,“ nehanebný úsmev na Thalrikovej tvári vystriedalo znechutenie. „Vždy som ťa mal za napudrovaného suchára. So sluhami som sa stavil, že na fronte nevydržíš ani týždeň.“
„Prehral si.“
Zlato v starcových ústach sa znovu zalesklo. „Raz prehráš, raz vyhráš.“
Wylson sa zatváril, akoby mi do úst vletel chrobák. „Počkal si si vôbec na pohreb, alebo si sa pokladov zmocnil, len čo môjho otca a sestry zahubila pliaga?“
Hyeny sa znovu zasmiali a on to hneď pochopil. Rod Varnesque neskolil žiadny mor.
Vytasil meč.
„Ale no tak,“ starec roztiahol ruky a švihol pohľadom po šestici svojich kumpánov. „Čo si myslíš, že sa udeje?“
Emberčan si odpľul. „Vojnový hrdina si myslí, že nás všetkých pobije.“
„Že vraj hrdina?! Len sa na neho lepšie pozri. Vyzerá, ako keby mal dušu na jazyku a hovno v gatiach,“ povedal ktosi.
„Môj otec ti nadovšetko veril, ty zmija!“ Wylson napriahol k zradcovi čepeľ.
„Hej, neobviňuj ma, Varnesque! Ty si ten, kto zanechal panstvo bez obrany, keď si si všetkých bojaschopných mužov vzal zo sebou. Rodina ti tu ostala napospas nepriateľovi. Otrávením som im doprial rýchlu a bezbolestnú smrť. Či by si bol radšej, keby si po tvoje sestry prišli upíri a spravili si z nich svoje otrokyne?“
Wylsonov vnútorný zrak sa zaplnil légiou ľudských maňušiek. Upírskí dôverníci boli iba mechy mäsa a svalov ovládané svojimi pánmi.
Keď Thalrik zbadal hrôzu v šľachticovej tvári, uškrnul sa. „Videl si toho vo vojne dosť. Chápeš, že som ich zachránil pred strašným osu..“
Nedokončil, lebo Wylson vyrazil vpred.
Keď jeho meč narazil na okovaný palcát Emberčana, vyleteli iskry.
Obor mávol rukou a zbraň Wylsonovi vyletela z úchopu. Dopadla do blata pod Thalrikove čižmy.
Valibuk kopol odzbrojeného do žalúdka, Wylson putoval spolu so zvratkami k zemi.
Svorka sa patrične zarehotala.
Thalrik zdvihol meč a s pokrčenou bradou si ho prezrel. „Hmm, pekný kúsok. Tvoja jediná vojnová korisť, všakže?“
Wylson ležiaci na bruchu zachrapčal.
„Ešte má toto…“ Emberčan mu z chrbta sňal zdobený karmínový štít.
Starec neveril vlastným očiam.
„Má to nejakú cenu?“ spýtala sa ktorási hyena.
Thalrik sa zalizol. „A ešte akú! Veď ten nosia iba tí najmocnejší upíri.“
„Čo teda robí u neho?“ Emberčan sa poškrabal po lysine.
„Si samé prekvapenie,“ s mečom v ruke sa postavil nad vojaka. „No… nemal si sa sem vracať.“
Wylson sa rozkašľal, z úst mu vyfrkli ďalšie zvratky.
Thalrikove oči zľadovateli. „Posledné slová, Varnesque?“
Šľachtic vzhliadol. „Mýliš sa.“
„A v čom?“
„Nie je to moja jediná vojnová korisť.“
„Nemaj strach, potom si ťa oberieme.“
Vo Wylsonových očiach sa rozdúchal purpurový oheň, v ústach sa mu zaleskla dvojica tesákov.
Úškrny hyen zmizli.
Obor sa zahnal palcátom, no kým zbraň dopadla, upír tam už nebol.
Ruinami zadul víchor. Keď sa Thalrik zvrtol, po jeho kumpánoch ostali len krvavé striekance.
Pobudol iba chrbtom otočený Emberčan. Mohutné telo padlo ďalší okamih do blata a na jeho mieste sa týčil krvou zababraný lord Wylson Varnesque.
Thalrik cúvol. V ústach mal sucho, v nohaviciach mokro.
Upír vzal zo zeme svoj karmínový štít. Potom sa rozhliadol po zrúcanine panstva zahalenej večerom. „Vyzerá to, že ma čaká kus roboty, aby som tomuto miestu navrátil niekdajšiu krásu.“
Thalrikovi poskočil ohryzok.
„Zišiel by sa mi niekto schopný, kto by mi s tým pomohol.“
Starec klesol na kolená a zajachtal: „Ď-ďakujem!“
V tej chvíli sa pri ohnisku zdvihlo na nohy telo Emberčana. Jeho oči planuli tlmenou purpurovou žiarou. „K Vaším službám, majster.“
Upír zaboril do zradcu nenávistný pohľad… a vzápätí aj tesáky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.