Ohnivé pero - jar 2025: Dym a ihličie

ohnive pero

Stuchnutý bar bol presne ten typ lokálu, kde by som sa bežne neobjavila. Slečna za barom si odfrkla a prevrátila očami, akoby chcela podotknúť, že ďalšieho lúzra tráviaceho Vianoce u nich, naozaj nepotrebuje.

Strácal sa v mojich perách
Ukradol mi srdce, ktoré vystavoval na obdiv druhým
Vychutnávala som si rany, ktoré mi uštedril

„Buď ticho,“ zavelila som svojej hlave a vybrala si najzažltnutejší stôl. Posadila som sa k nemu s vedomím, že tam strávim niekoľko hodín.

Otrepané vianočné filmy a rozprávky, blikajúce svetielka, občasné výkriky štamgastov a neochota čašníčky, mali byť jedinými spoločníkmi mojich dnešných úvah. Chcela som posunúť level môjho sebatrýznenia na nový level.

„Je to už 7 mesiacov,“ povedal zrazu hlas, ktorý mi nebol vôbec povedomý. Na stoličke oproti mne sa zrazu zhmotnil čierny prízrak.

„Som duch Vianoc.“

„Ako tí duchovia v Dickensovej knihe? Ale to sú Angličania.“

„No a?“ ukázal na mňa prstom, ktorý bol len krútiacim sa dymom. Zacítila som spáleninu a ihličie, z čoho sa mi zdvihol žalúdok.

„Dickens bol predsa obľúbený aj na tomto území. Nikto vtedy neriešil, že sa majú čítať len národovci,“ začal s dikciou, ako stará kreslená postavička a ja som sa nemohla prestať uškŕňať. V tom momente sa zmenil, akoby sa preprogramoval. Asi si uvedomil, že jeho rola vyžaduje vážnosť. „Všetci ste predsa ľudia. Ste tu len zlomok času, táto planéta si pamätá toľko iných foriem života a stále si nie je istá, kto vás vystrieda, keď tu raz nebudete.“

Pristúpila som na jeho hru: „Nedávno som cítila smútok a zdesenie z vojen, ktoré sa stali ďaleko odo mňa. Národom, ktoré sú mi tak vzdialené. Ale súcitila som s nimi, cítila som strach chlapcov umierajúcich na bojiskách, otupenosť matiek, ktoré stratili zmysel žitia predčasne, zúfalstvo otcov, kvôli ktorým ich potomkovia, ktorí mali rod zachovávať ďalej, trpeli.“

„Máš v sebe záblesky minulosti. Prekvapivé, ale bežné pri ľuďoch, ktorí vnímajú viac súvislostí.“

„Mám v sebe len jedno pivo, preto tu s tebou nebudem filozofovať. Choď rovno k veci.“

Skontrolovala som, či na mňa nikto nečumí, lebo som si vždy robila srandu z ľudí vo filmoch, ktorí sa zhovárali s neviditeľnými a bolo im úplne u prdele, že vyzerajú ako šialenci. Prízrak však vyzeral ako duch, prchavá entita, ktorá stála ledva za povšimnutie. A ja asi tiež.

„Počul som, že si poetka. Aj to, že si svoj smútok nevyužila na napísanie ani jednej básne.“ To zabolelo. Niekde v nebi si myslia, že som niekým, kým nikdy nebudem. Zvláštne, že som predpokladala, že duch prišiel z neba, ako sneh a nie zo záhrobia. A pritom sa najviac podobal na posledného Dickensovho ducha – ducha budúcich Vianoc.

Keď ma uvidel, zmenil tému: „Jedlo je láska. Pripomína nám materské mlieko, ktorým nám matky zaplnili bruchá a vliali do nás tak bezpodmienečnú lásku. Objednaj si svoj sviatočný pokrm.“

„Máme kapustnicu, ale je zo včera,“ povedala informatívne, nie ospravedlňujúco čašníčka, keď som vyhovela prízraku.

„Môže byť,“ odpovedala som a čakala, čo sa bude diať ďalej.

„Prišiel som ti niečo ukázať, je to niečo ako vianočný dar. Prišiel som ti ukázať dôsledky tvojich činov.“

„Takže je to predsa len ako v Dickensovi,“ zamyslela som sa.

„Nie, ukážem ti súvislosti….dobre, je to ako v Dickensovi,“ vzdal to prízrak.

Začínala som si uvedomovať, že to je pravdepodobne celé len sen a úvodná úzkosť v žalúdku z preludu ma úplne prešla. Poddala som sa celej situácii a asi aj preto sme sa tak ľahko presunuli na iné miesto. Naraz som stála na mieste, ktoré už neexistovalo. Bol to dvor so škôlkou, ktorú v mojich 20 rokoch zrovnali so zemou. Videla som sa ako malé dievčatko, čo mi privodilo vodopád sĺz. Vedľa mňa stála najlepšia kamarátka. Civela na nás banda chlapcov. Vedela som, čo sa bude diať. S jedným z nich sa pobijem. Budem to považovať za veľmi vzrušujúce. Nič katastrofálne, žiadna krv, nanajvýš modriny. „Prečo mi to ukazuješ?“ spýtala som sa ducha, ktorý sa mi myhol pri pravom oku.

„Nie kvôli tej bitke, aj keď by to stálo za rozbor. Vedel by som ti ľahko vysvetliť, prečo si inklinovala k fyzickému násiliu. Ukázal som ti to kvôli kamarátke. Už nežije. Bola si jej jediná skutočná priateľka. Aj keď si sa s ňou neskôr prestala schádzať, lebo ste nemali žiadne spoločné záujmy, vďaka tebe prežila naplnené a viac-menej šťastné detstvo. A to nepreháňam. Viem, aký život by viedla, keby si sa s ňou nekamarátila.“

Uvedomila som si akú má moc a tak ma napadlo: „Ukáž mi niečo s ním.“ Chcela som ho vidieť tak, akoby som sa pozerala na film.

Preniesli sme sa do baru. Bol oveľa viac šik, ako ten, kde som trávila Vianoce. Sedel v ňom môj bývalý a náš spoločný kamarát. Podišla som bližšie a stihla som začuť útržok ich rozhovoru: „Ale prečo si sa s ňou rozišiel?“

„Lebo je to strašná hysterka a všetko veľmi prežíva, analyzuje. Nemal som s ňou ani chvíľu pokoja.“

V hlave mi začalo hučať, takže som nepočula, čo mu kamarát odpovedal, ale usmieval sa. Duch ma preniesol inde, ale bolesť a hukot v mojich bubienkoch ostával. Môj bývalý sa v byte, ktorý som mu musela prepustiť, vášnivo objímal s nejakou ženou. Vyzeralo to, akoby ju odtláčal, ale ona jeho gesto odmietala. Keď sa jej vymanil, zvreskol: „Ty si ma podviedla?“

„Nepovedal si, že ma chceš iba pre seba.“

„To je predsa samozrejmé. Okamžite napíš tomu hajzlovi, že s ním končíš!“

Žena sa bleskovo upravila a nezabudla z komody v predsieni zobrať peniaze, ktoré sa tam povaľovali. Pred odchodom dodala: „Skús vychladnúť a potom si pohovoríme. A nikomu písať nebudem. Ak ma chceš, tak sa s tým zmieriš.“

Duch sa zhmotnil práve, keď tresknutie dverí v byte spôsobilo, že spadol obraz. Môj bývalý ostal chvíľu očami prilepený na dverách, ale čoskoro sa vrátil k bežnej činnosti, ako keby sa pred chvíľou nič nestalo. Vtedy mi to docvaklo. Toto bol typ ženy, ktorá mu vyhovovala. Duch prikývol a preniesol nás naspäť do lokálu.

Normálne by som si túto novú skutočnosť premieľala v hlave ešte dni, týždne, možno aj mesiace. Normálnosť mi ale nemala byť už nikdy dopriata.

„O pol hodinu umrieš,“ povedal antropomorfný dym sediaci predo mnou.

„Nepochybne máš pravdu. Čo mám urobiť?“ opýtala som sa so všetkou vážnosťou a strachom, aký som dovtedy nepoznala.

„Čo sa stalo na konci v Dickensovej poviedke?“

To mi stačilo. Vlialo mi to novú nádej a rozhodnosť v tom, čo som si predsavzala. Zaplatila som za pivá a polievku, vyšla som von a postavila sa pred najbližší bankomat. Vybrala som z neho všetko, čo mi moje maximum dovoľovalo.

Čašníčka na mňa nechápavo hľadela, keď som sa objavila opäť v krčme.

„Nepoznáte náhodou nejakú rodinu v núdzi, ktorá tu blízko býva a zišiel by sa im malý vianočný zázrak?“

Na čašníčkinej tvári sa objavili všetky možné výrazy, kým odpovedala: „Chcete sa hrať na Matku Terezu? Zabudli ste podporiť na Vianoce obľúbenú charitu?“ Neodpovedala som jej a skúmavo si ma premerala. Asi aj preto, že som žena, napokon pokračovala: „Vo vchode vedľa. Rodina Roháková. Povedzte, že vás posielam.“

Stála som pri vchodových dverách a študovala mená na zvončekoch, keď ku mne pristúpil chlap z krčmy: „Daj sem tie prachy!“

Možno, keby som sa nebránila nič by sa mi nestalo. Takto sa však Vianočná koleda nekončila. Nemohla som sa vzdať bez boja.

Duch mal teraz v ruke kosu a vyzeral tak nejak kompletne. Určite mi na mojej poslednej ceste bude vykladať všetky súvislosti. Budem veľmi zvedavá, či mi dokáže objasniť posolstvo knihy Vianočná koleda o tom, ako sa v každom človeku nachádza dobro. Je dosť možné, že mu napokon poviem: „Strč si tie kraviny do svojho čierno-dierneho otvoru!“


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

3. februára
Martina Lábajová