 |
„Chýba mi Zem,“ vzdychol Nyx a z nozdier mu pritom vyšľahol plameň.
„Nie si sám,“ odvetil Melkog a pazúrom sa poškrabal na šupinatej brade. „To miesto bolo pre drakov ako stvorené!“
„Šíre pláne a lesy plné divej zveri,“ zasnil sa Nyx.
„Azúrové nebo, svieži vzduch a snehovo biele mraky,“ pridal sa Melkog.
„No toto?“ odfrkol Nyx a mávnutím labou zahrnul kamenistú púšť, na nej ležiace draky a oblohu plnú zelených búrkových mračien. „Takmer v kuse tu prší, nie je do čoho pichnúť… Chýba mi Zem,“ zopakoval s povzdychom. „Ako dlho už trčíme na tejto planéte? Sedemsto rokov?“
Melkog si upravil blanu na krídlach. „Mágia začala na Zemi miznúť… hej, bude to asi sedemsto rokov. Tu síce niekedy viac živoríme, než žijeme, tam by sme však bez mágie skapali. To dobre vieš.“
„Viem, no aj tak.“
Medzi dvomi drakmi na chvíľu zavládlo ticho. Pár metrov od nich udrel do popraskanej zeme rozoklaný fialový blesk. Na hlavy im začali dopadať prvé kvapky.
„Vieš, čo mi chýba najviac?“ ozval sa po chvíli Nyx.
„Ľudia?“
„Ľudia!“ Nyxovi sa rozžiarili oči. „Zver trebalo vyňuchať, striehnuť na ňu, loviť… no ľudia? Tí sa zhromažďovali po desiatkach a vrhali sa ti priamo do náruče!“
„Aj mne chýbajú,“ priznal Melkog s úsmevom, v ktorom odhalil rady ostrých tesákov. „Veď tí chodili už rovno naservírovaní,“ dodal so smiechom.
„V tých svojich… u zlatej šupiny… ako tomu hovorili?“
„Brnenie!“ rozosmial sa Melkog.
„Áno!“ pridal sa Nyx a chechtajúc si pazúrom utrel z oka slzu. „Ako krásne sa v ňom prepiekli, keď si na nich vychrlil plamene. Tak akurát, zvonku chrumkaví a zvnútra pekne šťavnatí.“
„Až sa mi zbiehajú slinky,“ oblizol sa Melkog.
„A k tomu so sebou niekedy doniesli aj kone! A aj tie palice s kovovým hrotom na konci. Ako stvorené na vyšpáranie kúskov mäsa spomedzi tesákov.“
„Prestaň už!“ zahriakol ho zrazu Melkog naoko prísne. „Len ma mučíš predstavou niečoho, čo už nikdy neokusim.“
Nyx sa uškrnul. „Prepáč.“
Mračná nad ich hlavami medzitým usúdili, že sa im nedostáva patričnej pozornosti a tak zdvojnásobili svoje úsilie.
„No super,“ zavrčal Nyx keď sa mierny dážď zmenil na lejak. Okolie sa vďaka tancujúcim bleskom striedavo ponáralo do tmy a následne vybuchovalo v zábleskoch fialového svetla. Vzduch praskal mágiou.
Melkog zrazu strnul. „Počul si to?“
„Mám problém s plynatosťou, pardon.“
„Nie, nie to,“ Melkog zavrtel hlavou a zažmúril do temnoty.
Ďalší z purpurových bleskov ožiaril krajinu.
Melkog vytreštil oči. „Tam!“ skríkol a pazúrom namieril kamsi pred seba.
„Ja tam nič-“ začal Nyx no po ďalšom záblesku sa zarazil.
Okolité draky zdvihli hlavy.
„Videli ste to?“
„Čo to…?“
„Má to krídla.“
„Vyzerá to trochu ako drak,“ poznamenal Nyx a snažil sa pomedzi blesky v búrke rozoznať neznámy objekt. „Ale…“
Vtom okolie zalialo svetlo. Tentokrát nebolo fialové.
Výbuch. Burácajúce plamene zmiešané s dymom. Zmätený rev drakov.
„Ste všetci v poriadku?“ zvolal Nyx.
„U Draughových rohov! Čo to bolo?!“
„Netuším,“ odvetil Nyx a pohľadom sa snažil fixovať tmavú siluetu, ktorá križovala oblohu. „Niečo to na nás vypľulo. Radšej som vyčaroval bariéru.“
„Dobre si spravil,“ hlesol Melkog a ponaťahoval si krídla. Okolití draci ho napodobnili. Prižmúril oči. „Poďme dať okúsiť tomu démonovi jeho vlastnú medicínu,“ zavrčal.
Vzduchom zaznel pleskot desiatok párov krídel. Draci vyštartovali za neznámym nepriateľom.
„Pozor!“
Nyx sa obrátil za hlasom.
Jeden z drakov ukazoval kamsi za nich. Pár bleskov odhalilo letiace siluety ukryté v mračnách.
„Rozdeľte sa!“ zreval Nyx a spolu s Melkogom vyštartovali za jedným z objektov. Za nimi sa ozývali výbuchy a rev ich bratov, sprevádzaný zábleskami plameňov.
Vtom to uvideli.
Vystrelilo to z oblaku pred nimi. Telo bez šupín, pokryté len sivou lesklou kožou. Krídla sa nehýbali, namiesto hlavy to malo niečo priesvitné a zo zadnej časti…
„Ono to serie oheň?!“ zvolal užasnutý Melkog.
Prehrmelo to okolo nich a cestou na nich opäť čosi vypľulo.
Nyx mávol labou a vzduch zažiaril tyrkysovým svetlom. Nasledoval výbuch a žiara plameňov.
„Kde zmizol?!“ skríkol Melkog, zatiaľ čo krídlami rozohnával okolitý dym.
Nyx očami prečesával oblohu. Fialový blesk rozoklal oblohu.
„Za tebou!“
Nyx sa zvrtol a zrak mu padol na nepriateľa, ktorý sa vyrútil z oblakov. „A mám ťa,“ precedil pomedzi tesáky, namieril na neho labu a po chvíli sústredenia ju zovrel v päsť.
Nepriateľ akoby zamrzol v lete. Vo vzduchu okolo neho sa začali objavovať ružové iskričky. Vtom sa na neho zvrchu z rozdľavenými čeľusťami vrhol Melkog, ktorý mu pazúrmi a tesákmi začal driapať krídla.
Nyx povolil kúzlo a nepriateľ začal pod váhou draka klesať. Tesne nad zemou Melkog uvoľnil svoje zovretie a nechal ho tvrdo dopadnúť.
Dvaja draci sa zniesli na zem a ostražito sa približovali k objektu zahalenému dymom.
„Bacha, Nyx. Keď som sa do toho zahryzol, nepocítil som žiadne mäso, krv, nič.“
Nyx prikývol. Obaja postupovali vpred, uši a oči nastražené, pazúry pripravené k útoku. Pomedzi kúdole dymu postupne rozoznávali nepriateľa pred sebou. Dokmásané krídla, zvláštna koža bez šupín preliačená na viacerých miestach, ozdobená ryhami po pazúroch. Keď boli od neho vzdialení pár metrov, začuli pomalý syčivý zvuk.
„Čo to…?“ zarazil sa Melkog.
Z objektu sa pomaly odklopila priesvitná časť. Z útrob toho neznámeho čuda začal ktosi vykrikovať: „Štvrtina stíhačiek je v riti! Potrebujeme posily! Pošlite ďalších! Pošlite…“ na nepriateľa dopadli dve okrídlené tiene a hlas stíchol.
„Nyx?“ zašepkal Melkog a hlas sa mu triasol vzrušením. „Myslíš, že je to…?“
„Človek!“ zreval Nyx, zaklonil hlavu a na oblohu vypustil žeravý stĺpec ohňa. Potom siahol do útrob stíhačky a vytiahol odtiaľ drobnú trasúcu sa postavu. „Je to on. Je to on!“
„Uštipni ma, ja snívam!“
Nyx zatriasol mužom vo svojej labe. „Povedz, človeče, ako ste sa sem dostali?“
Odpoveďou mu bolo ticho.
„Ach, toto mi tak chýbalo,“ rozplýval sa Melkog, zobral muža Nyxovi a s labužníckym výrazom na tvári mu začal ťahať nohu. S každým mužovým výkrikom, ktorý sprevádzal pukanie kĺbov a čvachtavé zvuky trhajúceho mäsa, sa úsmev na jeho tvári rozširoval. O pár sekúnd vyhodil nohu odtrhnutú v kolene do vzduchu. Tá spravila pár otočiek a potom zmizla v jeho roztvorenej papuli. „Takže… môj priateľ sa ťa na niečo spýtal,“ pokračoval pomedzi žuvanie a sledoval nebohého muža, ktorý medzitým omdlel. Z nozdier vypustil drobný plameň, ktorý oškvaril mužov znetvorený pahýľ a zastavil krvácanie.
Muž sa s výkrikom prebudil.
„Odpovedz! Ako ste nás našli? Prečo ste prišli?“
„Jaskyňa, tá… tá jaskyňa… portál…pomsta… za našich predkov…“
Nyx sa zamyslel. „Portál? Myslí ten portál? Melkog, nebol si to náhodou ty, kto ním prešiel ako posledný?“
„Asi áno, prečo?“
„A nemal si ho potom, čo sme sa všetci dostali na novú planétu, čisto náhodou, uzavrieť?“
„Asi som zabudol,“ prehodil s úsmevom Melkog.
„Ešteže tak!“ rozosmial sa Nyx. „A pozri,“ štuchol nohou do vraku stíhačky. „Čo ti to pripomína? Samý plech, akurát iný tvar…“
Melkogove oči vzplanuli čistou radosťou. Usmial sa na muža. „Počul som správne, že si zavolal ďalších?“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.