Ohnivé pero - jar 2025: 2 minúty presne

13:31:14.Čas ktorý ukazoval zatiaľ najvyspelejší počítač ktorý kedy vznikol, aspoň jeho majiteľ bol o tom presvedčený, vo veľkosti mobilu, predmetu pre týchto ľudí už neznámeho. Majiteľ natočil displej na muža sediaceho vedľa neho na kraji Bezpečnostnej bariéry nákladného šinkansenu. Už chýbali presne len dve minúty do jeho príchodu. Slnko pieklo púšť okolo nich. Horúci vzduch ich však netrápil, dôvod prečo obidvom stekali po čele kropaje potu bol úplne iný. Nevinne pohojdávali nohami niekoľko desiatok metrov nad zemou okopávajúc pätami obrovské betónové kvádre na ktorých sedeli. Sedia na Bezpečnostnej bariére ktorá slúži ako ochrana vlaku. Ten preváža po dlhej železnici ten najvzácnejší z pokladov v tomto svete. Ten prežil už aj lepšie časy. Kedysi husté lesy nahradili železo betónové stavby, neskôr sa zľahli so zemou a zanechali za sebou…nič. Len rozľahlé púšte. Znečistenie, vojny a celkový prístup ľudstva k ľudstvu samotnému ich priviedol do tejto bezútešnej situácie z ktorej ich pravdepodobne nikto nevyslobodí.13:32:01. Tá trocha ľudí čo zostala, v porovnaní s množstvom ich predchodcov, sa rozdelili na väčšinu žijúcu roztrúsenú po svete a snažiacu sa aspoň dožiť druhého dňa a menšinu žijúcu v tom najväčšom, najmodernejšom a najpohodlnejšom meste, dovolím si povedať, aké kedy existovalo nielen na tomto svete. Tam mieril aj vlak so svojím luxusným nákladom čisto určeným len jeho obyvateľom. Okrem samo riadiaceho vlaku sú na koľajach aj spomínané bariéry. Vysoké Bezpečnostné bariéry rozmiestnené v rovnakej vzdialenosti od seba sú schopné cez ne prepustiť všetko neživé ako keby tam ani neboli. Neprejde cez ne však nič s dušou.13:32:30. Technika sa dostala na úroveň toho že sme mohli dušu zamerať a dokonca s ňou manipulovať. Tým pádom väčšina náboženstiev stratila podstatu a aj tí najviac pobožní veriť prestali. Títo dvaja muži sa z jednej z nich práve chystali veľmi drahým portálom, ktorý prepúšťal podobne ako bariéra a ktorý zvrchu vlaku nastavil jeden z ich komplicov, zoskočiť dnu a vyrabovať ho. Čas nástupu im vypočítal práve ten výkonný počítač na zápästí jedného z mužov na sekundy presne. Dúfajú v to že investícia sa im vráti a pridá sa k nej aj gigantický zisk.13:33:09.Vlak už bol v diaľke za nimi vidno ako si reže cestu vzduchom. Muž s počítačom, volajúc sa Leo, vyriekol „Pripravený?“ Druhý muž, ktorého meno písalo sa Niko, odvetil „Áno.“ a mykol plecami. 13:33:14.Počítač zapípal a muži neohrozene bez slova skočili dole. Naučili sa veriť týmto technológiám viac ako sami sebe. O pol sekundy sa vlak vynoril zo steny a oni prešli skrz jeho strop. Vďaka spomaleniu pádu portálom sa nedolámali a bezpečne pristáli na kovovej podlahe. Všetky vagóny do posledného boli naleštené ako zrkadlá a úplne prázdne. Odhliadnuc iba od nenápadných dební po ich okrajoch z ešte hrubšieho kovu ako vlak. Každá debna bola meter a pol dlhá a nie moc hlboká. Leo nezaváhal, tak ako Niko, ktorý sa obdivne rozhliadal dokola, a k jednej hneď priskočil. S kliknutím uvoľnil pracku a otvoril veko. Obaja spolu nazreli dnu na jej skoro nevyčísliteľne vzácny obsah. Čerstvá zelenina. Hlávky šalátu, tekvice, uhorky. Tento všetok najvzácnejší tovar ich sveta, síce obnoviteľný ale len zo semiačok ktoré patrili bohatšej vrstve, oni teraz celý nadšený nakladali jeden na druhý na rozkladací vozík ktorý mal doteraz napchatý Leo vo vrecku.13:35 presne. Vozík je naložený až po strop. Obaja niekoľko kúskov šťavnatej zeleniny už samozrejme ochutnali, taká príležitosť sa nenaskytne len tak niekedy. Boli však tlačený časom ktorý im neúprosne naznačoval že Bezpečnostná bariéra je čoraz bližšie. Rozbehli sa teda aj s nákladom do posledného vagóna kde sa mal na pravej stene zjaviť portál z ktorého keď vyskočia, samozrejme v čase zas perfektne vyrátanom počítačom, ich zachytia ďalší ich spoločníci spolu aj s lupom. Vlak absentoval dvermi v prechodoch, pôsobil tak ako nekonečná chodba, iba v zákrutách sa zahol a tak im vidinu kazil. Leo mlčal, Niko si odhrýzal z kapusty. Pri pôžitkárskom akte ho zrazu vyrušil. „Počuj! Ty vieš že som všetko čo sme potrebovali aby sme uspeli kúpil za vlastné.“ Niko pokýval hlavou neprestávajúc žuť. „A ja viem že ste mi vďační, ale to nestačí. Môj podiel mi to nepokryje dostatočne.“ Pustil vozík a Niko sa tak dostal napred. Obzrel sa ale nenapomenul ho že by mali pokračovať ďalej, do úst si práve totiž hodil posledný kúsok pokrmu a hodlal si ho poriadne vychutnať. „Mrzí ma to.“ Vytiahol zbraň a namieril ju na Nika. Chvíľu sa snažil spomenúť ako vystreliť, keďže so zbraňou strieľal prvýkrát, a cez ňu zas Niko čo je zač tento povedomý predmet. Obidvom to došlo naraz. Ozvalo sa Nikove prehltnutie, Leov výstrel a vlak odbočil takže náboj len prefrčal okolo Nika a odrazil sa od steny. Zasa sa narovnal a Niko v druhom vagóne rýchlo presunul vozík s debnami pred seba. Do niečoho takého nedokázal vystreliť ani taký pokrytec ako Leo. „Leo!“ skríkol naň ho. „Čo robíš? Odkiaľ máš zbraň?!!“ „No vieš, ja-Kde bežíš?!“ Niko nečakal na odpoveď na vlastnú otázku. „Pochop že prachy sú proste prachy!“ Doliehal k nemu Leov hlas ako sa ho snažil dobehnúť. Nikovi v žilách pumpovalo ešte viac adrenalínu ako doteraz. Cítil sa ako hnaná zver. Neskúsený Leo vystrelil a zas netrafil. Niko sa bál o svoj život. Taký strach ešte nezažil. Leo po ňom niečo kričal ale on v strachu ani nevnímal jeho slová. Ďalší náboj vedľa. Jeho myseľ v ošiali boja o vlastný život mierne zachytila Lea naraziť s vozíkom a sypanie sa debien. Bežal ako len vládal až sa celý zadychčaný dostal do posledného vagóna. Vlak práve odbočoval a tak zostal na moment krytý. „Čo robiť?“ Jačal hlas v hlave. Portál sa ešte neotvoril. Jediné čo ho napadlo bolo schovať sa do jednej z debien. Tak detinské ako schovať sa pod posteľ. Vyhodil von zopár paradajok ktoré sa rozkotúľali po zemi a poskŕčal sa dnu namiesto nich. Obklopila ho tma. Snažil sa zadržať svoj zrýchlený dych alebo ho aspoň stíšiť aby sa neprezradil. Studená šťava popučených plodov mu močila oblečenie. Bolo mu tesne. Hlas v jeho hlave ale neutíchol. Keď Leo uvidí paradajky na zemi, dôjde mu kde je. Vyčítal si že ich nehodil aspoň do druhého vagóna. A čo aj keď ho neobjaví? Sejme ho bariéra, zostane z neho len krvavý fľak. Môže skúsiť rýchlo vyskočiť von ak začuje zapípať počítač, možno sa zachráni. Všetky tieto myšlienky naňho silno doliehali a on nevedel čo s tým. Preto spravil niečo čo už dlho nespravil pretože to preň ho stratilo pointu. Začal sa modliť. Nemo vyslovoval slová ktoré mu práve prišlo správne povedať. Ospravedlňoval sa za to že prestal veriť a hanbil sa za to že teraz žiada o záchranu, aj keď si ju od toho kto tam hore je zjavne nezaslúži. Ukončil modlitbu pobozkaním zopätých rúk. Čas v debni sa mu zdal pridlhý. Nepočul Leove kroky ale bol presvedčený že čas výskoku sa blíži. Odvážil sa pootvoriť veko. To čo uvidel ho zaskočilo viac ako zrada Lea. Na zemi v kaluži krvi ležala zbraň, kôpka oblečenia a Leov počítač.13:39:04 ukazoval. Presne takto si predstavoval Niko to čo zostane po tom kto sa nedostane z vlaku pred Bezpečnostnou bariérou. On však žil, ako to je potom možné? Žeby tou debnou? Do výskoku zostávalo 6 sekúnd čiže cez bariéru ešte neprešli. Cez to na nej boli teraz rozpľasnuté Leove pozostatky. Neomylný počítač sa oneskoril, omyl to však nebol. Nepriepustná bariéra prepustila a tiež to nebol omyl. Nikovi vtedy došla jedna vec. To že je jeho duša merateľná, neznamená že ju nemá.