 |
Spotený sa prebudí v kresle. Televízor šumí. Záver vysielania. Na displeji DVD prehrávača svieti 1:59.
Vezme binokulárny ďalekohľad a preskúma ulicu. Je prázdna. Po oboch stranách stoja pouličné lampy. Medzi nimi rovná cesta, križovatka a tma.
Gido sa vystrie. Čas ísť spať.
Odchádza do spálne.
Zastane.
Počkať. Niečo tu nehrá.
Podíde k oknu.
Predsa len niečo vonku je; deti ďaleko pred križovatkou sedia nehybne v kruhu.
To nie je možné, pred chvíľou tam neboli, pomyslí si.
Zdvihne ďalekohľad k očiam.
Prázdna ulica.
Zloží ďalekohľad; deti sedia, nehnú sa, zhora ich zahlcuje biely kužeľ žiary.
Postavy sú aj tak nerozoznateľné.
Optický klam. Dúfa, Gido, že to tak je. Hádam sa nezbláznil.
Zvedavosť však nedá spať.
Prišuchne si fotelku.
Cítim sa sviežo, pomyslí si a vie, že to je klamstvo.
Na sekundu zaspí a hneď otvorí oči.
Spozornie.
Kruh detí sa posunul. Sedia bližšie o jednu lampu. Alebo si splietol poradie lámp? Hundre, že ich predtým nezrátal.
Očné viečka naberajú na váhe. Ako spánok premôcť?
Žuvanie by malo zabrať. V jednej relácii počul, že kým sval na tele pracuje, mozog sa snaží ponechať vedomie v bdelom stave.
Gido priskočí k barovej skrinke a vyhrabe z krištáľovej misy arašidy. Sú olúpané a slané.
Keď sa vráti, kruh postáv je zase o dom bližšie. Predtým sedeli pred záhonom s ružami. Teraz sedia vedľa stĺpu s makadamom.
Hlasno chrúme oriešky.
Majú podivné šaty. Žiadne vlasy. A tvár, čuduje sa Gido, zdá sa, že pohľady odvracajú ku tme na križovatke. Lenže počkať. V ďalšom okamihu ho zase pozorujú.
Trh! Bleskový pohyb hlavy, zanechávajúci prchavé šmuhy vo vzduchu…
Prstami krúti okulár, aby sa lepšie pozrel, všetko je rozmazané a keď sa vyjasní, fenomén zmizne.
Dáky zrádnik ma chytá.
Na stolíku leží telefón.
Vrhne sa poň a rýchlo sa vráti k oknu.
Skupinka postáv je preč.
Niektoré lampy prestali svietiť. Na miestach vládne absolútna temnota a vytvára hluché miesta, akoby ich dáka sila vytrhla z reality.
Gido váha volať susedovi. Možno Políciu. A čo im povie?
Vytočí číslo 0944 959 036.
V slúchadle zvoní.
„Prosim,“ ozve sa sused. Hlas má ospalý.
„Ahoj, Janko, prepáč, že ťa budím.“
„Deje sa niečo?“
Gido premýšľa, ako mu obavy zinterpretovať.
„Na ulici sú nejakí divní chlapi. Nie sú z dediny.“
„Chlapi?“ odkašle si sused, ešte sa len prebúdza. „Chlapi, chlapi… Myslíš nejakých policajtov?“
„Nie. Úplne cudzí ti sedia pred domom. Choď sa pozrieť!“
V slúchadle počuť šramot.
„Janko, si tam?“
Buchot. Praskot.
„Haló? Janko?“
Hurhaj zmĺkne.
Nadlho nič.
Gida prepadne hrozivý pocit, že ho niekto počúva, snaží sa mu dostať do mozgu skrz vlny rádiového signálu. To prílišné ticho v ňom vyvoláva neznesiteľné napätie.
„Janko… si…“
Zamračí sa na telefón.
Monotónne trasľavé pípanie.
Pozrie na okná. V jednom sa pohne záclona. Zahliadne v okne zvrásnenú tvár; stovka vrstiev koží, nánosy stvrdnutej lávy jedna na druhej. Je to možné?! Jasné, že nie je, Gido príliš fantazíruje. Sotva zaregistroval pohyb a zvyšok si jeho myseľ dotvorila.
No niekto tam bol…
„Ký ďas!“
Otvorí okno a z plného hrdla zareve.
Za bránou sa rozšteká pes, pridá sa druhý. Ulicou sa porozsvecujú svetlá.
Ktosi sprava zahučí: „Si normálny takto zrána vykrikovať, magor osprostený!“
„Prosím, nerušte nočný kľud!“
„Blázon starý, ja vstávam ráno do práce!“
V žltých oknách pobehujú postavy. Psy štekajú, no každý jeden postupne opúšťa súzvuk podráždeného brechotu a zavýjania, až na posledného neúnavného vlčiaka. Napokon aj ten po chvíli stíchne, azda niečo vycítil…
Po susedovi ani stopy.
Tak teda zavolám políciu…
Kým prídu, bude neskoro, dráždi ho druhý hlas v hlave.
A znova je to tu, rozpráva sa sám so sebou.
Možno išiel jednoducho spať.
A ten hrmot?
Len zakopnutie do stolíka s vázou. Stolík sa prevrátil a taká keramika vie narobiť pekný hurhaj.
Lenže čo ak? Potom treba niečo spraviť.
Prejde do kuchyne. Zo zásuvky vyberie nôž. Schová si ho do utierky a vyjde von.
Otvorí bránku. Nikto nikde, akoby sa všetci odparili.
Dom naproti má brizolitovú omietku, ktorá sa v pouličných svetlách žiarivo ligoce. Dve okná. Jedno zavreté, druhé nie – na ňom je napnutá sieťka proti hmyzu.
Gido vkročí na pokosený trávnik a prelezie plot. Prikrčí sa pod oknom a opatrne odkryje nôž. Handru zahodí bokom.
Špička noža vnikne do okna a posunie sa dole.
Rozreže sieťku.
Gido sa vyštverá na parapet a nemotorne prepadne do vnútra domu.
Rozhliadne sa.
Polotma.
Gauč vpravo – záclony na ňom kreslia pavúčie tiene.
Čepeľ noža sa zaleskne pred tvárou. Gido sa potí a dýcha prerývane.
„Janko,“ šepne. Hlas znie neisto, priškrtene. „Si tu, kamarát?“
V kresle obďaleč ktosi sedí.
Papuče, nohavice a tielko.
Gido strnie od hrôzy. Neodváži sa hýbať, nieto rozprávať, len dlho hľadí, akoby sa chcel presvedčiť o pravej existencii toho stvorenia.
Napokon sa premôže: „Janko, spíš?“
Janko mlčí. Nevie rozprávať. Od očí hore mu chýba tretina hlavy. Drží si ju v rukách ako misku s lupienkami a mliekom, ibaže je prázdna, až na plytkú hladinu krvi, ktorá v nej uschýna, Janko tu nie je… A spolu s sním zmizol aj jeho ružový mysliaci orgán, v ktorom sídlil. Zrádnik ho spotreboval a vyslobodil sa von za pomoci druhov a je ochotný skočiť do ďalšej hlavy, usadiť sa v nej, brať rozumy, pestovať nezmysly, ktorými sa bude živiť a liahnuť nových súkmeňovcov, pokým sa to nerozšíri do celej spoločnosti…
Spoza gauča vyrastá biele svetlo. Je tak obrovské, že zalieva celú miestnosť a v centre bieloby sa rysuje štíhla postava, ktorá predtým stála tam a teraz sa nachádza pred Gidom na pár centimetrov. Ten sa rozoženie. Hlava nehlava. Je však neskoro, pretože zrádnik už skáče…
Nôž dopadne na koberec a duto buchne. Gido prelezie cez okno, točí sa mu hlava. Na konci ulice sedia deti. Vidí ich rozmazane. Rozbehne sa pred nimi. Lampy nad hlavou sa mihajú ako svetlá roztočenej centrifúgy. V zábleskoch mizne obloha a miesto nej sa javí strop trupovej chodby, oranžová presvetlená koža. Od hradskej silnie mohutný hukot spolu s bielou, ktorá ho prenasleduje a tá hlce všetko v Gidovom zornom poli.
Zrúti sa na zem a udrie si hlavu o asfalt.
Mece sa.
Z úst vyteká slina. Priláka nočného motýľa, napije sa a odletí kĺzavým letom do tmy.
Keď rozlepí oči, vidí červené paličkové číslice 1:59.
V televízore bojujú čierne a biele mravce.
Diaľkovom ovládačom ho vypne a pretrie si čelo. Trochu si cíti hlavu.
Ešte pred odchodom skontroluje ulicu. Prázdna. Po oboch stranách v rade stoja pouličné lampy. Medzi nimi rovná cesta, hradská a tma.
Narovná si chrbát a poberá sa do spálne.
Počkať. Niečo tu nehrá.
Zarazí sa a pozrie na sieťku proti hmyzu.
Roztrhnutá.
Zajtra to budem musieť opraviť, pomyslí si, aby nevletela dnu dáka háveď.
Gido sa zahľadí na dom naproti a premôže ho zvláštny pocit déja vu.
Skrz záclony svetielkujú modrasté lúče televíznej obrazovky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.