 |
Tuctová melódia ho úplne otupovala. Nedokázal sa pohnúť. Nedokázal myslieť. Neprehlušovalo ju autorádio ani hluk motora. Bol ako mŕtvola prikovaná k čalúneniu. Okrem neho na začiatok čakal aj okolitý svet. Bol to dokonalý moment stvorenia.
Adam vystúpil z auta. Hlas oznamujúci, že sa vracia z práce, netušiac, že ho doma čaká nepríjemný rozhovor mu neprišiel vôbec divný. Mal pocit, že ho počúval celý svoj život. Zo skrehnutých rúk mu vypadli kľúče. Skôr, ako ich podvihol uvedomil, že pár metrov od neho stojí neznáma žena.
„Ste manžel Markéty Novákovej?“ Opýtala sa.
„Áno,“ odpovedal strojovo.
„Povedzte jej nech sa od môjho muža drží čo najďalej.“
„Stretnutie s neznámou ženou Adama znepokojilo,“ zaznel hlas, „keď prišiel domov rozhodol sa, že o tom povie svojej žene Markéte.“
Markéta stala pri sporáku s pariacimi hrncami. Spočiatku Adamov príchod ignorovala. Obzrela sa, až keď Adamov kabát hodený na kuchynský stôl zhodil otvorený magazín Dom a záhrada.
„Ideš neskoro,“ povedala.
„Mali sme dnes v práci frmol,“ odvetil Adam bez rozmýšľania.
„To vravíš každý deň!“
„*Každý deň,*“ zopakoval si Adam v hlave. Predstava predchádzajúcich dní mu prišla akýsi abstraktná. No i tak si zrazu jasne spomenul na každý večerný príchod, na každý podráždený Markétin pohľad. Často sa kvôli jeho práci hádali. Vedel to, aj keď by ešte pred pár sekundami odprisahal, že o tom nikdy nepočul.
„Na parkovisku na mňa vybehla nejaká ženská, vraj sa máš držať ďalej od jej manžela, vieš, čo to malo znamenať?“
„Markéta bez slova ďalej miešala polievku,“ znova zaznel komentujúci hlas, „nevidel jej do tváre, jej mlčanie mu ale napovedalo, že tuší o čo ide. Zopakoval otázku.“
„Vieš o tom niečo?“
„Prečo by som o tom mala niečo vedieť, možno si ťa s niekým pomýlila“
„Oslovila ma men…“
Adam zamrzol. Pri ich kuchynskom stole sedel muž v bielom saku. Listoval časopisom Dom a záhrada bez väčšieho záujmu si v ňom čítať. Pokukoval pri tom neustále na zlaté hodinky na zápästí. Adam na neho hodnú chvíľu civel. Neveriacky pozrel na Markétu. Tá na jeho nedokončenú vetu a ani na muža v saku nijako nereagovala.
„Markéta, kto, kto je tento muž,“ vykoktal zo seba.
„Odkiaľ mám vedieť, ako poznala tvoje meno?“ Odpovedala Markéta nervózne pričom ďalej miešala obsah hrnca.
„Kto ste a čo robíte v mojej kuchy......“
Adamove slová prerušil Markétin krik: „s nikoho manželom nič nemám!“
„Markéta, čo sa deje,“ roztriasol sa Adamovi hlas.
„Nechaj ju dohrať scénu, nebude reagovať,“ povedal pokojne muž v saku.
„Kto ste!“ Adam začínal byť zúfalý.
„Nuž, nemám meno ale ak je to nevyhnutné, môžeš ma nejako volať. Trebárs pán Prekvapenie, prekvapil som ťa predsa dosť nie? Alebo možno, áno, to sa mi páči viac, pán Zvrat!“
„Ak by si netrávil všetok čas v práci, mohol by si tušiť, prečo takto vyvádzam!“ Markéte prskali sliny z úst.
„Nahnevaný Adam svojej žene neveril. Rozhodol sa, že sa radšej odíde porozprávať so svojim najlepším kamarátom Danom,“ hlas komentátora prehlušil všetky Adamove myšlienky. Na chvíľu zabudol na svet okolo. Zabudol na pána Zvrata. Na divné správanie jeho ženy. Všetko čo chcel bolo odísť a porozprávať sa s Danom. Vykročil ku kuchynskému stolu a vzal si z neho kabát. Nedokázal myslieť. Hlas diktujúci jeho život neprehlušovalo ani bublanie polievky, ani Markétin krik. Takto to bolo správne. Takto sa cítil spokojný. Hlas ho viedol.
„Sila ten Komentátor však?“ uškrnul sa pán Zvrat.
Adam sa strhol. Mal pocit ako by mu hlas pána Zvrata strelil facku. Akoby sa prebudil zo zlého sna. Piskot v ušiach mu dopĺňali rýchle a rytmické údery. Nebol si celkom istý čo to bolo. Kroky? Nie. Bolo to jeho srdce. Pozrel na Markétu. Cítila to iste čo on? Rozhodne tak nevyzerala. Nevyzeral vlastne takmer nijak. Nebolo na nej vidieť žiadna známky predchádzajúceho hnevu. Pokojne prešla cez kuchyňu a sadla si na voľnú stoličku. Do prázdna spustila monológ:
„Netušila som, žeby bola toho schopná. Vedela som, že Adam pôjde za Danom. Musela mu rýchlo zavolať. Nesmel Adamovi nič prezradiť.“
Celá miestnosť sa začínala chvieť.
„Až táto scéna skonči, zaniknete. Ty aj Markéta. Len tak. Puf a ste fuč,“ vysvetľoval pán Zvrat pričom nespúšťal oči z magazínu, „Som tvoja šanca na prežitie Adam.“
„Pán Prekvapenie, Zvrat, alebo ktokoľvek do čerta ste, neviem, čo ste urobili mojej žene ale nezaujímajú ma vaše výmysly. Prosím, ihneď odíďte inak zavolám políciu!“
„Ak budeš pracovať pre mňa, vezmem ťa do ďalšej scény Adam. Alebo, srať na scénu, vezmem ťa rovno do ďalšieho seriálu. Stačí ak budeš robiť čo ti poviem. Prežiješ. Som tvoja cesta von. Von z moci komentátorov, zo života v tomto tuctovom seriály, unikneš scenáru Adam! Rozmýšľaj rýchlo.“
Miestnosť sa v tej chvíli už triasla. Sklenené cinkanie pohárov v kuchyni Adamovi znelo ako odpočet. Hrniec s rachotom tresol na podlahu a paradajková polievka zafarbila steny a drevo kuchynského nábytku. Adam sa pozrel na Markétu. Na nič z toho čo sa dialo nereagovala. Mal pocit, že sa s nej začína dymiť. O sekundu si tým bol istý. Odparovala sa do povetria, postupne, kúsok po kúsku. Zvyšok svalov na krku otočili jej hlavu. Prázdne očné jamky lebky sa stretli s Adamovým pohľadom. Ničomu nechápal. Strach a panika ho pohlcovali čoraz viac. Kde bol hlas, ktorý by ho viedol?
„Adam, teraz alebo nikdy. Zostaneš a tiež sa vyparíš. Alebo ťa zachránim a na oplátku budeš pre mňa pracovať. Nájdeme ho, Scenára, boha týchto svetov. Unikneme z tejto diery!“
Hlas pána Zvrata zanikal v hluku rúcajúceho sa Adamovho sveta. Adam stále nemohol uveriť tomu, čo sa deje. Pozoroval skazu okolo seba. V tom momente vedel, že nemá na výber. Pomaly prikývol.
Všetko naokolo sa rozplynulo v dym. Neostalo nič len nekonečná temnota. Bol to dokonalý moment zániku.
Adam otvoril oči. Bol v čakárni nemocnice. Všade sa hmýrilo množstvo ľudí. Upotení lekári s papiermi prebehovali z dverí do dverí. Pacientov na vozíku po chodbe prevážali zdravotne sestry. Nebol si celkom istý, ako sa do nemocnice dostal. Aby zistil čosi viac o tom, kde práve je, skúsil si prečítať španielske nápisy na najbližších dverách. Spoza nich sa ozval rozhovor:
„Dobre vieš, že to dieťa je tvoje, Chuan,“ povedal ženský hlas.
„Vážne Konstanca? A ako mi môžeš dokázať, že otcom dieťaťa nie je môj brat!“ zaznel na oplátku mužský hlas.
Adama niekto chytil za plece a prudko ho otočil.
„Na čo čakáš,“ povedal mu muž v bielom saku, „máme prácu!“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.