Ohnivé pero - jar 2022: Popol večnosti

ohnive pero

Čas stratil všetok význam, keď Večný po prvý raz pretočil presýpacie hodiny Ciniter. A tak ten význam Teini pripísali mne, keď ma fénix – syn toho, ktorého popol napĺňal presýpacie hodiny – prehlásil za Vyvoleného. Vraj som jediný, kto dokáže zmeniť popol jeho otca tak, ako to kedysi urobil Večný.

Napriek všetkému môjmu bezmocnému kriku na fénixa som sa nezdal byť ničím výnimočný. Alebo bol fénix príliš mladý a osirelý na to, aby vedel vysvetliť vlastné proroctvo. I tak sme s priateľmi doputovali až k pevnosti Večného, stále bez mágie, ale dúfajúc, že tam nájdeme spôsob, ako proroctvo naplniť.

No Večný v Ciniteri našiel moje zrnko popola a vyhodil ho do hliny. Všetko, čo som mohol znamenať, v nej pochoval skôr ako moje telo.

Bol som mŕtvy.

Môj život mi nestihol preletieť pred očami. Ani nemusel. Odkedy som sa stal Vyvoleným, som na minulosti Teinov myslel neprestajne.

Ťažko pomôcť starenke, ktorá nenašla vodu, ak mi za domom vybuchla ďalšia sopka. Pre iného je ťažko ponúknuť bezdomovcovi svoj domov, ak mu choroba nedovolí odomknúť dvere. A pre starenku je ťažko postarať sa o chorého, ak je príliš smädná. V našom svete pretrvávalo toľko problémov, ktoré sme nemali možnosť napraviť, až sme ich prestali pomenovávať – vládol proste chaos neuniknuteľný ako bezsenná noc.

Nádeje sme preto vkladali do toho, ktorý vymyslel, že ak bude jediný človek rozumieť všetkým záhadám sveta, bude iste schopný rozlúsknuť všetko, čo nás kedy trápilo. A tak mu bytosti po celom Teine pomohli precestovať všetky kraje. Vrátil sa s rukami plnými artefaktov a s toľkou mocou, až sa mohol rovnať božstvu, keby sme ešte v nejaké verili. Nazval sa Večný.

Tvrdil, že naše útrapy poškvrňujú jeho povznesenie. Keď sme sa k nemu priblížili a požiadali ho o sľúbenú pomoc, zmyslel si, že sme jeho nepriateľmi. Večný prepojil každé zrnko popola v Ciniteri s jedným z jeho nepriateľov. Boli nimi Teini, ktorých chcel umlčať, pretože keby mali hlas, povedali by mu o hrôzach, ktoré sú páchané. O tom, aká to bola bolesť o výdych predtým, než ju prestali cítiť. Tí, ktorých chcel utopiť v beznádeji, pretože ak niekto pomyslel na nespravodlivosť, podobná myšlienka mohla napadnúť aj jemu. A keby mu raz napadla, bola by lepkavá ako krv na jeho rukách, ktorú si pridlho nevšímal.

Poznáme všetky „keby“, lebo sme ich všetky zažili. Už mnohokrát sme nad Večným vyhrali. Či úsmevom nad cinkajúcimi príbormi počas večere, ktorá nechutila presolene iba vďaka sladkému domovu. Alebo revolúciami, ktoré vznikli len z odvážnej predstavy a viery v priateľstvo.

Lenže zakaždým, keď niekto vyhral, jeho zrnko spadlo na spodok presýpacích hodín. A keď sa Ciniter takmer naplnil, Večný ho pretočil, čím všetkých svojich nepriateľov vrátil v čase pred ich víťazstvo. Pretože keby videl, čo všetko je pre nás víťazstvom, musel by pochopiť aj to, čo všetko je pre nás utrpením.

Každý sme sa vždy ocitli v inom čase – jedna po prvýkrát zaplakala, kým jej brat zaplakal naposledy. No blízki, vďaka ktorým sme vtedy dosiahli svoje veľké-malé víťazstvá, zmizli do svojich rozdielnych časov. Alebo boli mŕtvi, často svojou rukou. Neboli sme len stratení. Stratili sa nám zo života všetky cesty, pretože už nebolo toho, kto nám ich ukázal.

Ale nik z nás nezabudol na svoj predchádzajúci život. Usilovali sme sa, tvorili sme, ľúbili sme… a znova sme sa strácali. S každým otočením Ciniteru nám ubúdala vôľa pokračovať. Dostali sme strach, že by sme mohli čo i len chlácholivým dotknutím sa pleca dieťaťa či zavoňaním dažďa naplniť presýpacie hodiny. Tak nás i vzájomne znepriatelil – Večný totiž Ciniterom nahradil samotné Slnko, čiže sme videli spadnúť každé jedno zrnko a navzájom sme sa osočovali z toho, kto nás priblížil strate našich blízkych tentoraz.

Ako ubúdala nádej, ubúdali aj zrnká popola, pretože čas sa nemôže dotknúť mŕtvych, iba spomienok. A potom ma fénix nazval Vyvoleným. Zrnká prestali ubúdať. Až kým neubudlo to moje, isteže.

Videl som to tak jasne, akoby čierne zrnká Teinov boli čiastočkami písmen, ktoré zložili vetu jedine vtedy, keď sa spojili. Nesmel som sa vzdať. Preto som sa od toho osudného dňa do poslednej kvapky potu snažil nahrádzať svoje mnohé neschopnosti.

Ale aj tak som vo chvíľach, kedy som si mohol byť istý, že ma nezradí vlastná tvár, sníval o čase, keď už Vyvoleným nebudem. Čím viac sa zdrvení pocestní stávali dobrodruhmi a títo dobrodruhovia sa jeden druhému stávali krúžkami v brnení, tým viac som sníval o „po všetkom“.

Želal som si vytancovať sa na svadbe Advy a Salacie, až kým by som si cítil srdce v hrudi viac ako vlastné nohy, a spadnúť na miesto, kde mi nohy začínajú. Prial som si naučiť sa od Enniho, ako tými nohami strieľať z luku, potom mu udrieť mojou dlaňou do čela, keďže viem, že to chcel urobiť a nemôže, a smiať sa na sebe spolu s ním. Chystal som sa zložiť Keale ľúbostnú báseň a dívať sa, ako si medzi svoje plné pery napcháva čerešne, aby sa mi len nevysmiala a to srdce mi nezlomila príliš.

Chcel som žiť život, v ktorom by nebyť dokonalý neznamenalo nebyť dosť dobrý. V ktorom by som smel nebyť dosť dobrý bez toho, aby strach premohol každú moju myšlienku a čin. V ktorom by nebyť dosť dobrý bolo dôkazom slobody.

Už sa mi žiadne z tých prianí nesplní. Večný mi vzal všetok čas a potom ma zavraždil. Kvôli miznúcim zrnkám sme vedeli, že posmrtný život nejestvuje. Aspoň nie taký, ktorý by mohol ovplyvniť svet živých.

A predsa som sa vzniesol zo svojho tela.

Vznášal som sa teda naďalej, porazený, no nezastaviteľný, ďaleko nad rinčanie zbraní mojich priateľov a pach spálených vlasov Večného.

Na bojisku sa ozval ohlušujúci škrekot, keď sa na chodidle Večného objavila prietrž, ktorá neotvorila mäso, ale absolútnu prázdnotu. Keala a Enni, opretí chrbát o chrbát, na seba otočili hlavy a ich líca sa vypäli viac ako ich posledné sily.

Dve zrnká popola sa skĺzli cez ústie presýpacích hodín.

A Večný začal načahovať svoju gigantickú ruku k nebu, aby pretočil Ciniter.

Zdesenie ma poháňalo nahor.

Adva a Salacia vrhli harpúny do ruky Večného, čím jeho švih spomalili. Iba na sekundu, ale niekedy záblesk priateľstva stačí na zdržanie prevládajúcej temnoty.

Moja duša bez zábran prenikla do Ciniteru. Spadnutého popola som sa však mohol dotýkať, akoby som prechádzal dunou, ktorá odmietala vyprahnúť. Boli sme totiž tým istým – nádejou. Preto som sebou zazátkoval ústie presýpacích hodín.

V jeho rozčúlení či strachu, ak sa medzi tým vôbec dal nájsť rozdiel, Večný pretočil Ciniter.

Ťarcha celého Teinu sa mi zosypala na plecia. Ale ja som ju neuniesol.

Nechal som ju cez seba prejsť, čím som každému zrnku daroval štipku svojho druhého života. Keď sa cezo mňa presypali, zrnká už neboli bezduchým popolom, ale semienkami, ktoré žili a tvorili život. So zvonivým klopotaním dopadli na dno Ciniteru, takmer akoby sa smiali, že začína nová éra.

Veľká časť Teinov v tom momente zmizla. A objavili sa na miestach a v časoch, kde si po celé tie doby najviac priali byť. Alebo zostali, ako aj moji dobrodruhovia.

Strata, oľutovanie a strach boli akousi živou smrťou. Odteraz mal Tein po každom pretočení Ciniteru možnosť znovuzrodenia.

Večný už však Ciniter znovu nepretočil. Keď si uvedomil, ako sa moc jeho drahých presýpacích hodín zmenila, neodvážil sa darovať nám šance na nájdenie ešte viacej ľudskosti než sme si vydobyli. A tak musel žiť so svojimi minulými aj budúcimi chybami, kým Teini rozkvitali na pôde tragédie.

A ja som bol pripravený takto zostať a chrániť čas sveta hoci aj naveky, len aby som mohol sledovať, ako moji priatelia zažívajú ich dôkazy slobody.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

21. februára
Petra Eller