Ohnivé pero - jar 2021: V pohodlí domova

ohnive pero

Dedina pokojne spala v zadúšajúcej horúcej noci. Z jarku doliehalo pomalé a omamné cvrlikanie, prelietalo ponad teplú cestu k záhonom s voňavými kvetmi, odkiaľ odpovedali ďalšie hmyzie zvuky a navzájom sa škriepili. Ulica bola prázdna a tichá. Kde-tu v osvetlenom okne domu zaznievala stlmená hudba televíznej reklamy, prestupujúc priesvitnými záclonami spolu s modrastými lúčmi svetiel. Už dobré dve hodiny neprešlo po hradskej auto, pretože áut bolo málo a človek si tak mohol ľahnúť na asfalt a bez obáv pozorovať mliečny pás hviezd.

V tú noc to však chlapcov omrzelo, a preto sa pobrali do manzardky, kde zapli hernú konzolu a odušu madžgali tlačidlá na ovládačoch.

„S Yoshimitsum dostaneš na papuľu,“ povedal Samo a žmurkol na kamaráta.

„Keď furt požívaš ten blbý úder,“ odvrkol Fuňo. A keď dostal na papuľu, odhodil ovládač bokom. „Ma to nebaví v tomto zapadákove. Aj cez prázdniny je tu o riť. Už sa neviem dočkať, keď odtiaľto vypadnem.“

„Ja by som tu najradšej zostal naveky.“

„Ale ty nemáš sny. Nechceš rásť, nechceš byť bohatý.“

Samo sa zamračil. „Ja mám sny. Mám toho oveľa viac, ako si uvedomuješ.“

„Nechaj tak.“

Fuňo prepol na program. Dávali Nočné správy. Vojna v Afganistane pokračuje. Dnešok si vyžiadal stovky obetí. Samovražedný atentát v hlavnom meste. Mnohé rodiny trpia hladom.

Podráždene povzdychol. Dokola to isté. Žiadna zábava – žiadne uspokojenie. Už sa nevedel dočkať, keď ho zoberú na elektrotechnickú, raz bude vyvíjať rakety, možno naprogramuje lepší variant pre tepelne navádzané strely. Otec mu povedal, že v Bratislave je jedna dobrá škola, pozná tam pár ľudí. Po nej si rýchlo nájde prácu. Bude super zarábať. Do makovici predsa niečo zdedil. Fuňov dedko pracoval ako jadrový fyzik na Kube. Ešte v šesťdesiatych rokoch, keď vyleštené hlavice pyšne mierili na oblohu, zatiaľ čo ľudia netušene spali vo svojich drevených domoch. Dedko bol veľká ryba, súčasť veľkých vecí a celkom vzaté, žil si ako pán.

„Už pôjdem domov. Oco bude zúriť,“ oznámil Samo.

„Nechcel som ťa uraziť,“ ospravedlnil sa Fuňo.

„To nič.“

„Určte?“

„Jo.“

„Takže kamoši?“

„Kamoši až do smrti.“

Dvere sa zavreli.

Chlapec vyšiel na ulicu. V závanoch teplého vetra sa vznášali všakovaké vône kvetov. Jemná vôňa ruží poletovala vo vzduchu ľahko a nenápadne, vedľa nej sa kolísala sladká vôňa petúnií, neskrotná a horkastá vôňa chryzantém, a napokon výrazná a dusivá vôňa orgovánu. Samo cestou kvety trhal, žmolil ich lupene a privoniaval svojim páchnucim dlaniam. Miestami sa čosi malé mihlo okolo jeho hlavy, strhol sa a poľakane zahnal rukou. Nočné motýle.

Cítia ma, pomyslel si. Voniam im ako kvety.

Trochu ho znepokojovali. Nevedel prečo. Predsa neštípali ako osy. No aj tak si predstavil, že sa vrhnú na neho. Budú narážať. Olizovať pokožku skrútenými cuciakmi, vtískať sa do útrob uší ako nejaké popletené ošialené živočíchy. Ale lišaje si žili vlastným životom, zbierali nektár, kvietok za kvietkom a nič iné si nevšímali.

Chlapec jedného lapil. Uväznil ho v dlaniach.

Ruky priložil k uchu a načúval ševeleniu krehkých krídel.

Zdalo sa mu, že niečo počuje.

Šepot.

Na východe… na východe… pomôžte nám… menej sebeckosti, viac dôvery… lásky…

Motýľ znehybnel. Potom sa ostýchavo pohol a blúdil po čiarach života a osudu.

Aj na tomto pokojnom mieste sa môže prehnať smršť, pútnik, a všetko, čo sa zdalo bezpečné, môže byť zarovnané prachom. Dlane zovrieš v päsť a neha zanikne. Už to nebudú ruky, ktoré hladia tvár, ale ruky schopné tvrdo udrieť.

Chlapec sa naplašil, že sa zbláznil.

Myslel si, že ten šepot, ten zvláštny hlas, je halucinácia.

„Iba sa mi zdáš. Neexistujete. Ste výmysel!“

Vtom ulica zmizla a namiesto nej Samo zbadal kamenistú planinu. Na okraji kráteru stál vojak s puškou. Hlavňou pozdvihol kus zaprášenej kože, na ktorej visela ľudská čeľusť a usmial sa. Aha, povedal vychádzajúci hlas z dlaní. Pár metrov od stanu bradatí muži podlomili kolená mladej žene a pred kamerou jej odrezali hlavu ozubeným nožom. Aha, povedal hlas a Samo videl dedinu, kde ľudia nariekali a modlili sa a nad ich hlavami preťali vzduch rachotiace lietadlá. Námestie vyletelo do luftu a spolu s ním stotisíc ton pôdy, akoby to bol nejaký lacný efekt z filmu. Kúsky trosiek a prachu a zeminy pršalo na okolie. Kúsky tiel vmiešané do prachu. Kúsky niečoho, čo sa premietne v správach ako čísla a o deň nato zostanú zabudnuté, pretože pribudnú nové, aktuálne čísla. A ďalšie čísla. A ďalšie. Nie je ich dosť? A ďalšie. Ďalšie počty. Ďalšie čísla. V mestách vrešťali sirény. Obloha zbledla do oslepujúcej žiary. Nebolo možné zahliadnuť nič, len biely obraz, ktorý ustupoval a červenal a pomaly vykresľoval opúchajúci pekelný hríb, ktorý rástol k nebu a jeho tlaková vlna zmetávala paneláky, domy, stromy…

Chlapec sa naveľa ovládol, aby motýľa nerozpučil. Celý sa triasol.

So slzami v očiach kŕčovito otvoril dlane a lišaj odletel do tmy a svetla, smerom k lampe a voňavým kvetom. Cestou preč poznove šepotal: Na východe… na východe… pomôžte nám… menej sebeckosti, viac dôvery… lásky…

Samo si utrel sople a zhlboka sa nadýchol.

Ach, bože. Je to naozaj pravda?

Keď prišiel domov, ticho bytu vypĺňal monotónny hlas televízneho vysielania. Stále dávali Nočné správy. Odbehol do kúpeľne a opláchol si tvár. Pohliadol do zrkadla. Videl seba – mladého a zdravého chlapca. Koža hladká a jemná. Všetky kúsky mäsa boli na správnom mieste. Všetky orgány fungovali tak, ako mali. Aj mozog bol na správnom mieste a nenarúšali ho žiadne hrôzostrašné skutočnosti.

Vypil pohár studenej vody a pobral sa do obývačky. Zvalil sa do fotela. Vedľa na pohovke ležal otec.

„Kde sa flákaš?“ Ozval sa. Znelo to ako bič, utkaný z prchkých slov.

„Bol som u Fuňa.“

„Kde?“

„U Fuňa.“

„Darebáci dvaja. Otca má doma?“

„Nemá. Je na služobke. Na Kube.“

„Pche, tomu je najlepšie. Šéfuje to tam, vedel si? A po práci kdesi vylihuje na pláži. Isto s rumom. S takým dobrým tmavým… Ej, veruže dal by som si za pohárik,“ povedal otec, akoby bol úplne sám.

Chvíľu nehovorili.

Na obrazovke sa mihali zábery z Blízkeho východu. Zástupy bezdomovcov. Muži, ženy, deti – boľavé duše, z ktorých vymietlo nádej.

„Oci?“

„Áno?“

„Myslíš si, že bude ešte niekedy vojna?“

Otec sa nepatrne zamračil.

„Myslíš u nás?“

„Uhm.“

Otec sa posmešne zasmial. „Neboj sa, Samko. Veľké hlavy majú všetko pod kontrolou. Takí ľudia, ako ocko tvojho kamaráta, bojujú za mier. Žijeme vo vyspelom svete. Komunizmus za nami. Trhy sú otvorené. Svitá na lepšie časy. Ale tomu budeš rozumieť, až keď budeš dospelý…“

„A ty si si istý, že tomu dobre rozumieš?“

Nastalo medzi nimi zamyslené ticho.

Za oknom medzi muškátmi poletoval nočný motýľ a poplašene narážal do skla.

Otec pootvoril ústa, akoby chcel ešte niečo povedať, no napokon ich zavrel a pohodlne sa prevalil na pohovke.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

8. marca
Patrik Greguš