Ohnivé pero - jar 2021: Tam, kde rastie tráva

ohnive pero

Pamätám si na to, akoby to bolo včera. Človek veľa podobných chvíľ v živote nezažije. Práve preto si tie, ktoré vybočujú z bežného diania, vie pripomenúť oveľa lepšie. Niekedy sa o to ani nemusí snažiť. Občas sa stane, že spomienky nechce prijať, ale derú sa mu priamo pred oči. Nevravím, že sa tejto konkrétnej spomienke príliš bránim, ale rozhodne ju nevyvolávam. Napriek tomu na ňu práve teraz opäť myslím a rozhodol som sa, že vám o nej poviem. Vždy, keď príde, uvedomím si, akého máme dobrého primátora. Vtedy by som ešte s týmto výrokom nesúhlasil.

Stojím na kraji Štvorcového námestia. Zatiaľ nič nepočujem, ale v kostiach mám pocit, že nočné ticho mestečka o chvíľu niečo naruší. Nestihnem sa tou myšlienkou ani zaoberať a už ich vidím. Námestie začínajú zapĺňať muži. Oduševnene ich počítam. Najprv mi nestačia prsty na rukách, potom ani na nohách. Keď sa za posledným začne vytvárať medzera a neprichádza nikto ďalší, mám narátaných osem desiatok. Osem desiatok mužov. Nie hocijakých, ani nie podobných, ale rozhodne zvláštnych. Niektorí majú plášť, poväčšine deravý. Diery majú rôzne tvary a veľkosti, niektorou by som prepchal prst, inou hlavu. Niektorí majú na sebe iba svetre, ďalší sú dokonca bez nich a musia si vystačiť len s nejakou tenkou vrstvou. Rôznia sa aj ich spodné časti oblečenia. Tí šťastnejší majú nohavice, väčšina si na seba našla aspoň spodky a zopár jedincov prechádza len v niečom, čo pripomína pyžamo. Ponad ich telá poletuje prvý sneh a pomalým tempom sfarbuje dlaždice na bielo. Zamrazí ma, keď vidím, že zopár mužov prechádza po snehu naboso.

Prešli časťou námestia a vtedy som sa zhrozil. Napriek tomu, že muži vo mne vzbudzujú nepokoj, ich pohyby nevytvárajú žiadne zvuky. Ich trajektória je priama a vôbec nemenia smer. Prechádzajú skrz všetky prekážky, ktoré im stoja v ceste. Ich telá pohlcujú všetky objekty – lavičky, studňu, fontánu a pouličné lampy. Keď okolo lampy prejde posledný z ôsmich desiatok, svetlo sa stratí. Nezhasne, jednoducho sa vyparí. Neviem si to vysvetliť.

„Kto ste? Odkiaľ ste?“ snažím sa kričať, ale vôbec nepočujem svoj hlas. Vtom sa na mňa jeden z mužov otočí. „Sme bez domova, začína sa zima, už nevládzeme,“ počujem ho, ale vidím, že neotvára ústa. „Smerujeme k radnici, potrebujeme pomoc. Primátor nám nijako nepomáha, chceme riešenie, chceme teplé postele. Je nás už veľa, nemáme nič. Tulák či bezdomovec, nikto nemá rád takých, ako sme my. Chceme niekam patriť,“ rezonujú vo mne slová tuláka, ale postava náhle mizne v diaľke a temnie za ňou ďalšia lampa. Tma zahaľuje miesto, z ktorého pozorujem netradičné divadlo.

Pred koncom námestia sa osem desiatok zastaví. Všímam si, že v popredí majú vodcu, naťahuje sa a začína kričať. Neotvára ústa, ale zvuk vychádzajúci z jeho tela je neznesiteľný. V momente sa ocitám na kolenách a pridŕžam si uši. Matne vnímam, ako začínajú praskať sklá na lampách. K vodcovi sa pridávajú ďalší, výklady nezvládajú taký veľký nápor a po celom námestí sa rozbíjajú. Blížim sa ku svojmu koncu. Cítim, ako mi v hlave neznesiteľne duní a mám pocit, že mi každú chvíľu prasknú všetky cievky v tele. Zrazu je ticho, akoby sa nič nestalo. Postavy miznú v diaľke, ostáva po nich iba rozbité sklo. V snehu nie sú žiadne stopy.

Precitám, ale po čase sa moja duša vracia k telu. Som zvedavý, čo bude ďalej, utekám ku radnici. Na balkóne už stojí primátor, usmieva sa. Osem desiatok mizne za múrom a prichádza na dvor radnice. Pamätám si, že sa tam kedysi ledva zmestilo deväť-desať ľudí, ale teraz sú už všetci bezdomovci za bránou. Nevidím nič okrem balkóna. Primátor prikývne a do dvora vstupujú muži v čiernych plášťoch. Ich plášte sú mohutné a ťažké, ledva sa dokážu hýbať, postupujú veľmi pomaly, až ma z nich mrazí. Akoby vo vnútri niečo skrývali. Niečo, čo nechcem objaviť.

Ticho približne po hodine preruší hlučný hvizd. O niekoľko sekúnd neskôr vyjde na oblohu jeden z bezdomovcov. Vznáša sa nad všetkými a nehýbe sa. Stojím tam ako prikovaný a čakám. Hvizd sa opakuje a na oblohe sa objavuje ďalší. Trvá to dva dni. Ohúrení ľudia z mestečka sa pri mne striedajú, ale ja ako jediný vôbec neodchádzam z miesta. Na oblohe je po dvoch dňoch takmer osem desiatok tulákov. Rovnako sa ozvalo takmer osem desiatok hvizdov. Presne tak, aby bol zachovaný presný pomer. Potom však padám na kolená a zaspávam. Keď sa prebúdzam, netradičný obraz je preč a obloha prázdna.

Primátor z balkóna hrdo oznamuje, že vyriešil situáciu s tajomnými mužmi. Chváli sa, že ich poslal na lepšie miesto, zabezpečil im teplé postele. Celá ulica tlieska, som zmätený, ale pridávam sa. V meste ostal iba jediný z nich. Spoznávam v ňom ich vodcu. Má nové, teplé oblečenie. Už po týždni mu neďaleko radnice stojí veľký dom, kľúče mu odovzdáva primátor, ľudia tlieskajú. Opäť sa pridávam, ale tentoraz hlasnejšie. Neviem, prečo to robím. Zrejme som jediný z davu, ktorý si kladie otázku, ako je možné, že mu ho postavili tak rýchlo. Vedľa domu však celých sedem dní kopali hlbokú jamu. Tajne som sa k nej párkrát priblížil, ale nevidel som, aká je hlboká. Kopali vždy, keď som sa na nich pozrel. Teraz, keď primátor odovzdáva kľúče, nie je po jame žiadna zmienka. Zakopali ju a pokryli krásnym kobercovým trávnikom. Ľudia opúšťajú slávnosť a bývalý tulák ostáva v našom mestečku. Už nie je tulákom. Ani bezdomovcom.

Nikdy som ho nepočul prehovoriť. Už ani neviem, či všetko, čo som videl, bolo reálne. Ľudia pomaly zabudli, že nevítaných hostí bolo v mestečku až osem desiatok. Úprimne, už ani ja si nie som istý, či ich bolo až toľko. Možno ma klamú zmysly. Nikto iný si už nepamätá, že za honosným domom kopali jamu. Aj mne sa táto myšlienka už pomaly vytráca z pamäte. Napriek tomu ma niečo neustále núti, aby som nezabudol. Isté je iba jediné. Keď sa ten muž pozrie na miesto, kde sa nečakane dobre ujal kobercový trávnik, v jeho očiach sa vždy objaví slza. Zrejme len on vie, prečo sa tam tráve darí najlepšie v celom mestečku. Odvtedy sme u nás nevideli žiadneho bezdomovca, žiadneho tuláka. Máme najlepšieho primátora na svete.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

15. februára
Jerguš Radačovský