Ohnivé pero - jar 2021: Perák

Protektorát Čechy a Morava, Praha, 1942

Bola hlboká noc. Mesto sa ponorilo do tmy. Tiene v striedmom osvetlení lámp hrali svoju hru. V rohoch naberali neuveriteľne tvary, ktoré povzbudzovali moju fantáziu.

Od nedávneho antentátu na Heydricha sa to tu zmenilo. Niekoľko ľudí bolo odvedených z podozrenia zo špionáže a účasti na atentáte. Viackrát odviedli aj celé rodiny a tie sa už nikdy nevrátili. Mnoho ich bolo poslaných do koncentračných táborov, bolo jedno, či boli Židia alebo nie. Nacisti sa snažili ukázať svoju moc, presvedčiť všetkých naokolo že Heydrichova smrť nič neznamenala, no klamali viac-menej len sami sebe.

Môj dobrý priateľ prednedávnom dostal správu. Mal sa dostaviť na úrad a nastúpiť na Vlak smrti. Bol Židom a na počudovanie to tu vydržal dlho. Rozhodol som sa mu pomôcť. Vedel som, že mu môžem dôverovať a on dôveroval mne. Povedal som mu o starom opustenom dome, ktorý kedysi patril môjmu otcovi. Teraz v schátranej a rozpadnutej budove nik nebýval. Teda, okrem môjho priateľa. To bol jeho úkryt pred esesákmi. To bol dôvod, prečo sa tak neskoro zakrádam temnými uličkami. Nechcel som riskovať, že by ma cez deň niekto videl, krysy boli všade. V koženej kapse vysiacej na mojom pleci som mal schované zvyšky jedla a list, ktorý cezo mňa poslala jeho mama. Našťastie ona ešte žila.

Cestu som si mohol skrátiť cez Olšanské hřbitovy, bolo to nielen rýchlejšie, ale aj bezpečnejšie. Pochyboval som, že tu niekoho stretnem, zatiaľ čo na uliciach bolo veľa hliadok. Keby som na nejakú narazil, možno by sa mi podarilo to nejako vyriešiť, mal som viacero kontaktov medzi nacistami. Bolo mi to hnusné, no pomáhalo mi to prežívať. Boli by medzi nimi aj dobrý ľudia, nebyť pomýlenej ideológie.

Prechádzal som uličkou medzi radmi hrobov. Noc bola jasná, obrysy okolia boli ostré a zreteľné, čo pridávalo pochmúrnosti tohto miesta. Srdce mi začalo rýchlo biť, keď som spoza veľkej krypty zahliadol pár svietiacich zelených očí. Upokojil som sa, keď som si uvedomil, že sa pozerám iba na mačku. Tá sa zrazu zháčila, akoby niečo zacítila a rýchlo sa rozbehla preč.

Zacítil som to aj ja. Ticho pred búrkou. Zježili sa mi chĺpky na zátylku. Zastal som a čakal, čo sa bude diať. Za mnou sa ozvali ťažké kroky.

„Halt! Kamže, kam, mladý muž?!" otočil som sa a zbadal dvoch strážnikov, ako si to vykračujú smerom ku mne. Spoznal som esesácke uniformy. Na útek nebolo ani pomyslenie, mali karabíny, zastrelili by ma už len pri menšom neuváženom pohybe.

„Je veľmi podozrivé sa takto v noci túlať cintorínom. Čo máš v tej taške?!" nevľúdne na mňa vykríkol ten starší z dvojice.

„Ja… N…" zakoktal som sa. Teraz som v peknej kaši.

„Daj to sem!" Podišiel ku mne a vytrhol mi kapsu. Cítil som hrozné napätie, nemohol som sa ani poriadne nadýchnuť. V hlave mi dunelo.

Nevnímal som, čo hovoril strážnik, keď sa po prehrabávaní tašky dostal k listu. Svoju myseľ som upriamil na postavu nad ním. Oblial má studený pot. Hlava mi išla vybuchnúť. Tá bytosť, ťažko povedať či ľudská, vyzerala akoby sa vznášala nad strechou veľkej krypty. Niečo okolo nej pulzovalo, akoby sa temnota okolo nej vlnila a skrúcala. Zapotácal som sa a padol na zem, keď sa tá postava natiahla a svojimi neprirodzene dlhými nohami sa odrazila od strechy. Nečujne pristála rovno za nacistami. Zaregistrovali niečo za sebou na periférnom videní, no bolo to pre nich neskoro. V živote nezabudnem na tú hrôzu z odporností, ktoré sa udiali behom niekoľkých sekúnd, no pre mňa trvala ako dlhé hodiny.

Postava natiahla svoju ruku ukončenú dlhými drápmi. Temnota sa okolo nej ovíjala ako had. Zaleskli sa červené oči. Prvého muža na mieste roztrhlo. Krv zmiešaná s neidentifiko­vateľnými kusmi tela bola všade, oslepila druhého muža ktorý sa zmätene krútil. Jeho zahalila temnota, ovila sa mu okolo úst a nosa a spútala mu končatiny. Vydal zo seba dávivý zvuk a po chvíli sa udusil, oči vytreštené v nemom výkriku pri pohľade na démona. Potom ho tieň pohltil celého a telo zmizlo. Už ho nebolo.

Vtedy som urobil asi tú najodvážnejšiu vec v mojom živote. Pozrel som sa tomu do očí. Oslepila ma ich červená žiara. Zaklipkal som očami, no keď som ich otvoril, už tu nikoho nebolo. Rozplynul sa. Zostala tu po ňom len obrovská krvavá člapkanica, ktorá bola kedysi živým človekom.

Zdrapil som svoj vak, zbalil doň list od priateľovej matky a utekal. Neobzeral som sa. Bežal som rovno domov a vydesený na smrť som sa presviedčal o tom, že to čo som videl nebola pravda. Nikomu som o svojom stretnutí s démonom nič nepovedal. Nikto by mi neveril. Odvtedy sa snažím vyhýbať nočným prechádzkam. Občas sa mi zdá, že po strechách vidím mihnúť sa čiernu postavu s neprirodzene dlhými nohami.