Ohnivé pero - jar 2020: Pastelar

ohnive pero

Hľadá ju…

Opiera sa o roh vane v neveľkej kúpeľni dvojizbového starého bytu. Medzi jeho kostnatými a chorobne vyzerajúcimi prstami pravej ruky slabo skapína rozžmolená cigareta bez filtra. A rozžmolene, teda obdobne vyzerá aj on. Ako zlozvyk vynímajúci sa mu v ruke. Ale…? Možno vôbec jeho, postavu, čosi, čo opreto o vaňu dúcha dym z cigarety pomenovať, pokrstiť osobným zámenom? Môžeme si jeho, začať predstavovať ako človeka, muža, ako vôbec tvora obdarované-ho darom života?

Jednou z mnohých čŕt sveta v ktorom opreto fajčí zvyšky marsiek v kúpeľni starého bytu, je i mnou vyššie spomenutá otázka, dilema, čo s nimi? Čo s takými ako je on? Sú to vôbec ľudia? A čo je ich osudom?

Predstavme si ho. Sedí opretý o roh vane a je rozrezaný v dvoj. Kým jedna polka verne kopíruje vzhľad človeka – muža na sklonku tridsiatky, druhá vidí sa nám rozmazaná, pozmenená v prach. Planúci dym pomaly zrádzajúci pevné skupenstvo svojho proťajška. Stráca sa. Polovina z muža je už iba zoskupujúci sa prach v priestore. Formuje, zvíja, ovíja sa vo vzduchu ako predsa len živo-tom obdarený organizmus. A ak sa prizrieme pozornejšie, zistíme, že prach z onoho – vyjadrime sa – muža (zdá sa ignoranta reality svojho rozpoltenia) mizne v odtoku vane.

Tu do hnedo vykachličkovanej kúpeľni vchádza postava. Poznajú sa. Rozpoltený si potiahne zo strácajúceho sa špaku pravou časťou pier.

„Nech je to čokoľvek,“ povie chrapľavým hlasom silueta prichodiaceho muža, „nemal by si to hľadať. Nie teraz a nie tu. Skapeš. Privodíš katastrofu.“

„My už katastrofou sme, priateľ môj,“ odpovie mu meniaci sa v prach, „Mýliš sa. Musím ju nájsť. Pre naše vlastné dobro.“

„Vlastné dobro. Naozaj tomu veríš? Povedz, je dole aj jeden z nás?“

„Kňaz?“

„Pastelar.“


Tápe v tme…

Brodí sa kanálmi špiny. Hľadá hriech čo v podzemí musí byť voľakde dobre skrytý. Neostáva mu už veľa času. Uvedomuje si, že von z kanálov sa už nemusí stihnúť vrátiť včas. Dokonca, nemusí sa mu podariť ju vôbec čo i len nájsť.

Dievča, dievča menom Agnes.

„Pastelar! Pastelar… tu!“ ozýva sa kanálom.

Drobný mužík v čiernom úbore kňazského cechu naskakuje po špičkách, brodí sa v sračkách. So strachom v zreniciach urputne a čo najskorej snaží sa k nemu dostať na pár stôp. „Našiel som ju. Našiel…“ derie sa z neho pomedzi ťažko lapajúci dych, „Agnes, Wolchvovov hriech.“

„Kňaz. Našiel to dievča,“ prehovorí polka muža v kúpeľni k siluete a zapáli si ďalšiu.

„Našiel Agnes? To je to čo hľadáš?“

„Uhm. Hriech Wolchvova.“

„Agnes, tak predsa.“

„Privolaj starca. Uvidíš že tentoraz príde. Musí.“ Povie roztraseným hlasom rozpoltený.


Kňaz trasľavými prstami hmatá po stránkach biblie…

„Vyser sa nato.“

„Ale… každý hriech má predsa právo na očistec, Pastelar. Také sú pravidlá.“

„Tento nemá. Wolchvov nikdy nehral podľa pravidiel,“ odpľuje si a z vnútrajška kabátu vy-tiahne malú, do ruky šikovne navrhnutú vecičku, „Čas hrá proti nám.“

Mladé dievča, Agnes, už nejaví známky života. Je pohodená ako handra. Útlym, kostnatým telíčkom sa opiera o studenú stenu špinavého kanála.

„Je mŕtva?“ pýta sa prekvapene kňaz.

„Nenechaj sa oklamať, je to iba schránka. Nepochybne krásna, no stále schránka. Je to neživý jav, výplod svedomitého ľudu. Nič viac. Tu…“ priloží palec na z kabáta mu vybraný malý pred-met a ten následne priloží k spánku dievčaťa. V oku sa mu zaligoce slza.

Naspäť v hnedo okachličkovanej kúpeľni nato jeho druhá polka siahne do pravého vrecka plá-tenného saka. Citom vo vnútri nahmatá ostrý predmet.

Nájde čo hľadá. Malá, šikovne navrhnutá vecička splnila svoj účel.


Prach, časť muža pomaly tečúca v malých časticiach do odtoku vane sa na moment zastaví, a ako pretáčajúci sa film začne prúdiť spätným smerom, zoceľovať tak rozpolteného znovu v jedno.

„Ste pozoruhodný druh,“ vo verajach dverí jagá sa postava chradnúceho starca opierajúceho sa o paličku z mahagónu, „Pastelar. Vzácny most medzi človekom a jeho najskrytejším tajomstvom, hriechom, svedomím. Ste nebezpečný nástroj pred ktorým nikto z nás nemá súkromie. Ukáž mi ho. Wolchvovov hriech čo som ti kázal nájsť. Kde je?“

O roh vane opierajúci sa pastelar zo saka vyberie malú, čiernu skrinku. Silueta – pastelarov pria-teľ z nej nestráca zrak.

„Tu..,“ vystrie skrinku k čelu starca, „No nie zadarmo. Naša dohoda.“

„Ah, iste. Život. Pre teba a tvojho mŕtveho priateľa,“ starec si jastrabím pohľadom premeria siluetu, čo javí sa sťa blednúci tieň, „Vskutku krutá hra osudu postihol váš druh. Tuším fér cena za váš nesmierny dar ovládnuť, uchopiť hriech jednotlivca do malej, čiernej skrinky.“

„Splnil som svoju časť dohody. S ňou, s Agnes, budeš môcť kompromitovať tvojho konkurenta Wolchvova ako sa ti zachce. Teraz je rada na tebe.“

Starcovi sa na tvári sformuje chabý úsmev. Pristúpi bližšie a podá pastelarovi fľaštičku s priesvitnou tekutinou, „Vieš, to nikdy nepochopím. Tú zvrátenosť vášho sveta. Dávať hriechu ľudskú podobu. Dokonca podobu ženy. Ste zvery. Tu… moja časť dohody. Stačí to len vypiť do dna.“

Chutí to ako ocot, no vypijú to obidvaja.

Starec sa s čiernou, malou skrinkou zvrtne na päte, „Radosť s vami obchodovať.“

Pastelar ledva vstane a podíde k zrkadlu.

„Myslíš, že to zaúčinkuje?“ pýta sa stále viac blednúca silueta muža.

„Je to naša posledná šanca, Maxwel. Náš dar sme už obidvaja vyčerpali. Vieš čo čaká pastelara bez schopnosti vstúpiť do vákua. Za pár chvíľ buďto povstaneme v ľudských očiach ako im sebe-rovní, alebo sa obrátime v prach.“

„Myslíš, že s naším osudom bolo múdre veriť Ypsilonu? Tým skurvencom, ktorých starec reprezentuje?“

„Nie. No mali sme na výber?“


Starec opierajúci sa o mahagónovú paličku opúšťa šedú budovu stojacu v okrajovej časti mesta.

„Aké sú ďalšie rozkazy pane?“

„Zahlaďte po nás stopy. Človek v mojom postavení si nemôže dovoliť spojitosti s tak nízkymi indivíduami akou sú pojebaní pastelari.“

Keď starcovi muži vtrhnú do malého apartmánu s hnedo okachličkovanou kúpeľnou nájdu ho prázdny. V kúpeľni sa na podlahe ligotajú len dve slabo identifikovateľné kôpky prachu.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

20. apríla
Martin Koristek