Ohnivé pero - jar 2020: Obyčajná vychovávatelka

ohnive pero

Bolo ráno. Po prebdenej noci plnej prípravy na záverečné skúšky, aby som sa stala plnohodnotnou vychovávateľkou s dvojročnou praxou, som vstala z kresla a dala variť vodu na kávu. Neviem sa dočkať kedy budem mať papier na to, čo už dlhé roky robím. Pracujem s hormónmi zbláznenými adolescentmi. Prídu mi fajn. Rozprávame sa a snažím sa s nimi rozumne vychádzať. Priateľský prístup, žiadna povýšenosť. Spolu nájsť riešenie. Túžila som po tom, aby sa my raz ozvali, hoci budú už preč z hniezda školy. V teplý letný deň si sadneme na kávu a zasmejeme sa nad tým, ako nás rozčuľovali pravidlá nášho školského internátu. Rýchlovarná konvica vypla a ja som do seba nasala vôňu pravej arabskej kávy. Chcela som sa zobudiť a načerpať síl do pracovného dňa. Nie je to len tak. Som jeden z divého sveta. Kto kedy videl vysokoškolsky vzdelaného záhradníka, študujúce dva roky vydavateľstvo za, čo mu dajú „slávnostne papier“ na študijnom oddelení, so snom, že raz bude viac ako vzduch. So snom, že raz spojí všetky svoje vedomosti v prospšnej práci a nájde si viac ako len imaginárnych kamarátov. Takto zasnená som sedela na balkóne a kruhy pod očami mi pohládzal jemný jarný vetrík. Minulosť odvial a bol čas vydať sa do práce.

Električka plných ľudí, rozhovor s riaditeľkou, ktorý sa len útržkovite uchytil v mojej pamäti a ironické poznámky kolegýň. Nič z toho mi nepokazí náladu. Je to tu. Konečne po chodbe kráča prvá z mojich milovaných študentiek. „Dobrý deň.“ Pozdravila a zmizla za rohom. Len podľa hlasu si prideľujem tvár. Katka. Rapotačka. „Dobrý deň!“ Odzdravila som od pracovného stola v kancelárií cez polootvorené dvere. Dopísala som si zoznam, čo, s kým treba po riešiť. Čo komu oznámiť. Zvyšok večera sa teším na debaty s nimi. Vraveli, že mne naschvál robiť nebudú, pretože nie som harpya ako predošlé vychovávateľky. Deň ako každý iný. Chodím po chodbách. Tam už spia a tam sa radujú zo života, inde sú smutné a iné tancujú. Čo pokoj to iný svet.

Nastal úplný pokoj. Ticho. Všetky študentky spali a ja som v kancelárií počítala minúty do konca služby. Vystrieda ma nočná služba a ja si doma azda trošku oddýchnem. Konečne. Ručička sa posunula a hodiny ukazujú presne desať hodín večer. Zbehnem rýchlo na vrátnicu a ponáhľam sa, aby som stihla elektrických domov. Len, čo som vyšla na ulicu, električka zazvonila a ušla mi pred nosom. Super! Pol hodina čakania. Chladný večerný vetrík skorej jari mi prečesával vlasy a nútil ma pritiahnuť si bližší kabát. Už, aby sa zjavila na zatáčke. S pár minútovým meškaním prišla. Plných ľudí. Jediné miesto, kde som mohla stáť bolo pri dverách. Na nasledujúcej zastávke sa vedľa mňa postavil postarší pán. Prišiel mi milí. Chvíľu lamentoval nad cenami najnovších áut a investíciou do ich opráv, čo ma patrične pobavilo. Pekne sa usmial a spýtal sa či študujem alebo pracujem. Rozprával mi, ako on neštuduje, pretože jeho starý otec bol rektor univerzity, kde študujem. Usmiala som sa a on sa spýtal či ma ešte niekedy uvidí. Vravím mu, že rada chodím do kostola, tak ma tam možno zbadá ak príde. Pohľadom naznačil úlisný dotaz – Rande? Našťastie vystúpil a ja som s pocitom, že som aspoň pre starého pána atraktívna, pokojne šla domov. Nudný deň? Možno skôr bežný. Zapatý televízor s kriminálkou a medovkový čaj s medom mi vždy navodili atmosféru pokojného večera. Kľud nič netreba. Na viečka mi pomaly sadal spánok. Zaspala som v kresle pri reklame na teleshopink.

SSSS! Kvap! SSSS! Kvap! Prutko som sa prebudila a pozrela do kuchyne. Kvapkajúci kochútik. Ľahla som si do postele. Prevaľovala som sa. Čo bolo to SSS!? Nemohla som zaspať. Mala som pocit, že ma niekto sleduje. Keď sa začalo rozvidnievať vyšla som z postele. S opuchnutými očami som prešla do kúpeľne. Až potom, čo som sa vrátila do spálne som si všimla na okne napísaný výhražný nápis – Odíď! V tom strachu, čo som pocítila som nevedela prísť na to, čo mám robiť. Ovanul ma chlad a pohla sa záclona. V strachu som zabúchala na susedov é dvere, ktorý mi podráždený vysvetlil, že je moc skoro a svoju paranoju mám riešiť s psychológom. Do očí sa my nahrnuli slzy. Som tak sama. Blížil sa čas odchodu do práce. Ako tak som sa pozbierala. Prišla som do práce. Kolegyňa si samozrejme z mojich opuchnuté oči a roztraseného rukopisu spravila srandu. Vraj je to potrebné k udržaniu dobrej pracovnej klímy. Vravela, že si všetko moc beriem a mám vypustiť páru. Upokojila som sa, keď prišli moje študentky. V rovnakom poradí ako včera. Deja v? Keď sa začalo stmievať, skončila sa doba vychádzok, začala som obchádzať izby. Nemohla som sa zbaviť pocitu. Akoby ma niekto sledoval. Keďsom sa obzrela tieň zmizol. Začala som si nahovárať, že som prepracovaná a potrebujem vypnúť. Desať hodín večer a môj deja v deň pokračoval ujdenou električkou a tým pánom, čo má prehľad o cene áut. Vystúpil na rovnakej zastávke. Večer rovnaké kvapkanie kohútika, rovnaké SSS, ráno nápis na stene. Podivnosti sa opakovali celý týždeň. Mala som pocit, že sa zbláznim. V práci som ostávala nevrlá, na, čo sa mi dostalo milých slov – „Tie tvoje študentky sú také.“ Čo to znamená sú také? Vyjadrovať ukazovacím zámenom podrobný opis je tak inteligentné, ako vyjadrovať vulgarizmom celú vetu. V noci som nemohla spať. Neurotické tiky z nedostatku spánku a strachu ma podporovali v domnenke, že som šialená. Čo ak nie som? Čo ak som v šialenej hre? Začala som sa snažiť prísť na to o, čo ide. V jeden deň som ostala dlhšie v práci. Prechádzala som sa p ráznou chodbou. Tvárila som sa, že musím dokončiť denník skupiny. Vratnej som povedala, že to bude len pár minút. Myslela som si, že študentky spia. Bol to omyl. Zo šumu a útoku rozhovorov som vyrozumela, že sa ma chcú zbaviť. Pochytil ma hnev. Chcela som im dať príučku. V druhého deja v deň som začala vymýšľať plán. Jedna študentka vždy o tom istom čase si chodí dať vytlačiť materiály do školy. Zaklope, počká a otvorí. Prišiel nápad. Mohol by výsť. Túto bitku vyhrám. V druhý deň som prišla skôr do práce. Všetko vychádza. Nastal čas. Klop, klop! Otvorili sa dvere, za ktorým nasledoval šialený výskot. Študentka lapala po dychu. Celá zbledla. Stála jako prikovaná. ÁÁÁ! Výskajúca študentka k sebe dovolala ďalšie a tiež kolegyne. Vyšlo to vyhrala som. Tešila som sa. Študentka uvidela prekotenú stoličku a mňa visieť obesenú na lane. Moje telo osvetľovalo len slabé svetlo z chodby. Mykla som sebou, aby som dodala efekt. Prvý krát, druhý krát. Posledný. Už som sebou nemykla. Môj plán pomsty mal chybu.Stála ma život. Telo namaľovanou farbou. Odtiene fialovej na efekt udusenia a červeno čierna na efekt streľby do hlavy. Mŕtvola visiaca na lane, na ktorom si strelila guľku do hlavy. V ruke som držala hračkársku pištoľ, na podlahe vyliata červená farba.

Pomsta sa mi stala osudnou. Bitku som vyhrala. Má to len jednu chybu. Nik neriešil prečo som to spravila. Riešli len moje mŕtve telo. Bola som pre ne šialená. Avšak spolku „bezchybných“ študentiek sa nič nestalo. Kto bude ďalší?

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

25. mája
Zuzana Kozovská