Ohnivé pero - jar 2020: Dar

ohnive pero

„Kati, je to zaujímavé. Tvor tak, ako to cítiš.“

„Ale čo na to hovoríš, čo povieš ? Ešte si mi nedala lajk na instagram do storky mimochodom“, zasmiala sa zvonivým smiechom, takým, čo zráža chlapov do kolien a privádza ženy do šialenstva.

„Pripomína mi to obraz Výkrik od Muncha.“

„To je žena zozadu. Nevidíš, tam má ruku. Chcem vyskúšať aj nové farby, kúpila som si striebornú a zlatú. Mimochodom, všetci mi to hovoria. Že tvorím ako on. Myslíš ?“

Napochytro googlim obrázok a posielam. „Kati, potrebovala by som poradiť…“

„Počkaj, volá kolegyňa, ešte volám, čau.“

Rozplietla som si gumičku z vrkoča a vlasy prehrabala len tak, prstami. Večer bol tichý, v oknách oproti kde-tu ešte svietilo svetlo, alebo blikotal televízor. Vtedy som si uvedomila tupú bolesť za spánkami, predzvesť migrény. Do pohára som si rozpustila aspirín (ten jediný mi zaberá) a po chvíli váhania ešte dva šumáky celaskonu. Vypla som nočnú lampičku a líce som oprela o chladný vankúš. V polospánku som cítila, ako sa mi Cilka pritúlila k boku a schúlila sa do klbka…

Musela som spať dve či tri hodiny, bolesť bola preč. Na okennú tabulu bubnoval dážď. Ležala som na posteli úplne prebudená, ale oči sa mi otvoriť nechcelo.

„Koľko tu už si ?“

„Len chvílku mačiatko, baví ma sledovať ako slintáš do vankúša. Mimochodom, ten koláč sa ti vydaril, znamenitá chuť…“

„Ten bol pre moju neter“ – zavrčala som a otvorila oči. Vždy sa mi páčil. Sedel na kraji postele, pružné telo napäté ako struna. Líca mi horeli, musela som očervenieť ako paprika. Cilka mu ležala cez prekrížené nohy a tvárila sa spokojne.

„Vieš prečo som tu“. Pekná tvár mu zvážnela. Oči upriamil na mňa, až som sa zachvela.

„Neviem, čo na to povedať, už nie, chcem mať rodinu, možno ešte deti, žiť ako každý normálny človek. Možno som ten dar stratila, nepoužívam ho…“

„Si štastná ?“

Jeho tvár sa priblížila k tej mojej. Vychádzala z nej žiara, stupňujúca sa na nevydržanie, až sa mi rozslzili oči a musela som ich privrieť. Keď som ich znovu otvorila, nad podlahou sa vznášala neveľká pulzujúca svetelná guľa. Hore sa zahrotila, pretočila a špicom prepadla podlahou.

Keď som otvorila okno, pár kvapiek mi dopadlo na tvár, ale aj na krk. Striaslo ma. Tuhšie som si zatiahla šnúrky na mikine a kapucňu prehodila cez hlavu. Zošuchla som sa na strechu a tíško zmizla v tme.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

23. marca
Daša Heinzelmannová