 |
Cesta 32-ročnej astrobiologičky doktorky Michaely Musilovej zameranej na prácu s extrémofilmi (s organizmami žijúcimi v extrémnom prostredí) k dosahovaniu vytýčených cieľov, predovšetkým k tomu najväčšiemu – stať sa astronautkou a realizovať výskum vo vesmíre, nebola a nie je jednoduchá. V knihe Žena z Marsu, ktorú napísala publicistka Lucia Lackovičová a aktuálne vychádza vo vydavateľstve Artis Omnis, sa čitatelia môžu zoznámiť s jej životom, výskumom, aj s osobnosťami svetovej vedy, ktoré počas štúdia, výskumu, expedícií a konferencií spoznala. Vo veľmi otvorenej a úprimnej spovedi Michaela opisuje svoju cestu od dieťaťa bez výraznejšieho finančného zázemia, ktoré si vysnívalo sen o letoch do vesmíru a húževnato ho nasleduje, až po ženu, ktorá si tento sen plní.
Nahliadnite v nasledujúcich ukážkach z knihy Žena z Marsu za oponu vedeckého úspechu.
Žena z Marsu je knihou, ktorá opisuje náročné podmienky žien vo vede a jedným z jej cieľov je povzbudiť ženskú odvahu vystúpiť proti podmienkam, ktoré ich akokoľvek znevýhodňujú v porovnaní s mužmi.
„Vedecký svet je presiaknutý diskrimináciou. Je plný sexizmu a rasizmu, muži kradnú objavy ženám, starší si privlastňujú myšlienky, objavy a prácu mladých. Čosi sa však predsa len zmenilo. Ženy strácajú zábrany ozvať sa. A muži sa začínajú báť. Niektorí…
Naďalej sa stáva, že laboratórium, v ktorom pracujú ženy, je určitými mužmi komentované slovami: „Aspoň sa mám na čo pozerať.“ Naďalej platí akési nevypovedané pravidlo, že výskumom laboratórií, v ktorých pracuje veľa žien, prípadne aj vyrovnaný počet žien, veľa vedcov pohŕda. Jednou z takýchto oblastí je napríklad astronómia. Inde sú ženy bežne obťažované a vydierané. Títo muži, akoby si nevhodnosti a nesprávnosti svojho konania ani neboli vedomí. Stáva sa, že niektorí vzdelaní muži skupinovo komentujú seberovne vzdelanú a úspešnú kolegyňu slovami, že je „zachovalá.“
Nie je to v poriadku. Zmena mentality u starších asi nie je celkom možná. Zrejme to nikdy úplne nepochopia, len azda budú akceptovať nastavené hranice. Lenže tie hranice musíme nastaviť my! Nesmieme sa báť ozvať sa! A zároveň treba mladých ľudí viesť od detstva k tomu, aby im tieto hranice boli jasné. Inak totiž naďalej budú existovať spoločnosti, dokonca aj v akademických kruhoch, kde sa ženy budú hodnotiť číslami. Nie podľa ich pracovnej úspešnosti, ale podľa subjektívneho vnímania ich zjavu mužmi.
Vybudovaná reputácia ženu čiastočne chráni. Nezaručuje jej ochranu pred všetkými, ale pôsobí ako filter na tých najprimitívnejších. Žena však nemá hodnotu len podľa toho, nakoľko je vzdelaná a úspešná. Nastavené pravidlá rovnosti a rešpektu musia platiť bez ohľadu na vzdelanostné zázemie, bez ohľadu na finančnú situáciu či profesiu. Musia platiť bez ohľadu na rod.“
Doktorka Musilová opisuje aj náročné výzvy počas terénnych výskumov, pri ktorých niekedy išlo aj o život.
„Keď som ruku vytiahla z ľadovej rieky, videla som, že ihla mi z jednej strany vchádza do prsta a z druhej strany z neho vychádza. Ruky som mala také zmrznuté, že som to takmer ani necítila. Myslela som len na to, že krv priláka polárneho medveďa.
Vyštartovala som k vedeckému stanu a hľadala lekárničku. Nesmela som zabudnúť na sterilizovanie rukavíc a po základnom ošetrení som okamžite pokračovala v experimente. Aj s prepichnutým prstom.“
Ustavičné vysoké tempo a pracovné nasadenie si vyžiadali svoju daň aj u Michaely. V knihe opisuje proces, akým sa dostala na pokraj svojich síl a ponúka aj rady tým, ktorí sú na podobnej ceste ako vtedy ona.
„Večeru v hoteli som absolvovať nemohla, ceny sa tam pohybovali celkom mimo mojich finančných možností, preto som si šla kúpiť jedlo do obchodíka a aspoň narýchlo som čo-to zjedla, aby som zvládla nasledujúce rokovanie Horizontu 2020. Večer som už bola na konci so silami, čakali ma ešte stretnutia a diskusie, preto som si vyzula lodičky a tak, ako som bola, som sa vybrala na pláž vedľa hotela. Našla som si odľahlejšie, ale nie príliš odľahlé miesto, ľahla si v šatách do piesku, kabelku som si dala pod hlavu, prikryla sa sakom a okamžite som zaspala. Zdriemla som si necelú hodinu, vstala som, oprášila zo seba piesok a vrátila som sa na rokovania prezidentskej delegácie.“
„Takže áno, vždy som bola ochotná ísť na doraz. Ale tentoraz som prišla na hranicu svojich síl. Dá sa to rozpoznať vopred. Tento stav sprevádza množstvo neklamných signálov, ktoré vás vystríhajú, že sa k nemu schyľuje. Nedajú sa prehliadnuť a človek ich musí buď vedome potláčať, alebo ignorovať, aby ich odohnal. Je to pocit, ktorý je možné zachytiť včas. Dokonca je ťažké nevšimnúť si ho. Ak ten stav zaregistrujete, nepodceňte ho. Nie. Nenamýšľate si to. A nie. Nedáte to. Spomaľte!“
Jedným z dôležitých cieľov knihy je dodať chuť mladým ľuďom, ktorí uvažujú o vedeckej kariére a podporiť ich aj v prípade, ak táto cesta nebude priamočiara.
„Povedala: „ Keď budem o dva roky staršia, dúfam, že budem aspoň spolovice taká dobrá ako ty.“ Prekvapilo ma to. V tom momente som si uvedomila, že z mojej študijnej a kariérnej cesty sa stal akýsi ideál pre iné študentky a že som pre ne v istom zmysle vzorom. Bolo to zaväzujúce a zároveň mi postupne dochádzalo, že ženský vzor je nesmierne dôležitý aj pre iné dievčatá a ženy, nie len pre tie, ktoré chodia na univerzitu spolu so mnou. Že vzory motivujú ku kariérnej ceste, k rozvoju schopností, k osobnostnému nastaveniu a že človek nikdy nevie, koho inšpirujú jeho slová a životný príklad. Iste, každý má odlišné podmienky a potenciál, ale vždy sa dá snahou priblížiť k vysnenému cieľu a niekedy, ak sa človek skutočne veľmi, ale veľmi usiluje a ak má aj kus šťastia, tak naň môže dosiahnuť. Ja si želám, aby nebola spolovice taká dobrá ako ja. Prajem si, aby bola lepšia!“
„Ak by každý ukončil svoje úsilie v momente, kedy sa nedarí a kedy sa veci nevyvíjajú hladko a bezbolestne, nikdy by sme nič nedosiahli a nikam sa neposunuli. Situácie sa zvyknú komplikovať. Najmä vtedy, ak ide o veľa. Čím viac premenných, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa niečo pokazí. Pri akomkoľvek posune, či už osobnostnom, vedeckom, spoločenskom… je nevyhnutné prekonávať množstvo prekážok a čeliť situáciám, ktoré nie sú príjemné a ktoré vyžadujú sebazaprenie a energiu, odvahu a aktivitu a keby sme si pri nich povedali: „Júj, vesmír je proti mne, je to znamenie dať od toho ruky preč, vzdať sa a ísť inou cestou, pretože táto je príliš kľukatá,“ tak vlastne nikdy nič nedosiahneme. Úspech, nech už je akýkoľvek a v čomkoľvek, sa dosahuje sebazaprením a prekonávaním vlastných hraníc. Pochybnosti o správnosti postupu dozaista prídu. Vtedy treba mať na zreteli cieľ, ktorý chceme dosiahnuť a nespochybňovať ho. Pochybnosti sú normálne a treba im vzdorovať. Telo aj myseľ sa bránia nepohodliu. A stopercentne platí to, čo povedali aj astronauti zo SpaceX a NASA misie Demo-2 na vesmírnej lodi Crew Dragon: „Všetko je možné, nikdy sa nevzdávajte!““
Napriek tomu, že Michaela Musilová študovala na UCL v Londýne, na v tom čase najprestížnejšej škole sveta Caltech, doktorát získala na univerzite v Bristole a pracovala okrem iného aj pre NASA, s ktorou naďalej spolupracuje a aktuálne pôsobí ako riaditeľka stanice HI-SEAS na Havaji, ktorá sa zameriava na realizovanie misií na simulovaný Mesiac a Mars, neustále má na mysli prácu v prospech Slovenska. Diaľkovo sa angažuje vo viacerých slovenských projektoch, je podpredsedníčkou SOSA, pôsobí ako hosťujúca profesorka na FEI STU a tento rok stála aj pri zrode nového študijného odboru kozmické inžinierstvo, v rámci ktorého bude vyučovať astrobiológiu. Zostala by po doktoráte na Slovensku? Pravdepodobne áno. Avšak v knihe opisuje aj realitu zo života vedcov v našej krajine.
„Na získanie grantu na Slovensku som bola razom primladá a málo skúsená. Vrátila som sa domov s víziou na výskum vďaka grantu od ministerstva na prilákanie „mozgov“ zo zahraničia do vlasti. Splnila som všetky primárne požadované kritériá. Odmietla som pozíciu v NASA, aj výskum extrémofilov v Amerike. Ukončila som osemročný vzťah s človekom, na ktorom mi záležalo práve preto, lebo mi na ňom záležalo. Vrátila som sa plná vedomostí, síl a chuti pracovať. A nedostala som nič. Ani len to, čo bolo deklarované a na čo som spĺňala podmienky. A zrazu som sa na Slovensku mohla zaradiť medzi nezamestnaných. Pociťovala som neskutočné sklamanie a hnev a začalo mi byť jasné, že doma zostať nemôžem.“
Nevyhla sa ani téme, ktorá sprevádzala situáciu okolo občianskeho združenia SOSA, kde bola predsedníčkou a v knihe Žena z Marsu zachytáva viacero situácií, v ktorých niektoré konkrétne médiá zlyhali.
„Výstup od dotyčného novinára bola znôška konšpirácií a bludov o tajnom laboratóriu, ktoré žije z eurofondov. Zameral sa na SOSA a niekedy aj celý deň číhal pred dverami a čakal na príležitosť vojsť do budovy. Vrcholom bolo, keď so svojím podobne naladeným kolegom nahrali video o tom, ako nám roxorovými tyčami rozbijú hlavy. Podali sme niekoľko trestných oznámení a niekoľkokrát sme zavolali políciu. Viac sa robiť nedalo.“
Kniha poodhaľuje aj Michaelin súkromný život a ponúka čitateľom možnosť spoznať mladú ženu, ktorá toho veľa dosiahla a ešte nepochybne aj mnoho dosiahne.
„Sťahovanie na Slovensko zďaleka nebolo také zložité, ako by mohlo byť. Zbalila som sa do troch veľkých krabíc a niekoľkých kufrov. Bicykel som predala a gitaru som si zatiaľ nechala u Jamesa. Po príchode mi sťahovacia firma pomohla so škatuľami a malý bytík v mestečku Didcot náhle zíval prázdnotou. Sadli sme si s Jamesom na gauč, chvíľu sme tam len tak sedeli a potom sme obaja len tak plakali. Bolo to katarzné a nezvratné a v tom definitívnom stave konca sme pocítili akýsi zvláštny pokoj z prijatia toho, čo sa skončilo a čo malo prísť. Všetko bolo vypovedané a ukončené a roztrpčenie sa nedostavilo. Okrem všetkého sa nezmenilo vôbec nič. Neotriaslo to nami. Sedeli sme v poloprázdnom byte a pozreli sme si film o zemetrasení San Andreas. A tak, ako to už býva, po plači nastal smiech.“
V neposlednom rade je Žena z Marsu knihou, ktorá si vytyčuje cieľ popularizovať vedu. Prístupným jazykom opisuje astrobiologický výskum a výsledky, ku ktorým doktorka Michaela Musilová dospela.
„Vo vzorkách, ktoré boli v tme a neprebiehala v nich fotosyntéza, sa vylučovalo veľké množstvo metánu − ako som už spomínala, aj sonda Curiosity zachytila na Marse nezanedbateľné množstvo tohto plynu. Mikróby prežívajú v tme vďaka chemosyntéze. Keď sa podmienky pre extrémofily zmenili a fotosyntéza už nebola hlavným zdrojom energie, tak sa predtým utláčané druhy extrémofilov v tme stali dominantnými. Dokázali prežiť bez kyslíka, ale pravdepodobne došlo aj ku kanibalizmu a extrémofily začali konzumovať komunity mikróbov, ktoré sa nimi obvykle kŕmili za prítomnosti svetla. Stačí malá zmena podmienok a z požieraných preživších sa pomerne rýchlo môžu stať dominantné kolónie. Karty sa môžu obrátiť a aj sa to stalo.“
„Kniha Žena z Marsu chce dosiahnuť viacero cieľov. Prostredníctvom úprimne rozpovedaného životného príbehu Michaely Musilovej čitatelia nahliadnu za oponu vedeckého úspechu. Čo všetko je nevyhnutné obetovať na takejto ceste? Ako je to s dosahovaním na výskumné granty? Ako sa publikuje v prestížnych vedeckých časopisoch? Kedy ľudstvo obýva Mesiac a kedy vyšle ľudskú posádku na Mars? Aké otázky predtým musíme zodpovedať? A je vôbec etické teraformovať iné planéty? Táto rozsiahla kniha ponúka aj praktické návody pre mladých ľudí, ktorí majú záujem o profilovanie sa vo vedeckom svete. Je o dosahovaní úspechov a o zlyhaniach, ktoré sú ich súčasťou. A dodáva aj nevyhnutnú podporu ženám, pretože vedecký svet je presiaknutý diskrimináciou, s ktorou sa perspektívne mladé vedkyne budú musieť popasovať. Verím, že táto kniha im v tom môže pomôcť,“ hovorí autorka knihy Lucia Lackovičová.
„Dlhodobo sledujeme vzostup húževnatej slovenskej vedkyne Michaely Musilovej, a tak, ako nás pri srdci hrejú úspechy, ktoré dosahujú naši športovci či umelci, tak by sme mali byť hrdí aj na vedcov, ktorí nestoja denne v žiare reflektorov, no zato ich príspevok k reprezentácii Slovenska je nesmierny. Dopady ich práce majú vplyv na životy nielen nás, Slovákov, ale môžu zásadným spôsobom ovplyvniť svetový pokrok. Sme presvedčení, že práve osobnosť, akou je Michaela, by mali slovenskí čitatelia spoznať bližšie, cez jej príklad pochopiť, ako vedecké výskumy ovplyvňujú životy celého ľudstva, a zároveň si uvedomiť, aká nesmierne dôležitá je veda pre každého z nás,“ dodáva Andrea Harmanová z vydavateľstva Artis Omnis.
Osobnosti, ktoré sa v knihe Žena z Marsu o Michaele vyjadrujú, sú: slovenský letec-kozmonaut Ivan Bella, prodekanka pre vedu a výskum na FEI STU Viera Stopjaková, CEO spoločnosti ESET (organizátor ESET Science Award) Richard Marko, zakladateľka Pixel Federation Lucia Šicková, organizátor ľudských vesmírnych misií na Mesiac a Mars (USA) a profesor Medzinárodnej vesmírnej univerzity (International Space University) John Connolly a generálny tajomník Nadácie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu John May.
Autorom obálky je dizajnér Dodo Dobrík, minuloročný držiteľ ocenenia Wood Pencil za knižnú obálku v rámci svetoznámej D&AD Awards.
Pozrite si priamo ukážku z knihy
Podrobnosti o knihe
Žena z Marsu
Výnimočný príbeh úspešnej Slovenky, ktorá odhaľuje záhady
vesmíru
Autorky: Michaela Musilová a Lucia Lackovičová
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Rok vydania: 2020
Jazyk: slovenský
Počet strán: 432+16
Väzba: pevná s prebalom
ISBN: 9788082010773
Súvisiace linky
Predstavujeme – Michaela Musilová a Lucia Lackovičová: Žena z Marsu
Rozhovor – Michaela Musilová: Choďte za svojimi snami, aj keď sa zdajú nesplniteľné, 1. časť
Rozhovor – Michaela Musilová: Choďte za svojimi snami, aj keď sa zdajú nesplniteľné, 2. časť