Rozhovor – Michaela Musilová: Choďte za svojimi snami, aj keď sa zdajú nesplniteľné, 2. časť

Druhá časť rozhovoru s astrobiologičkou Michaelou Musilovou, riaditeľkou výskumnej stanice HI-SEAS (Hawai’i Space Exploration Analog and Simulation). S Dr. Musilovou sa zhovárala Alexandra Pavelková.

Ak ste minuli prvú časť tohto rozhovoru, ktorá vyšla pred týždňom, stačí, ak kliknete na tento link


Ako dlho sa takáto misia pripravuje, kým sa uskutoční? Stáva sa, že sa nejaké pripravované misie aj nezrealizujú?

Simulované vesmírne misie sa pripravujú niekoľko mesiacov až rokov dopredu, podľa toho, či ide o misiu na Mesiac alebo Mars. Ide o prípravu výskumných projektov, ktoré sa realizujú počas misií, ale aj o prípravu posádky. Posádky sú do určitej miery pripravované ako skutoční astronauti, ktorí sa pripravujú na misie do vesmíru. Tí sú vycvičení na veľké množstvo ťažkých situácií. Musia byť zmierení s tým, že hocikedy počas misie môžu umrieť, a tak isto, že svojich blízkych už nikdy neuvidia. Existuje viacero protokolov na to, ako riešiť situáciu, keď musia oznámiť astronautovi na misii, že sa stalo niečo zlé napríklad členovi jeho rodiny na Zemi. Aj v knihe Marťan je to pekne znázornené: Je lepšie im to povedať s tým, že potom sa budú trápiť a môže to mať negatívne následky na posádku a úspech samotnej misie? Alebo je lepšie im to nepovedať – ale čo potom, ak sa to náhodou nejako dozvedia? To môže mať omnoho horšie následky. Preto sa radšej v tejto situácií postupuje opatrne, ale úprimne. Astronautov sa snažia na takéto prípady pripraviť v predstihu psychologickým tréningom. Ide najmä o zvýšenie ich tolerancie stresu a metódy na spracovanie emócií.

U nás ide aj o prípravu na rôzne situácie, ktoré sa môžu počas misie odohrať. Musíme sa o tom extenzívne rozprávať medzi členmi posádky a dohodnúť sa na postupoch pred začiatkom misie. Tak sme pripravení na to, ako postupovať, keby nastal nejaký problém. Príkladom takej situácie je, že dôjde k romantickým emóciám medzi členmi posádky. Ako to riešiť? Majú to potláčať či skrývať pred ostatnými? A preferujú ostatní, že budú o tom otvorene hovoriť? Všetko, čo sa počas misie môže stať, musíme takýmto spôsobom spoločne prebrať a pripraviť sa na to. Funguje to veľmi dobre a zachránilo nás to v mnohých nepríjemných situáciách, pretože sme vedeli, kto asi ako bude reagovať.

Okrem psychologického tréningu musia posádky absolvovať tréning pre prácu na stanici HI-SEAS, pre komunikáciu s riadiacim strediskom a pre výskum v náročnom lávovom teréne. Takýto tréning môže trvať niekoľko týždňov, podľa dĺžky misie.

Všetky misie, na ktoré som sa pripravovala a ktoré som organizovala ako riaditeľka HI-SEAS sa zrealizovali. Jedinou výnimkou bola jedna misia, ktorú museli ukončiť skôr, než to bolo plánované, pre zranenie jedného člena posádky. A z dôvodu pandémie sme museli naše misie s NASA presunúť na jeseň a na jar budúceho roku.


Michaela Musilová v skafandri pred simuláciou marťanského habitatu


Na priblíženie vašej práce verejnosti ste natočili seriál SpaceDrop. V ňom so svojimi spolupracovníkmi ukazujete, ako by to vyzeralo, keby sme sa museli vzdať všetkého, na čo sme zvyknutí, a vydali sa do vesmíru. Ak by sme všetci mali dostupné technologické možnosti, ako by podľa vás vyzeral reálny scenár? Prispôsobili by sme sa alebo by sme odmietli prijať fakt, že ak sa neprispôsobíme, neprežijeme?

Z mojich skúsenosti je pud sebazáchovy u ľudí veľmi silný. Verím, že väčšina by si uvedomila potrebu prispôsobiť sa, aby sme mohli prežiť. Problém skôr vidím v tom, ako by sme prežili a akým spôsobom by ľudia ovládli svoj pud sebazáchovy. Ak budú sebeckí, tak obetujú druhých, aby oni mohli prežiť. Na vesmírnych misiách sú astronauti trénovaní myslieť na celý tím a na väčšie dobro. Pri výberových konaniach pre astronautov je kľúčovým slovom „my“. „Ja“ pôsobí na porotu negatívne. Ak by ale išlo o misie, ktorých by sa zúčastnili menej trénovaní ľudia, ako to bolo znázornené v seriáli SpaceDrop, mohlo by hroziť, že niektorí členovia posádok budú sebeckejší než iní. Momentálna situácia s pandémiou a ešte väčšou hrozbou pre ľudstvo – klimatické zmeny – sú dobrými príkladmi toho, ako odlišne sa vedia ľudia zachovať v krízových situáciách. Veľa ľudí tieto situácie, žiaľ, nerieši, kým sa ich to vyslovene osobne netýka. Je im jedno, či chorobu COVID-19 dostane niekto iný alebo ako budú žiť naše deti a vnúčatá, keď celý svet bude pravdepodobne drasticky zmenený. Hoci akoby stále platilo Darwinovo pravidlo, že prežijú tí, ktorí sa vedia najlepšie adaptovať, ja som neprestala veriť v dobro ľudí. Aj keď často v správach počujeme negatívne informácie, nesmieme zabúdať na všetky dobré veci, ktoré robíme jeden pre druhého. Vidím ich všade po svete, kde cestujem. Ľudia vedia byť nesmierne milí, nezištní a obetaví. Keď sa deje niečo nepríjemné, snažím sa myslieť práve na to. Keby sa každý z nás posnažil viac myslieť na dobro všetkých a aspoň trochu pomáhať iným, hneď by sme žili v inom svete a nemuseli by sme riešiť možno nútený odchod na inú planétu ;)



Koronakríza preukázala, že mnohí z nás nie sú ochotní vzdať sa zaužívaných návykov ani za cenu ohrozenia svojho zdravia, ba života. Na druhej strane, dobrovoľná či nútená karanténa prináša aj negatívne dôsledky – strach, depresiu, apatiu, domáce násilie a iné. Vy žijete v obmedzeniach podobných najprísnejšej karanténe celé roky. Čo podľa Vašich skúseností najlepšie pomôže prekonať psychické problémy vyplývajúce z izolácie, respektíve „ponorkovej choroby“?

Jednou z najdôležitejších zásad pre astronautov je pravidelne si pripomínať, prečo robíme to, čo robíme. A teda prečo sa takto „týrame“ ;) Je to preto, lebo to robíme v mene výskumu a pretože tým chceme pomôcť ľudstvu posunúť sa ďalej v prieskume vesmíru. Aj v najhorších momentoch nás takéto povzbudivé myšlienky vedia vytrhnúť z depresie či znechutenia. Počas momentálnej pandémie sme tiež v izolácii pre väčšie dobro. Robíme to pre tých, ktorí by mohli vírusom trpieť najviac. Zachraňujeme životy. Cítiť sa užitočnými pomáha mnohým ľudom a ešte lepšie by bolo ísť v ústrety tým, ktorí to najviac potrebujú. Ponúknuť pomoc napríklad starším susedom s nákupmi a podobne.

Druhá veľmi dôležitá vec je byť veľmi ohľaduplnými a trpezlivými k ľuďom, s ktorými sme takto uzatvorení. Každý zvláda túto situáciu inak a musíme si navzájom pomáhať. Ak vás niekto otravuje svojím správaním, tak sa s ním skúste o tom pokojne porozprávať. Je nesmierne dôležité nedusiť v sebe niečo, s čím neskôr môžete nechtiac vybuchnúť na ďalšiu osobu. Radšej sa pokúste porozprávať o všetkom, čo vás trápi, čo vám vadí, atď. Skúste nájsť nejaké spoločné kompromisy a riešenia. Hlavne majte pochopenie jeden pre druhého – všetci sme v tejto situácii, ale každý to znášame inak. Pomôže aj to, že každý člen domácnosti si vyhradí miesto a čas pre seba. Tam môžete vždy ísť, keď budete potrebovať trochu pokoja a pauzu od „nútenej“ socializácie s ľuďmi. My sme napríklad celý deň pracovali na vlastných projektoch a stretli sme sa všetci šiesti na misii len počas jedál (raňajky, obed, večera). Vtedy sme sa rozprávali o našich zážitkoch počas dňa, ale prebrali sme aj problémy, ktoré sa týkajú všetkých. Zaoberali sme sa tým pravidelne, pretože sme nemohli riskovať, že sa členovia posádky poškriepia a že by to mohlo viesť k nejakej bitke či strate spolupráce. Najlepšie riešenie bolo vždy si všetko vyrozprávať.

Teraz ako toto píšem, už väčšina ľudí na Slovensku prežila niekoľko týždňov v izolácii. Tým, ktorí v tom musia pokračovať (alebo ak by sa to zopakovalo), odporúčam, by si rozvrhli deň tak, že si budú vedieť oddeliť prácu od zvyšku domáceho života. Je dôležité pracovať len v pracovných hodinách a potom si vyhradiť niekoľko hodín denne na voľnočasové aktivity, šport a oddych. Cez víkend určite robte iné aktivity než cez týždeň, aby ste mali pocit, že je víkend a mali sa na čo tešiť. Ak sa začnete nudiť, tak sa zamestnajte niečím užitočným, napríklad údržbou niečoho v dome, upratovaním, varením, šitím rúšok a podobne. Môžete sa začať učiť novú reč, hrať na nejaký hudobný nástroj, pracovať na nejakom projekte, pre ktorý ste doteraz nemali čas. Je dôležité robiť niečo, z čoho máte pocit, že to bolo užitočné a tak vás to určitým spôsobom napĺňa. Buďte kreatívni. Šitie rúšok či iné domáce riešenie problémov sú vynikajúcimi cvičeniami pre mozog.

Doprajte si aj niečo, na čo sa môžete tešiť mimo víkendu. Ak ste zvyknutí každý štvrtok sa stretávať s kamarátmi, tak si dajte hovor s partiou cez telefón alebo Skype. Takéto rituály či tradície sú tiež veľmi dôležité, aby ste si zachovali v živote nejakú pravidelnosť.


Voľnočasové aktivity na misii


Pravidelne cvičte, ideálne aspoň 30 minút 5-krát do týždňa. Je to veľmi dobré pre telo aj dušu. Pomáha to napríklad bojovať proti depresii. Odbúra to stres a spestrí vám to život. Ak nemôžete napríklad chodiť do fitnesu, tak si nájdite videá online, tie vás môžu inšpirovať pre cvičenia, ktoré môžete robiť doma. Ak môžete, choďte občas na prechádzku na čerstvý vzduch a slnko, ale udržujte pritom bezpečnú a zdravú vzdialenosť od ostatných (aspoň 2 metre).

Ak sa cítite sami, lebo napríklad žijete sami, je dôležité neizolovať sa. Počas simulovaných misií sme nemohli mať naživo hovory s blízkymi a nemali sme prístup na sociálne siete a podobne. Zvládli sme to tým, že sme si pravidelne písali s rodinou a kamarátmi na Zemi počas našej hodinky voľného času po večeroch. Každá správa, ktorú sme dostali, nás potešila. Mali sme sa tak na čo tešiť a necítili sme sa až takí odrezaní od sveta. Odporúčam aj obklopovať sa humorom. Všetky tie meme, ktoré teraz kolujú na internete, sú skvelé. Určite si občas pozrite nejaký vtipný film či prečítajte dobrú knihu. Aj takto si treba udržiavať pozitívnu energiu.

Ďalšou z kľúčových vecí je mať prehľad zásob. Jednou z prvých úloh, ktoré musíme na začiatku každej misie urobiť, je inventarizácia toho, čo máme a s čím musíme prežiť x týždňov či mesiacov. Inventár sme potom pravidelne kontrolovali, aby sme náhodou neminuli príliš rýchlo zásobu sušenej zeleniny či mäsa. Stalo sa, že niektoré posádky si nedávali pozor a príliš rýchlo minuli všetko ovocie a priveľa vody. Potom museli celé týždne prežiť bez ovocia a bez sprchy. To platí aj pre vás. Radšej si pravidelne kontrolujte zásoby a dokupujte len to, čo sa vám začne rýchlo míňať. Tak sa zbytočne nevytratia potrebné veci z obchodov a nebudú chýbať ďalším ľudom, ktorí si ich nestihli včas kúpiť.

Ešte by som odporučila, aby ste sa pravidelne pokúšali spestriť si život: skúsiť uvariť niečo nové, zmeniť rozmiestnenie obrazov či nábytku. Je dôležité nemať pocit, že ste každý deň v tom istom nudnom „väzení“ a vo všeobecnosti dopriať pestrosť našim zmyslom: čuchu, chuti, zraku, sluchu a aj hmatu (napríklad prechádzkou v lese či záhrade a dotýkaním sa kvetín). Vie to človeka úplne prebudiť a obšťastniť. Na misiách to bolo ťažké, pretože sme nemohli len tak ísť von. Výpravy do terénu sme mohli robiť len v skafandri a s povolením z riadiaceho strediska z predošlého dňa. V skafandri sa nám ťažko dýchalo a pre telo to bola veľká záťaž. Akurát čo sme si cítili vlastný pot – a to veru nebolo vítané občerstvenie pre zmysly. Naša strava bola výhradne sušená – akoby astronautská strava, ktorá sama o sebe nechutila dobre. Museli sme do nej pridávať množstvo korením, aby mala akú-takú chuť. Boli časy, keď nám vôbec nechutilo jesť a museli sme jedlo pchať do seba nasilu, aby sme prežili. Jediné riešenie bola snaha spestriť jedálničiek novými receptami a experimentovaním, aby to trochu rozbilo tú jednotvárnosť.

Odporučila by som ešte jednu zásadnú vec a jednu drobnosť. Tá prvá je dbať na údržbu domácnosti. Dávajte pozor na to, aby všetko fungovalo tak, ako má. V tejto situácii sa naozaj nechcete ocitnúť bez fungujúceho sporáka či so zatekajúcou strechou. Tá maličkosť je využiť čas strávený doma na písanie denníka. Všetci na celom svete žijeme v skutočne novej situácii. Sú to historické chvíle, na ktoré snáď raz budeme spomínať s úsmevom. Stálo by za to si to zapísať. NASA aj nám odporučila písať si každý deň poznámky alebo zápisky do denníka. Zapísať si niečo prináša človeku úľavu a pomáha tú ťarchu sňať z pliec.


Izba v marťanskom habitate


Zaoberáte sa aj osvetovou činnosťou a podporou mladých ľudí, ktorí majú záujem o vedu súvisiacu s kozmickým inžinierstvom. Nepomýšľate na trvalú pedagogickú kariéru?

Uvažujem nad tým a vždy som mala také ciele. Momentálne pôsobím ako hosťujúca profesorka na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity (FEI STU) v Bratislave a na International Space University, ktorá ma kempus v Štrasburgu, Francúzsku. V minulosti som učila aj na Masarykovej univerzite v Brne. Okrem toho prednášam na univerzitách a školách po celom svete. Učenie a prednášanie ma nesmierne baví a mojím najväčším potešením je to, keď mojich žiakov – poslucháčov bavia témy, o ktorých prednášam, a keď ich viem nejako inšpirovať. Srdcovou záležitosťou pre mňa je, keď mi niekto milo povie či napíše, že som nejakým spôsobom prispela k jeho životu – či už rozšírením jeho obzorov, alebo tým, že som mladého človeka motivovala, aby išiel za svojimi snami :) Tie momenty mi zostanú vryté do pamäti a sú pre mňa motiváciou ďalej sa snažiť nájsť si čas pre všetky tieto aktivity, ak nimi môžem pomôcť ďalším. Bolo by teda ideálne venovať sa tomu viac ako full time pedagóg, ale keby som to spravila teraz, znamenalo by to vzdať sa mojich snov stať sa astronautkou. Pokračovanie vo výskume a medzinárodnej práci, ktorej sa teraz venujem, spolu s učením, je práve to, čo by mi mohlo pomôcť vyniknúť v konkurencii. Možno keď budem staršia a moja práca už nebude vyžadovať toľko fyzickej aktivity, cestovania a snáď nejaké cesty do vesmíru, potom sa veľmi rada budem sústrediť hlavne na vyučovanie.


Vo svojej kancelárii


Tvorcom kníh a filmov o Marse a Marťanoch pomáha najmä fantázia. Vy ste však vedkyňa. Keď sa dostaneme na Mars a nájdeme tam Marťanov, ako budú podľa vás ako astrobiologičky najpravdepodob­nejšie vyzerať?

Haha :) V prvom rade, aj my vedci máme fantáziu ;) Dokonca, mne sa veľmi páči umenie a písanie. Obom sa venujem od malička. Prvé krátke romány som začala písať, keď som mala desať rokov. Takých zaujímavejších mimozemšťanov by som si teda vedela predstaviť, ale z čisto vedeckého hľadiska budú Marťania asi vyzerať ako malé extrémofily. Ak ešte dnes existuje život na Marse, tak najpravdepodob­nejšie vo forme mikróbov, ktoré žijú pod povrchom. Môžu sa nachádzať v podzemných jaskyniach, akými sú aj lávové tunely alebo iné podobné priestory, kde by sa mohla zdržiavať vlhkosť a zdroje energie na ich prežitie. Komplikovanejšie organizmy, žiaľ, asi neprežili transformáciu Marsu. Planéta sa totiž premenila z niečoho, čo sa približne pred troma miliardami rokov podobalo Zemi, na vyprahnutú púštnu krajinu s veľmi tenkou atmosférou. Ak sa vyvinuli nejaké stvorenia väčšie ako mikróby v čase vodnatého Marsu, je malá pravdepodobnosť, že dokázali prežiť obrovské zmeny, ktorými planéta prešla za posledných pár miliárd rokov.


V lávových tuneloch


Stanica na sopke Mauna Loa na Havaji sa stala vaším druhým domovom. Nie je vám smutno za rodným krajom?

Áno, je mi za Slovenskom smutno a hlavne za mojou rodinou a kamarátmi, ktorých mám na Slovensku. Od osemnástich rokov žijem ďaleko od blízkych, takže som si na odlúčenie zvykla. K tomu normálne mávam každoročne približne tri pracovné cesty do Európy, ktoré využijem aj na to, aby som aspoň nakrátko navštívila Slovensko. Tento rok to, žiaľ, pre pandémiu nie je možné. Mala som ísť do Európy aspoň trikrát, ale buď boli podujatia zrušené, alebo mi hrozí, že sa nebudem môcť vrátiť do USA. Momentálne sa môžu do USA vrátiť len americkí občania a tí, ktorí tu majú trvalé bydlisko (a teda zelenú kartu). Ani jedno ani druhé ešte nemám, takže keby som teraz odišla z USA, nemala by som sa ako vrátiť. Zostáva mi len dúfať, že sa situácia zmení a že sa mi ešte tento rok podarí vrátiť sa domov aspoň na chvíľku. Naposledy som bola v Bratislave v septembri 2019. Na druhej strane, vďaka dnešným technológiám sa dá pomerne ľahko spojiť s ľuďmi po celom svete. S rodinou si píšeme skoro každý deň. Som veľmi vďačná za všetky kamarátky a kamarátov, ktorých mám po celom svete. Niekedy si zo mňa robia srandu, že to mám dobre premyslené. Ak mi je smutno alebo niečo potrebujem, tak vždy je niekto niekde vo svete hore, kto mi môže pomôcť :D


Lávové polia


Pripravujete sa aj v súčasnosti na nejakú misiu?

Teraz sa nám akurát mali odohrávať dve simulované misie na Mesiac v spolupráci s NASA a dvoma americkými firmami. Pre pandémiu sme ich museli presunúť na jeseň a dve misie z jesene na budúci rok. Koncom roka máme mať simulované misie na Mesiac s ESA, ak to ďalšie problémy s pandémiou neprekazia. Misie v spolupráci s NASA organizujem najmä ja. Moji kolegovia ma poprosili, aby som ich riadila z riadiaceho strediska na ostrove Big Island. Budeme totiž na členoch posádky testovať rôzne náročné psychologické podmienky a chcú ma mať v tíme ako vedkyňu, nie ako pokusného králika. Tým, že už mám za sebou toľko misií, im viem poradiť, ako nastaviť určité podmienky a ako vyprovokovať ľudí, keď treba. ESA ma zas chce ako veliteľku misií, keďže pôjde skôr o vedecké a technologické experimenty, nie zamerané na ľudí. Preto chcú, aby som mohla priamo na mieste dohliadať na to, aby experimenty boli členmi posádky vykonané správne.


V riadiacom stredisku


Dopočuli sme sa, že pripravujete aj niečo iné, čo by vašu prácu priblížilo práve nám, Slovákom.

Správne ste sa dopočuli :) S autorkou a publicistkou Luciou Lackovičovou a vydavateľstvom Artis Omnis pripravujeme knihu o mojej životnej ceste. Ešte na tom pracujeme, ale cieľom knihy je zdieľať moje zážitky zo života a práce a motivovať najmä mladých ľudí, aby tak ako ja išli za svojimi snami, aj keď sa môžu zdať nesplniteľné. Naším cieľom je aj pomocou môjho príbehu spopularizovať vedecké odbory, ktorým sa venujem. Počas môjho štúdia a práce som sa totiž venovala viacerým disciplínam, ktoré sa snažím laickým spôsobom opísať v rámci mojich skúseností. V knihe hovoríme aj o množstve dobrodružstiev, ktoré som zažila na expedíciách v Arktíde, na simulovaných vesmírnych misiách a aj takých zo života. Ako som napríklad bola bezdomovcom v Los Angeles, keď som pracovala pre NASA :D Pôvodne sme chceli knihu vydať na jeseň, ale uvidíme, ako sa situácia vyvinie kvôli pandémii. Please stay tuned :)

Ďakujeme za rozhovor.



Foto: Archív Michaely Musilovej.


Viac o Michaele Musilovej

Dr. Michaela Musilová je astrobiologička so zameraním na výskum života v extrémnych prostrediach. Doktorát získala na Bristolskej univerzite (UK). Študovala a robila výskum na California Institute of Technology (USA), University College London (UK), University of Bristol (UK), Chiba University (Japonsko) a ďalších univerzitách po celom svete. Michaela viackrát pracovala pre NASA Jet Propulsion Laboratory (USA), spolupracovala na viacerých projektoch Európskej vesmírnej agentúry (ESA) a pracovala pre niekoľko svetových observatórií, ako Londýnske a Kanadsko-Francúzsko-Havajské. Zúčastnila sa desiatok simulovaných misií na Mars a Mesiac, ako veliteľka posádky a vedúca výskumu pod záštitou NASA a iných medzinárodných organizácií. Michaela je v súčasnosti riaditeľkou a vedúcou misií HI-SEAS, ktoré sú súčasťou spolupráce Havajskej univerzity a International MoonBase Alliance (USA). Tiež pôsobí ako hosťujúca profesorka na FEI STU a na International Space University (Francúzsko), podpredsedníčka SOSA a je vedúcou konzultantkou pre výskum pre Mission Control Space Services Inc. (Kanada).

Medzi jej ocenenia patrí Emerging Space Leaders Grant od International Astronautical Federation (2016), ktorý získala ako jedna zo štrnástich ľudí z celého sveta; Women in Aerospace – Europe Student & Young Professional Award (2016) a v roku 2015 bola zaradená medzi 30 najtalento­vanejších mladých Slovákov do 30 rokov vo Forbes Slovensko.

Michaela je aj aktívne angažovaná v Medzinárodnej cene vojvodu z Edinburghu. Je patrónkou programu na Slovensku a bola zvolená ako Emerging Leader Representative za program pre Európu, Stredomorie a arabské štáty. Jej veľkým snom je zúčastniť sa v budúcnosti vesmírnej misie, snáď aj so zapojením Slovenska, ktorej cieľom bude nájsť život v mimozemskom priestore.

Oficiálnu stránku Michaely Musilovej môžete sledovať aj na Facebooku a na Instagrame.


Súvisiace linky

Súčasťou simulovanej vesmírnej misie na Mesiac bol slovenský robot

Seriál SpaceDrop

Michaela Musilová na Facebooku

Michaela Musilová na Instagrame


Publicistka Alexandra Pavelková sa fantastike venuje už štvrťstoročie. Publikovala 13 kníh, z ktorých polovica vyšla aj prekladovo v zahraničí, a mnoho poviedok. Získala prakticky všetky ocenenia, ktoré môže autor fantastiky získať. V rôznych periodikách publikuje knižné a filmové recenzie a odborné články. Píše blog o filmoch a mačkách a je šéfredaktorkou denníka Fandom.sk. Je organizátorkou literárnej súťaže Ohnivé pero a výtvarnej súťaže Svet na tvoj obraz. Jej preposlednou knihou v slovenčine je zbierka scifi a urban fantasy poviedok Medzi nami, ktorá v roku 2016 získala ako dosiaľ jediná žánrová kniha titul Kniha roka TM, a zatiaľ poslednou je knižka pre deti Štyria mačkatieri, ktorá vyhrala v ankete Fanastická kniha roka 2019. Pod týmto linkom nájdete články od Alexandry Pavelkovej na Fandom.sk.



15. júla
Alexandra Pavelková
Zdroj informácií