Megarozhovor s autormi antológie Čas hrdinov II

Čas hrdinov 2 - obálka
Čas hrdinov II - autori
Čas hrdinov II - autogramiáda

Tento príbeh sa začal tak ako všetky ostatné… Obyčajne. Na počiatku bolo slovo, a to slovo boli poviedky v novej antológii slovenskej fantasy Čas hrdinov II. Ten, kto ich na Comics Salóne v stánku Artis Omnis objavil a kto za všetko môže, je český autor akčnej fantasy Oskar Fuchs. Bol knihou taký nadšený, že sa rozhodol zistiť si niečo viac aj o tých, ktorí poviedky vymysleli a napísali.

V duchu hesla „Rozdeľuj a panuj“ sa Fuchs rozhodol, že prácu rozloží medzi jeho milovanú líšku Molly Foxovú a moju maličkosť – Enu. Potom sa Oskar spokojne uvelebil na pohodlnej stoličke za svojím notebookom sťa na tróne. Pretože on sa zhostil tej najzodpovednejšej úlohy, a to riadenia dvoch ťažko zvládnuteľných ženských.

Myšlienky sa previedli na papier a vdýchol sa im dych života tým, že sme ich rozoslali všetkým autorom aj zostavovateľom, ktorí sú za Čas hrdinov zodpovední. Takže nech sa páči! Vyspovedali sme, možno aj zákerne, iste nečakane a iba pre vás ľudí, ktorí niečo v slovenskej fantastike znamenajú či čoskoro budú znamenať. Pretože antológia je vzácne vyrovnaná a príbehy, ktoré pre nás autori stvorili, sú naozaj skvelé.

Musím to vedieť, pretože som ich už všetky prečítala.


Ste už vo fantastike uznávanými kapacitami. Máte svojich stálych aj nestálych čitateľov. Prečo ste sa rozhodli prispieť do knihy svojimi poviedkami? Nie je pre autorov románov písanie poviedok strata vzácneho času?

Juraj Červenák: Úprimne povedané, ak sa človek živí písaním a snaží sa teda sústrediť na napísanie aspoň jednej knihy ročne, písanie poviedky je celkom trestuhodné plytvanie časom. Napísanie 30-stranovej poviedky totiž netrvá ako napísanie troch 10-stranových kapitol v románe, vyžaduje si to omnoho viac času. Napriek tomu som do knihy prispieť chcel. S príbehom o Roganovi a Goryvladovi som sa aj potrápil, lebo sa mi spočiatku začal košatiť až na malý román a osekať ho len na to podstatné bol boj, ale určite som rád, že som ho napísal a že je súčasťou knihy.

Katarína Soyka: O tom, že sa chystá táto kniha, ma informovala Lenona, vraj, tam musím byť, lebo hrdinská fantastika – to je moje. Lenže toto mi Lenona tvrdí vždy, že horory mi sadnú, brutálna romantika je mojím zosobnením, že tam a tam nesmiem chýbať. Nie vždy sa stihnem do všetkého zapojiť, tu som, našťastie, mala poviedku s motívom hrdinstva pripravenú. Písanie poviedok pre mňa nikdy nie je stratou času, pravidelne sa totiž zapájam do Fantastického literárneho workshopu v Mestskej knižnici v Bratislave. V podstate to znamená, že napíšem žánrovú poviedku aspoň raz za mesiac. Workshop je venovaný výhradne scifi, fantasy alebo žánrovému hororu. Všetci zúčastnení autori si medzi sebou navzájom čítajú a hodnotia poviedky. Je to veľmi obohacujúce.

Alexandra Pavelková: Tak nejako sa ráta s tým, že ak na Slovensku vyjde antológia fantasy, bude v nej zrejme aj moja poviedka. Pravdou je, že tentokrát bolo skutočne na hrane, či ju vzhľadom na svoju vyťaženosť stihnem napísať. Tým skôr, že samotná editorská a neskôr redakčná práca pri tejto antológii ma stála niekoľko týždňov života. Ale podarilo sa a som tomu rada. Moja poviedka Peter hľadá Dom je totiž jednou z viacerých poviedok o mladom chalanovi unikajúcom pred sociálkou, políciou aj mafiou, ktorému neobyčajná schopnosť pomáha prežiť. Raz bude z toho možno kniha.

Lenona Štiblaríková: Popri románoch píšem aj poviedky, rada žánre striedam, je to zábava, výzva a často ma to inšpiruje k nápadom, ktoré by inak neprišli. Po poriadne dlhej „fuške“, keď už mám plné zuby posledných prác na niečom dlhšom (dokončenie románu či vydanie knihy) si rada strihnem poviedku, mikropoviedku alebo dokonca drabble, a to aj len tak pre oddych a do zásuvky. Autor nikdy nevie, či poviedka, ktorú práve píše, neprerastie jedného dňa do románu, ak mu k srdcu prirastú postavy či daný svet. Mne sa to stalo dvakrát, Tester a Táto krajina nie je pre slabých majú základ v poviedkach, ktoré mi už vyšli. Keď sa ma Martin R. Králik opýtal, či by som neprispela do knihy Čas hrdinov II, bolo to akurát v čase, keď som mala dopísaný rukopis, takže super, neváhala som. Bez tejto výzvy by moja poviedka vlastne nevznikla.


Námety príbehov sú rôzne. Prečo ste sa rozhodli práve pre ten váš? Myslíte si, že v sebe ukrýva viac fantasy prvkov ako iné témy? Prípadne práve k tomuto nápadu máte nejaký bližší vzťah?

Lívia Hlaváčková: Ak mám byť úprimná, ani presne neviem, ako mi napadlo umiestniť dej poviedky do cirkusu a práve na Slovensko v medzivojnovom období. Asi sa skrátka v správnom momente poprepájali tie správne neuróny v mojej hlave a vzišiel z toho príbeh temných praktík v cirkuse. A či v sebe cirkus ukrýva viac fantasy prvkov? To si nemyslím. Podľa mňa sa fantasy prvky dajú pridať ako korenie do akéhokoľvek prostredia či nápadu. Na druhej strane je však pre mnohých cirkus so svojimi úžasnými artistami, neobyčajným spôsobom života a mnohými poverami či pravidlami asi prirodzene akýsi magický.

Juraj Červenák: Moja poviedka nie je nič hlboké ani angažované. Je to len priamočiara fantasy zábava s mečmi, mágiou a démonmi. Nápad „čo keby vlk Goryvlad stretol Červenú čiapočku“ rozpracovaný do širšieho príbehu. Veď sa nemusíme stále hrať na osudové pátosy.

Katarína Soyka: Môj príbeh je pravá fantasy s mýtickými bytosťami, bitkami, s láskou a nenávisťou. K tomuto typu fantasy mám určite najbližší vzťah zo všetkých možných žánrov aj podžánrov fantastiky. Príbeh samotný vznikol veľmi spontánne. Cestou z mesta som sa rozhodla pre prechádzku a hlavní hrdinovia sa mi vynárali z hlbín mysle. Hneď som sa do nich zamilovala.

Robert Hric: Obyčajne, ak musím písať niečo špeci na „objednávku“, niečo, čo bude posudzované v súťaži a podobne, a ja veľmi chcem, aby to uspelo, zvyknem veriť, že z nápadov ku mne ten najlepší príde, lebo si ho zaslúžim (drzý naivec – ja, nie ten nápad), zaklope, otvorím, vymaľované. Dedlajn sa blíži, mňa chytí panika, neklope nikto. Na uši vtedy švacnem slúchadlá, pustím hudbu a už si iba fičíme, môj mozog a ja, na alfa vlnách, čakáme na nejaké obrazy, odháňame absurditu života, potom to príde – ha, ex nihilo – a jediné, čo zostáva, je tie obrazy čo najmenej zbastardiť, keď ich budem pretavovať do textu. Tak nejako (alebo žeby úplne inak?) to bolo aj s poviedkou v Čase hrdinov II. Odohráva sa v postrímskej Británii niekedy v skorom 6. storočí, keď spoza Hadriánovho valu útočia Piktovia, na juhu sa vyloďujú Anglosasi, proti ktorým brojí Ambrózius Aureliánus aka Artuš (v poviedke sa nespomína), a čary visia vo vzduchu. Neviem povedať, či vo väčšom množstve ako v iných témach. Čarom v Británii sa proste darí, Rowlingová a Boris Johnson im spravili reklamu… A čo sa týka témy, nemám k nej žiadny špeciálny vzťah. Jednoducho milujem stredovek, skorý, neskorý, zajtrajší, a takto za pochodu teraz uvažujem, že asi budem – aj podľa spôsobu, ktorým hľadám inšpiráciu – skrz hudbu, podvedomie –, v istom zmysle senzitívnym tvorom. A Británia a Írsko, to sú mystické kraje, priam stvorené na imagináciu, keltský mysticizmus. Teraz som si už vďaka tomuto monológu istý – takto to s onou poviedkou bolo!

Jozef Girovský: Bolo to čosi ako návrat ku koreňom. Rád využívam postavy, situácie alebo útržky príbehov z klasických rozprávok. Veď keď ľubovoľnú rozprávku aspoň trochu ukotvíš v jej vlastnom svete a mierne sa povŕtaš v hrdinoch, dostaneš fantasy. Mimochodom, trochu ma mrzí, že si nikto z doterajších recenzentov nevšimol, že moja poviedka je založená na rozprávke. Obávam sa, že som hrdinov prevŕtal až príliš.


Draky. Jeden by povedal, že je to už stará, obohratá a totálne vyťažená téma. Ale to, čo ste v zbierke predviedli vy, je opäť niečo nové a svieže. Kam na tie skvelé nápady chodíte?

Anna Olejárová: Čožee? Draky a obohraná téma? To sa podľa mňa nikdy neobohrá. Ani jednorožce a ružové slony. Čo sa obohrá, sú opakujúce sa scenáre, v akých draky často figurujú, také tie tradičnejšie úlohy. Draky, a magické bytosti všeobecne, podľa mňa môžu interagovať s ľudskou kultúrou na milión spôsobov, stačí maličká zmena perspektívy. Nápady chodia samé od seba v rámci procesu, ktorý volám „vymýšľať blbiny“. Nápadov je veľa, má ich myslím každý. Ale vedieť pracovať s takým nápadom a pretaviť ho do príbehu s pointou, ideálne tak, aby dával zmysel a zaujal, to už je to, čomu sa hovorí spisovateľské remeslo. Stále sa to učím.

Lenona Štiblaríková: Napísať klasickú fantasy je ťažké. Je potrebné siahnuť po inej slovnej zásobe a štylistike, po iných témach a po hrdinoch, ktorý do daných podmienok zapadnú. Tak som zhrnula do jednej kôpky všetko, čo vo mne vyvoláva dojem hrdinstva a fantastiky. Z čarovnej zmesi vyplávali bojovní draci, princezné a hrdinovia, ktorí ich chcú zachrániť. Akurát som to všetko znova zamiešala, pomenila posty, vzťahy a súvislosti a uprostred písania sa odrazu zjavil motív dieťaťa, ktoré vychovali draci k svojmu obrazu, ako seberovného draka. Ako inak by ho mali vychovať? Ak nájdete pár detailov známych z príbehov o Tarzanovi, nie je to náhoda, nechala som sa inšpirovať. Poviedka je však aj o tom, ako sa dá pravda ohnúť, zakriviť a pretvoriť do iného obrazu, a ten je vydávaný za skutočnosť. Nápady vyvierajú z emócií. Ak chcem niečo písať, potrebujem sa vnútorne nastaviť na nejakú atmosféru, pocit, vnem (hnev, sklamanie, strach, pohŕdanie, nádej…) a hrdinovia prídu, aby ich zosobnili.

Monika Kandríková: Nuž, nemala by som to prezrádzať. Asi nie. Ja si doma na povale chovám škrabáka neobyčajného. Je to vzácny druh nočného živočícha podobného netopierovi. Nie je veľmi náročný. Vyžaduje iba dostatok knižiek na čítanie a trochu jedla. Keďže toľko číta a po nociach fantazíruje, neustále mi papuľuje do písania. Ale nemôžem brať každú radu, ktorú na mňa vybafne. Ostatne mi totiž radil, aby princezná zožrala draka. A to by asi nikto nechcel. Alebo, žeby predsa?

Patríte medzi menej známe tváre fantasy literatúry. Na čo zo svojej tvorby ste najviac pyšní? Poviedka, článok, víťazstvo v súťaži či niečo iné?

Zdeno Jašek: Keďže patrím medzi „menej známe tváre“, najviac som pyšný na poviedku Meškajúci hrdina z antológie Čas hrdinov II. Myslím, že sa mi podarila aj poviedka Turecká svadba v súťaži Ohnivé pero a takisto poviedka Desaťklišové fantasy na scifi.sk. Keď však pojem „tvorba“ nevztiahneme len na literárnu tvorbu, veľmi sa teším z môjho účinkovania v skupine tanečného humoru Všetečníci. Máme niekoľko tancov, ktoré svojou povahou spadajú do kategórie fantastiky: upírsky tanec „Za mesačného svitu“, folklórny tanec „X-Meni“ alebo historický tanec „Zbojnícka legenda“. Síce v nich netancujem (v X-Menoch nosím na javisku komiksovú bublinu), ale baví ma prispievať nápadmi.

Ján Gálik: Tak ešte pred nedávnymi piatimi rokmi na tróne pyšnosti sedela poviedka Na potrubí, ktorá v roku 2014 zvíťazila v Poviedke Istroconu. O rok ju zosadila U čierneho draka, ktorá sa prebojovala na prvé miesto medzi fantasy poviedkami v súťaži Martinus Cena Fantázie 2015. Ale tá najväčšia pecka prišla až tento rok. Vlastne dve. Poviedke „Papierový boh“ sa podarilo dostať do knihy Čas hrdinov II a o pár dní, po jej krste, som sa dozvedel, že sa mi podarilo prešmyknúť medzi piatich finalistov Martinus Ceny Fantázie 2019.

Robert Hric: To je fantastická otázka, človek sa môže vaľkať a chváliť. Ale čím? Vyhral som Poviedku zo sveta Pohrobka (veľmi fájny honorár), a hneď na to ju zrušili, až som sa seba pýtal, či po mne potopa. Dva krát som bol vo finále Martinus Ceny Fantázie – raz som skončil predposledný a raz posledný. Trikrát som bol v nominácii v žánrovom finále Fantasy MCF, jednu nomináciu som mal v Cene Bibliotéky MCF. Počet premenených nominácií a vavrínov? Zero. Nula. Celé nula. A české vydavateľstvo Gorgona robí súťaž, zľutovali sa, dvakrát mi preložili poviedku a publikovali. Aspoň oni. A zostavovatelia zborníka Fantázia tiež. Viackrát. Oni aspoň nič nemuseli prekladať. A Jitka Ládrová, čo vymýšľa ten svoj svet. Aj ona mi poslala nejaké chechtáky. (Dík, Molnárová-Dubcová Ivana, že si urobila korekcie našej spoločnej poviedky len ty sama.)


Jozef Girovský: Asi na víťazstvá v súťažiach Cena Gustáva Reussa a Poviedka 2003. Z mojich poviedok je najúspešnejší Zmok, ktorý sa doteraz ocitol v troch antológiách, dvoch časopisoch a má tri profesionálne audio verzie.

Čo pre vás znamená mať svoju prácu v antológii Čas hrdinov?

Katarína Soyka: Ja sa z toho veľmi teším. Ďuro Červenák je môj obľúbený autor, ženičky ako Lenona, Aňa Olejárová, Ivana Molnárová – Dubcová, Monika Kandríková patria k spomínanému Fantastickému literárnemu workshopu, Saš Pavelková je známym a uznávaným menom slovenskej fantastiky už roky, Jožko Girovský ma zaujal dávno svojou zbierkou poviedok Zubaté slnko. Takže je to jasné. Som na svoju účasť v zbierke pyšná, lebo zasa nebolo také ľahké dostať sa do nej.

Ján Gálik: Bolo to také malé poškrabkanie ega. Len také malé – maličké. A hrejivé. Bolo to prvýkrát, ako ma niekto oslovil, aby som prispel svojou troškou do mlyna. Povedal som si: „Wáu, je toľko šikovných spisovateľov, a oni oslovili mňa…“ A že to bola výzva. Spoluautormi mali byť Juraj Červenák a Saša Pavelková. Predchádzajúci diel sa vypredal. Z poslaných poviedok sa mal urobiť výber a nebolo isté, či sa doňho dostane aj tá moja. Napísať poviedku bola hračka. Úprava a opravy sa zmenili na peklo. Ešte nikdy som sa na poviedke toľko nenadrel. Ale výsledok snáď stojí za to.

Robert Hric: Keď začujem otázku, ktorá v sebe obsahuje „čo pre niekoho niečo znamená“, nemôžem si odpustiť, vybaví sa mi scéna z Kráľovstva nebeského, keď sa na konci, po dohode, pýta Bailian z Ibely Saladína, čo znamená držať Jeruzalem. On mu odpovie: „Nič.“ A vzápätí dodá: „Všetko.“

Ivana Molnárová Dubcová: Wueeeeey! To bolo prvé, čo mi napadlo, keď mi oznámili, že moju poviedku berú Veď sa len pozri, kto antológiu otvára a kto ju ukončuje. Objaviť sa medzi takými menami, to už je niečo. Takže byť tam je pre mňa obrovská radosť. To moje malé wueeeeey mi sadlo na rameno a šepkalo do ucha: „Vidíš, si tam! Dobré to je!“ Potom presadlo na druhé rameno a zavrčalo: „A odteraz už žiadne blbosti! Už máš dajakú zodpovednosť voči čitateľovi.“ Asi takáto škála emócií sa vo mne striedala, lebo viem, že fanúšikovia od tejto knihy čakali veľa (a dúfam, že to dostali). Čas hrdinov II je pre mňa takým súkromným záväzkom makať a zlepšovať sa, nevypustiť do sveta bársčo, aby si pri iných mojich dielach čitateľ nepovedal, že ČH bola v mojom prípade iba milá náhoda.


Editori sú veľmi dôležití a prepotrební ľudia, ale… Na autorov sú často zlí. Akí boli tí vaši? Nútili vás veľa prerábať, prepisovať texty, opravovať, meniť? Pokojne sa nám posťažujte!

Lívia Hlaváčková: Editorov som vždy považovala za dar. Sú to ľudia, ktorí majú v náplni práce urobiť text lepším, než bol predtým. Niektorí editori majú potrebu robiť zásahov viac, iní navrhnú zmien menej, ale to k tomu patrí. Pre mňa sú vždy dôležité postavy a príbeh samotný, a tak návrhy, ktoré ich ovplyvňujú, vnímam o čosi citlivejšie než zmeny v štylistike. Iní autori to možno majú opačne. K deju mi však editorka dala iba zopár veľmi užitočných pripomienok, ktoré poviedku vylepšili, takže sa nemôžem sťažovať.

Zdeno Jašek: Na mňa boli editori veľmi dobrí, lebo ma nútili prerábať, prepisovať, opravovať a meniť. Donútili ma prerobiť úvod, čo poviedke veľmi pomohlo. Ďalej v mojom dokonalom texte poopravili pár viet – a ono to znovu pomohlo. Tým sa ukázalo, že môj text až taký dokonalý nebol, lebo každá zmena dokonalého by znamenala zhoršenie. Ale jeden editorský zásah som predsa len niesol ťažko – a to v tejto vete: „Keď robí chyby plne vyzbrojený vojak je to úplne iné ako keď robí chyby napríklad nejaký spysovateľ.“ Pozornému oku isto drobná chibyčka neunikne. A hoci editor ten vtip pochopil, vraj to takto nemôže ísť do tlače. Radšej som to nerozmazával a potichu som tŕpol, či mi prejde toto: „Nosíš meč – si mečiar. Hoci, keď tak na teba pozerám,“ zagánil starček na Jozefov zadok, „môžem ťa volať aj ritier. Z úplne rovnakého dôvodu.“

Ján Gálik: Mail od človeka, ktorému posielam poviedky na posúdenie. Býval to hlavný gestor poviedkovej sekcie stránky scifi.sk, Juraj „jurinko“ Kaščák: „Jano, sorry, ale je to veľmi zlé… kostrbatá zlátanina volieb, mémov, popkultúry… nefunguje skoro nič a chyby sa dajú prehadzovať vidlami… ale tých problémov je tam mrte… zaoberáš sa do detailov zbytočnými hovadinami, a úplne ignoruješ to podstatné… nie je tam strana, na ktorej by som nemal aspoň 10 poznámok, či opráv, ale nebudem ti ich ani prepisovať… radšej ty prepíš celý tento počin. Alebo sa na to aj vyser. Nevidím v ňom nič originálne, je to zlá spleť všetkého možného… Na scifi.sk by som dal 2/10. Treba k tomu niečo dodať? Asi áno: toto bolo jeho hodnotenie na poviedku, ktorú som chcel tento rok poslať do MACEFA. A to som si o nej myslel, aká je skvelá a výborná. Toľko poviedok, čo mi kvôli nemu ležia mŕtve v šuplíku… Vidíte, čo mi ten človek robí? Je to TYRAN!!! :D A preto mu vždy pošlem aj ďalšiu. (Keď sa vyplačem po predchádzajúcom terore…) Dokonca ho prosím! A prečo? Lebo on vidí. A vie. Fakt. Vidí detaily, logické prechmaty, vie sa ponoriť dnu a nestratiť sa. A je to puntičkár. Právnik, chápeš. Všetko vlastnosti, ktoré mne chýbajú. Vždy keď ho počúvnem, moje šance na úspech stúpajú. Aj preto som danú poviedku neposlal, napísal ďalšiu, na poslednú chvíľu mu ju poslal a s malou dušičkou čakal na spätnú väzbu. Na moje prekvapenie som dostal požehnanie a tak som ju prihlásil do súťaže. A vykľulo sa z toho finále…

Ivana Molnárová Dubcová: A just sa posťažujem! Pri korekciách vždy tŕpnem – bude sa im to páčiť? Zvozia ma? Čo zas odo mňa budú chcieť? Tu sa našťastie nič také nedialo. Myslím, že na poviedkach, ktoré boli vybrané práve do takejto zbierky, nemalo byť veľa práce (v zmysle nelogickosti deja, neuveriteľných postáv a podobne). Myslím, že vydavatelia chceli hotové dielo a tak som sa im ho snažila dodať. Lenže dobrý editor, ak navyše funguje aj ako betačitateľ, dokáže z každej, úplne každej, poviedky urobiť o triedu lepší text a to je zásluha, ktorá je možno tak trochu v pozadí. Čitateľ dostane hotovku, nevidí, čo bolo na začiatku, a čo je vďaka editorovi na konci. Editor je ako taká šedá eminencia, stojí v úzadí, ale pri tom riadi (literárny) svet. Má toho na pleciach naozaj veľa. Niekedy to vyzerá, ako že iba prehodil odstavec, vymenil slovosled… v konečnom dôsledku ale vďaka takýmto úpravám text dáva oveľa väčší zmysel a číta sa tak, že ti oň oči nemusia zakopávať. Konkrétne pri Vae Victis sme v rámci najväčšej zmeny vylepšovali záver, aby nevyznel tak do prázdna. Takže sme dumali, až sme vydumali a musím povedať, že takto som s ním oveľa spokojnejšia. Veľká vďaka, editori!

Lenona Štiblaríková: Stačilo doplniť dve-tri vety na vysvetlenie. Na pripomienky a zmeny v rukopisoch som zvyknutá, dolaďovanie textov je dôležité. Ako autorka sa na príbeh pozerám z iného uhla pohľadu ako ten, kto text číta, preto je dôležité vychytať hluché, nelogické či nevysvetlené fakty a súvislosti. Ten, kto si myslí, že vie všetko najlepšie, sa už nič nenaučí.

Čo pripravujete ďalej? Román, zbierku vlastných poviedok, prípadne chystáte nejakú „atómovku“ do najbližšej súťaže?

Zdeno Jašek: Čo vytvorím – to až tak nezávisí na mne. Mňa najviac motivuje, keď niekto odo mňa niečo chce. Keď chcem od seba niečo ja sám, niekedy sa ukecám, že to vlastne netreba. V tejto chvíli sa teším hlavne na našej ďalšie vystúpenie so Všetečníkmi, ktoré býva tradične 1. apríla. Pripravujeme takmer-folklórny takmer-muzikál s pracovným názvom „V sedemnástom storočí o sedemnástej hodine“. Popritom by som rád napísal nejaké ďalšie fantasy alebo sci-fi poviedky. Len by som chcel, aby ich niekto odo mňa chcel.

Anna Olejárová: Že atómovku, haha. Nie. Prakticky som taký šuflíkový písač, schovávam si poviedky ako škrečok a keď je príležitosť, vyťahujem ich. Tak to bolo aj s poviedkou Večný víťaz, ktorý je v Čase hrdinov II. Niekedy, keď už mám poviedku skoro hotovú a chcem prispieť do súťaže (lebo je to zábava), vtedy zatlačím na dokončenie. Ale inak, s termínmi sa nekamarátim. Čo pripravujem, o tom je komplikované rozprávať, pretože ako som spomínala, s termínmi sa nekamarátim a moje písanie funguje dosť nesystematicky, ba priam až chaoticky. Najťažšie je držať sa jednej veci a dokončiť. Ale skúsim: mám v pláne rozprávku pre deti, už je skoro hotová. Potom by som sa rada vrátila k rozpracovanému sci-fi románu v poviedkach, dve z nich už dávnejšie vyšli v rámci súťaží. Ten je hotový do polovice, od neho som si uletela. Chce to železnú disciplínu, držte mi palce.

Jozef Girovský: Mám rozpísaných pár vecí. Chvíľu si myslím, že sú to atómovky, potom zasa že sotva prskavky. Uvidíme. Alebo možno neuvidíme.

Monika Kandríková: Atómovku? Jednoznačne! Je toľko súťaží, kam sa dá prispievať, a toľko parádnych cien, ktoré sa dajú vyhrať. Osobne by som nepohrdla žiadnou, obzvlášť nie „macefáckou“ soškou alebo rakvičkou Ceny Béla. A román? Samozrejme, že chcem napísať i román, veď, kto by nechcel. O nápady nemám núdzu. Napísaných mám veľa poviedok, publikovaných i šuplíkovaných. Je ich isto dosť i do celej knižky. I na román by sa materiálu uzbieralo. Lenže dobrý nápad je iba kostra príbehu, môže akurát tak strašiť na Hallowen. Ak ním chcem osloviť svojich čitateľov, musí byť správne oblečený, aby bol elegantný, inteligentný a sexi. Najlepšie do kopy kvalitných a neokukaných slov. A to je u mňa dlhší tvorivý proces. Hlavne preto, že čím viac píšem a čítam, tým som náročnejšia na výsledok. Ale tak je to v poriadku, tak to má byť.


Antológia je veľmi vydarená a číta sa jedným dychom. Dalo vám veľa práce dať dokopy poviedky, ktoré budú mať takúto vysokú úroveň?

Alexandra Pavelková: Samozrejme, nebolo to jednoduché. Oslovili sme viacero slovenských autorov, ktorých sme už dobre poznali osobne, aj takých, ktorých poznáme len „na diaľku“ vďaka súťažiam Martinus Cena Fantázie, Ohnivé pero či Poviedka Istroconu. Nie všetci ale boli schopní dodať do daného termínu svoju poviedku. Potom sme tie práce, ktoré prišli, čítali a čítali. Následne všetci autori dostali odo mňa spätnú väzbu vo forme väčšieho či menšieho aparátu poznámok a návrhov na prerobenie niektorých pasáží, stavby textu, doplnenie chýbajúcich vecí, opravu logických chýb a atď. U niektorých autorov bolo hneď jasné, že ich poviedka je dobrá a po týchto úpravách bude ešte lepšia. U iných bolo prijatie poviedky podmienené tým, či zvládnu prepracovať svoj text do žiadanej podoby. Ostatní dostali pripomienky ako vysvetlenie, prečo poviedku do antológie nemôžeme prijať. Ale aspoň tieto poznámky mohli využiť na vylepšenie svojich textov a publikovať ich inde. Po prijatí prerobených poviedok prišla samotná redakčná práca, teda vychytávanie a opravovanie chýb a dolaďovanie textov, čo mi zabralo ďalších takmer 70 hodín čistého času. Musím autorov pochváliť, že všetci boli veľmi disciplinovaní a ochotne spolupracovali. Jednoducho, bola to naozaj tvrdá robota, pri ktorej sme sa snažili, aby výsledok stál za to. Ak sa kniha čitateľom zapáči, bude to skvelá satisfakcia.

Martin Králik: Vďaka kontaktom cez súťaže či fandomové akcie som nemal až taký problém osloviť autorov, ktorých poviedky podľa mňa mohli v knihe byť. Niektorí neposlali, iných sme vyradili, čiže z mojej pôvodnej predstavy je tam asi polovica. Čo je v poriadku, lebo fantasy poviedky krátke nebývajú. A som veľmi rád, že nakoniec je kniha veľmi vyvážená, či už z pohľadu subžánrov (nejakú tú science fantasy, urban fantasy či niečo na štýl magického realizmu tam nájdete), alebo atmosféry (temné poviedky striedajú tie odľahčené a humorné).

Podľa akých kritérií ste vyberali autorov poviedok? Je to totiž veľmi rozmanitá partička. Také široké spektrum mien, od tých najznámejších, cez tie menej známe, až k tým takmer neznámym.

Martin Králik: Základ samozrejme tvorili autori, ktorí boli v prvej časti – oslovil som si dve tretiny z nich. K tomu som pridal autorov, ktorých som si všimol v posledných rokoch vďaka súťažiam či iným antológiám. A niektorí z nich mi priamo dali kontakt na ďalších, ktorých považujú za rovnako dobrých. Tu by som sa ešte raz poďakoval Mirovi Švercelovi, ktorého poviedka nakoniec v knihe nie je, ale z jeho tipov sa tam dostali všetci.

A čo ďalej? V predslove je rozobraných viacero možností, prípadne nemožností. No nezačalo niečo medzičasom naberať konkrétne rysy, obliny, sexi krivky a posúvať sa z dimenzie snov a plánov do reality?

Alexandra Pavelková: Neviem, na akú oblasť sa teraz pýtaš :) Určite nezostanem stáť na mieste. Čo sa týka literatúry, práve mi vyšla kniha pre deti (každého veku) Štyria mačkatieri a len čo utíchne ruch okolo, mám v pláne pustiť sa do románu o vedme Vimke. Okrem toho mám v rôznych štádiách rozpracovanosti viacero kníh. Čo sa týka ďalších antológií, je len na čitateľoch, či ich budú chcieť, a potom na vydavateľoch, či sa na základe čitateľského záujmu budú chcieť do nich púšťať.

Martin Králik: Ešte je veľmi skoro na analyzovanie nejakých výsledkov, predpokladám, že ani vydavateľ ich nemá. Na našom trhu fantastiky treba na posúdenie úspešnosti knihy dlhší čas. Napríklad prvá kniha sa síce vypredala, ale trvalo jej to päť – šesť rokov. Záujem a recenzie dvojky naznačujú, že táto by na tom nemusela byť ináč. Mojím cieľom od pôvodnej myšlienky na antológie v Artis Omnis bolo vytvoriť sériu, ktorá neskončí po jednotke – dvojke – mojím vzorom sú americké antológie 70. rokov, ako napr. Universe. Preto verím, že o ďalších päť – sedem rokov sa k Času hrdinov dostanem zase. Medzitým by som veľmi rád pripravil pokračovania Farieb strachu a Dotykov budúcnosti. Spolupracovníkov už mám v hlave.


Sedmička je vraj šťastné číslo. Preto sme pripravili sedem otázok. No ale viete ako to chodí… V duchu toho biblického „staňte sa plodnými, množte sa a naplňte stránky“, sa nám otázky nejako rozrástli na rovných desať. Snáď nepatríte medzi poverčivých a vezmete to s humorom. Ja poverčivá nie som a Oskar Fuchs má pre šťastie svoju Molly Foxovú, takže s tým asi tiež problém nie je. A na koniec už len dúfame, že sme vás rozhovorom zabavili a že sa aj vám bude Čas hrdinov II páčiť tak ako nášmu malému, no vysoko efektívne zohratému tímu.

Všetko vám okamžite vykecala samozvaná hovorkyňa tímu: Ena.

P.S. Nakoniec sme ešte pre istotu Oskarovej Svätej líške obetovali K/králika…

Ena, Molly, Oskar


Foto: Rastislav Weber


Súvisiace linky

Recenzia: Čas hrdinov II – Nová slovenská fantasy

Ukážky z knihy Čas hrdinov II – nová slovenská fantasy

Pozvánka: Na Comics salóne sa bude krstiť nová slovenská fantasy – Čas hrdinov II

Prichádza Čas hrdinov II – nová slovenská fantasy


13. novembra
Fandom SK