Námestie pôsobilo ako rínok z viktoriánskeho obdobia, prevládali
prach,
špina a zmätok. Sochu fontány, podobne ako radnicu, okolité domy a
paláce
zničila tlaková vlna vodíkovej bomby zhodenej na hlavné mesto pred viac
než
troma storočiami.
Triasla mnou zima a pichalo ma v hrudi. Preberal som sa. Niekto mnou
zatriasol.
Napokon som vzal odvahu v hrsť a otvoril jedno oko. Nado mnou sa klátil
mužík v uniforme.
Na obrazovkách som sledoval bránu vojenskej základne v čínskych
horách.
Sedel som v neďalekom kryte a číhal na podozrivé aktivity, ktoré by
nasvedčovali, že Čína používa základňu na výrobu zbraní pre
Kóreu.
Považoval som to za blbosť…
Je šero, stmívá se a stíny se táhnou jako žvýkačka nalepená na
botě.
Stojím na hřbitově a užívám se dosyta společnosti mrtvých
nebožtíků.
Nemám rád, když mě někdo v tenhle kouzelný moment, který si
dopřávám
tak jednou za měsíc obtěžoval a tak jsem si vypnul mobil.
Fero vykračoval lesnou cestou a rezko si popiskoval. Sekeru mal pre
istou
schovanú v rukáve hrubého prešiváka. Ak by stretol lesníkov, tváril
by
sa, že sa len tak prechádza, hoci si nebol istý, či by mu uverili.
Niečo
vetrili, veď stromy sa len tak nestrácajú. Ale jeho skrýšu aj tak
nenájdu.
Kde bolo, tam bolo žil jeden farmár. Choval všetky druhy
hospodárskych
zvierat. Kačice, husi, kone, kravy a aj svine. Boli to traja bratia. Volali
sa
Rypák, Chvostík a Bôčik. Po čase sa farme prestalo dariť.
Jazdec na hradskej sa neponáhľal. Vychutnával si podvečerné
októbrové
slnko opierajúce sa mu do bradatej tváre. Bol takmer na mieste, od osady
ho
delilo len pár sto krokov. V rieke, kľukatiacej sa dolinou, sa odrážali
okolité kopce a ich lesy…
Po slabom šťuknutí televízia zhasla. Neuprataná izba potemnela.
Trocha
svetla, vychádzajúceho z otvorených dverí do chodby, dopadala na
zamastené
zvyšky objednanej večere pred obéznym mužom na gauči.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q1 2018. Prvá poviedka tohto kola bude uverejnená 5. 2. 2018,
posledná 28. 5. 2018.