Bob Weston vyskočil z vozíka až mu zaprašťali stáročné kosti:
„Sú
tu… vššade ssú…“ šušlal skrz zuby, ktoré mal ako noty na bubon.
„Kto? Zmrdi?“ špekuloval z mrákot sa preberajúci Albert.
Edward utekal tmavým coloradským lesom a ledva lapal po dychu. Bol
rýchlejší a silnejší než ktorýkoľvek človek, ale táto celonočná
naháňačka už začínala byť nad jeho sily. Nešlo len o toho
prekliateho
Westona, ale aj o bandu červenokožcov, ktorých si najal na tento lov.
Činbík zacvakal zubami a vrhol sa dopredu. „Marš, ty nahnitá
obluda,“
zavrčal Bob Weston a udrel činbíka kladivom do čela. Úder nemohol
nemŕtvemu ublížiť, ale aspoň ho odhodil dozadu. Ďalší jemu podobní
sa
už tlačili na jeho miesto.
Vlad pozeral jedným okom do tmy, o druhé sa mu opierala skala
veľkosti
vagóna. Asi milión skál podobných rozmerov ležalo na jeho nesmrteľnom
tele. Dosť to bolelo. A čo horšie, tie skaly sa hýbali a posúvali.
Začínal sa cítiť nepríjemne. Pričom to všetko vlastne začalo
tak dobre.
Ak by Aronof nebol už mŕtvy, práve by umieral. Nevadská púšť spečená
na
popol ho ubíjala a spaľujúceho slnka mal plné zuby až po konce
upírskych
špičiakov. Po trojtýždňovom blúdení pustatinou bol na pokraji zrútenia
a
pokrytý spáleninami. Za celú dobu sa mu podarila vysať len jedného
svišťa, dve jašterice a kojota – aj keď ten sviniar sa bránil a
odhryzol
mu ucho.
Bob veľa inteligencie nepobral a mladosti sa pretĺkal ako to len išlo,
a
väčšinou práve na tej úplne nesprávnej strane zákona. Lovil zločincov
a
prepadával vlaky. Hľadal zlato a strieľal Číňanov, čo utiekli od
stavby
pacifickej železnice. Hnal kravy a kradol kravy. Strieľal živých aj
nemŕtvych, červených, hnedých aj bielych. Pri tom všetkom si dával
pozor,
aby starostlivo splatil všetky dlhy, hlavne tie krvavé.