 |
Začalo to – akože ináč? Vracaním.
Vtedy bežali v kinách japonské katastrofické filmy a moji rodičia si neodpustili žiadny z nich. Godžira (tá prvá), Gamera kontra Gaos, každý týždeň jeden. Mala som tri či štyri roky, keď šla v kine X-príšera z vesmíru, a keďže ma nemali kde nechať, vzali ma so sebou. To, čo sa dialo na plátne, ma veľmi nezaujímalo (čudné, že si ten film dodnes pamätám do detailov), hrala som sa v zábleskoch vybuchujúcich áut a elektrických vedení medzi sedadlami a všetci boli spokojní. Večer som dostala horúčku, celý týždeň som preležala v posteli a vracala som. Viróza, usúdili rodičia i doktorka, asi to chytila od niekoho v kine.
O pár rokov neskôr ma môj veľký brat zobral na Gappu. Tentokrát som vracala len tri dni, a keď som o trochu neskôr uvidela v kine Človeka obojživelníka, zaobišlo sa to už bez žalúdočných problémov, zato som niekoľko týždňov chodila pol metra nad zemou, nechutilo mi jesť a pohľad som mala neustále upretý do diaľav – proste som bola zaľúbená po uši.
V tom čase som už bola scifisticky podkutá. Nanosila so sa do knižnice môjho veľkého brata, kde boli snáď všetky Stopy. Neskôr sme sa začali biť o Žarnayovky (Toto je tvoja a hentá je moja!). Pridali sa aj bratranci, a tak čoskoro v našej scifistickej rodine kolovali interné vtipy typu:
„Z ktorej planéty pochádza Gorbačov?“ „Z Prekliatej planéty. Tam žijú vtáky gor-gor-gory, podľa ktorých má meno, a na plešine má fľak od kyseliny, ktorú tieto vtáky pľujú.“
Nanosila som sa aj do krajskej knižnice, kam som chodila od štyroch rokov (vedela som čítať od troch, ale to je iná téma). Keďže som mala spotrebu 6 verneoviek za týždeň, tá úžasná teta z knižnice ma potajomky vpúšťala do skladu vyradených kníh, kde boli skvosty zo začiatku 20. storočia viazané v červenom plátne so zlatou potlačou.
„Saša, zasa čítaš nejakú starú knihu?“ opýtala sa ma slovenčinárka, keď uvidela v mojom zošite slovko „pracovaly“.
„Nie, novú, ale českú,“ priznala som a rýchlo som si chybu opravila.
Nehnevala sa, bola to skvelá učiteľka.
A tak som čítala – Jefremova, Bilenkina, Strugackých, neskôr Bulyčova a konečne aj Angličanov a Američanov. Z časopisu Elektrón som si vystrihovala sci-fi poviedky a nalepovala ich do veľkého zošita, kým z toho nevznikla slušná kniha – dodnes ju voľakde mám. Vymetala som každé filmové predstavenie v sobotu o 15.30, lebo vtedy v Slovane dookola bežali sovietske fantastické filmy, Skúška pilota Pirxa, Prsteň kňažnej Anny či Hlbočina. Na lístky na Čeľuste bolo treba stáť v rade 3 týždne dopredu a môj veľký brat ma aj tak nepustil, poučený vracaním z predošlých rokov. Nepustiť ma na Votrelca sa mu nepodarilo.
No okrem najbližšej rodiny a učiteľky slovenčiny moje nadšenie pre fantastiku nikto nereflektoval – pre mojich kamarátov bolo dôležitejšie, ako dnes dopadne Zvolen v hokeji a či nás pustia na disku, aj keď nemáme 16. Písať som si začala potajomky, aby si nemysleli, že mi šibe (až tak veľmi). Potom som voľačo poslala do niekoľkých súťaží, a ajhľa, im sa to páčilo! Po prvom Parcone v Košiciach, kam som iba zakrádajúc sa nahliadla, som sa nechala Evou Kováčovou ukecať a prišla som do Revúcej. S chrípkou, horúčkou, nadrogovaná antibiotikami a acylpyrínom, ale vôbec som ten sobotňajší večer nešla spať (teda, šla som niekoľkokrát, ale nepodarilo sa). Eve som doteraz vďačná. Objavila som, že čítať a písať fantastiku nie je protiprávne ani sa po tom nevyhadzujú fialové fľaky. Že keď poviem „fázer“, 90 % prítomných vie, ako tá vec funguje, a budú so mnou ochotne diskutovať o medzihviezdnej navigácii. Zoznámila som sa s niektorými úžasnými ľuďmi a uzavrela pár priateľstiev na celý život.
Áno. Chodím do práce, starám sa o dom, o stromy v záhrade. Ale fantastika sa stala súčasťou toho všetkého. Lebo tento spôsob bytia mi pripadá nesmierne príťažlivý.