Ohnivé pero Q2 2008: Unesená

Sedela pri bare a popíjala červené víno. Pekná blondína s veľkými očami a hlbokým, plným výstrihom.

Na tvári mala zamyslený výraz a bola sama. Objednal som si dva deci bieleho a nenápadne sa blížil k nej. Obával som sa, ako zvládnem úvod. Prečítal som za hrsť článkov v takzvaných ženských časopisoch, ktoré sestra nechávala na záchode, no v každom druhom bol opačný názor na to, či oslovenie cudzím mužom ženy popudzuje alebo im lichotí. Prekliaty lifestyle.

Prisadol som si s nesmelým (a tak príšerne trápnym) „Ahoj.“

Na moje prekvapenie sa príjemne usmiala a so zábleskom v očiach rovnako odpovedala. Dokonca sa zahniezdila, akoby od radosti.

Vzápätí prevzala oťaže konverzácie a začala rozprávať.

„Viete, prišla som na pohárik a medzi ľudí. Aby som nesedela doma s bolesťou hlavy. Inak by som zase strávila večer pri internete a četovaní. A čo vy?“
„Podobne. Ale počítača si dosť užijem v práci a doma nikto nie je.“
„Aha,“ okomentovala chápavo a nasledovala chvíľa ticha.
„Zaujíma vás sci-fi?,“ nadhodila.
„Hmm, mno, áno. Kedysi som prečítal zopár románov, Asimova a tak… myslím.“
„Skvelé,“ uľahčene vydýchla a venovala mi žiarivý úsmev: „Viete, vy ste taký sympatický.“
Potom zvážnela, uprela na mňa vzrušený pohľad a spýtala sa: „Môžem vám niečo povedať?“
Zatváril som sa nonšalantne a použil úsmev z kategórie „očarenie a hlboký záujem“ s jemným pokynutím hlavy: „Samozrejme.“

Začínalo to vyzerať nádejne. Tí, čo tvrdili, že ženy dnes balia mužov, neboli nakoniec tak totálne vedľa. Príjemná, bystrá slečna, ktorá sa nebojí a zaobstará väčšinu rozhovoru je dobré znamenie – aspoň na začiatok.

„Ja mám k sci-fi veľmi blízky vzťah,“ začala tajomným tónom. „Teda od určitého času.“
Na moment sa odmlčala, váhala.
Potom sa zachichotala: „Znie to tak trápne.“
„Nie, nie, len to skúste, ja veľa znesiem,“ usmial som sa povzbudivo aj trochu donchuansky.
„Tak dobre. Uniesli ma mimozemšťania,“ detsky zagúľala očami.

Len s námahou som sa ovládol a udržiaval na tvári nezmenený výraz. Jemne som nadvihol obočie a ďalej sa usmieval. V hlave mi zablikal poplašný majáčik a moja myseľ chvíľu kolísala medzi zaradením prítomnej víly medzi milých šialencov alebo nebezpečných psychopatov. Povedal som si, že vytrvám a uvidím. V zápale konverzácie mi nič iné ani nezostávalo, ak som sa nechcel prejaviť ako hulvát.

„Stalo sa to nedávno a ja som to ešte nikomu nepovedala. Aj tak by mi asi nikto neveril“, zahľadeľa sa mi do očí a čakala na reakciu.
Môj upretý pohľad bol zmesou slabého šoku, neschopnosti adekvátne zareagovať, ale aj nádeje na šťastný koniec.

Nedočkala sa, tak nervózne spustila: „Ležala som doma, v posteli. Nemohla som zaspať, trápili ma bolesti hlavy. Už dlho trpím migrénami, bežne dostupné lieky nezaberajú. Boli chvíle, keď som si myslela, že skončím ako ten vedec Hawking, že mám nádor na mozgu. Išla som s tým k lekárovi, ale povedal mi, aby som viac odpočívala a nepodliehala stresu. Rečičky! Trpela som ďalej.“

Emotívnosť rozprávania ju rozrušila, až si musela dať krátku pauzu a uchlipnúť vína. Venoval som jej ďalší pokojný, aj keď trochu váhavý úsmev. Poznámku o Hawkingovej správnej diagnóze som prehltol.

„No a v ten večer… spomínam si, že v televízii bežal seriál Unesení, viete, ten o ufónoch. Ležala som v posteli, skúšala zaspať napriek migréne a… a v tom som uvidela tyrkysové svetlo. Nie zelené, ani biele, ale tyrkysové. To je všetko,“ mykla herecky pleciami. „Prebrala som sa v posteli, a až vtedy som si naraz uvedomila, čo sa stalo. Bola som u nich, uniesli ma a robili na mne pokusy. Ale nejakým spôsobom ma aj vylepšili…“

Začínalo byť toho na mňa trochu príliš. Poplašný majáčik už blikal ako o život, panika bojovala s racionalitou. Kúsok zo mňa stále dúfal, že ide len o nevydarený žart, či testovanie nevinných mužských obetí.

„Prepáčte, znie to ako výplody chorej mysle, viem. Mrzí ma to.“

Záblesk zdravého rozumu? S chabou nádejou som sa opäť usmial. Bohužiaľ musím pripustiť, že kým som si ju počas monológu ukradomky prezeral, zapáčila sa mi ešte viac. Prsia akurát do dvoch rúk, okrúhle boky, ten vášnivý prejav – v posteli je to určite tigrica.

„Dôležité je to, že od tej noci, čokoľvek sa vtedy odohralo, stále musím myslieť na sex.“

Takmer mi zabehlo, ako som si práve zasnívaný pri predstave kyprej divožienky bez šiat upíjal zo svojho pohára. Erotickým radovánkam hoci aj bez záväzkov sa nebránim, božechráň, ale jej otvorenosť mi vyrazila dych. Zároveň som mal pocit, akoby ma práve nachytala na hruškách.

„Premýšľam nad tým celý čas a pochopila som, prečo to urobili. Vedeli, že mám trápenie s hlavou a tak mi za odmenu chceli pomôcť. Zatiaľ si však ťažko zvykám. Žijem ako v tranze, potrebujem orgazmus niekoľkokrát denne… Určite si viete predstaviť, že to nie je jednoduché zariadiť… Bez stáleho partnera,“ dodala a previnilo sklopila zrak. “ No podľa ich vedomostí z našich informačných zdrojov, ktoré nepretržite sledujú, je najlepším liekom na všetky choroby sex. Zlepšuje náladu, vzťahy, kondíciu, pôsobí ako prevencia i liek proti chorobám a v konečnom dôsledku skvalitňuje a predlžuje život. Vlastne ma chceli obdarovať!“
„Noo, áno, vlastne áno,“ naposledy som sa pokúsil zatváriť chápavo, ale panika už zaplavovala aj okrajové časti môjho mozgu. Úsmev mi definitívne zamrzol a na tvári sa mi iste zračil výraz štvaného zvieraťa. Už som nemal záujem o bláznivú nymfomanku, to si radšej zapnem pornokanál. Pohľadom som premeriaval vzdialenosť k východu.
„Och, prepáčte mi. Asi sa to počúva hrozne. Viete, ja som tým nemyslela nič zlé. Potrebujem sa len s niekým porozprávať. Ale už som hovorila priveľa. Cítim sa trápne. Povedzte mi niečo aj vy o sebe,“ úkosom pozrela na svoj prázdny pohár a znova na mňa uprela tie svoje hladné zafírové oči.
„Je už dosť neskoro.Odprevadíte ma domov?“

---

Idem čeknúť do toho mójho pajzla, aspoň na to pifčo, keď už nemám do jakej pichnúť. A tam pri bare, kokso, fajná čaječka. Asi zablúdila, lebo do takej díry cicky moc nechoďá. No, nebola už dávnejšie pod zákonom, ale tie kozy… normálne ma to vzalo, som bol unesený jak malá Dakota, tyvole. Ríkám si, šak za pokus to stojí, né? A keď nestojí, furt si móžem vyhoniť. Tak já idem do nej, reku: „Čau, si tu sama?“ Vyhodil som na ňu moje bílé zuby (šak porád válám tú mikro-granulátovú žuvinu, aby som bol jak týpci z reklamy) a ona sa též usmála. Dóbre, dóbre!

Začal som do nej hustiť nejaké rečičky, nech sa zreáguje. Fúrt sa ujebávala, tyvole, akože sa hanbí a potom mi začala voláke kaleráby tlačiť, že o ufónoch, či čo. Najprv som ju moc neočúval, bo som furt skúšal kukať jej nenápadne na kozy. Ale toto je aj na mňa dosť. Kukám na ňu jako „o čom točíš, kočka?“ Už som myslel, že to vzdám, nemá to zmysel, keď furt trepe jak šlahnutá… ale fiknúť by sa dala, škoda takej cice. Husté maso, tyvole.

A naráz čujem, že volačo sex. Že je nejaká erotická maniáčka, či ký fras. Čumím na ňu jako debo, modzog turbujem, nechápem.

Nakonec je ticho a tak jej hovorím: „Tak čo, ideš?“
A ona, že:
„Idem.“
A vyhodí na mňa bílé zuby.
Tak fajn.

---

Sophia Fram