Ukážka z románu Silvie Zeumerovej - Parstelvan

Parstelvan - obálka

Nežný, trochu rozprávkový príbeh Parstelvan z prostredia našich lesov a hôr je na pultoch od novembra minulého roka. Mnohých už zaujal – zamotaným vzťahom hlavných hrdinov, čarovným svetom lesných víl či tichým svetom disciplinovaných obyvateľov jazera. Ak ste z neho ešte neochutnali, teraz máte možnosť. Ponúkame vám z neho prvú kapitolu.

A ak ho už máte prečítaný, môžete sa o ňom prísť porozprávať na besedy s autorkou Silviou Zeumerovou. Najbližšia bude 29. januára 2019 o 18.00 hod. v kníhkupectve Martinus na Obchodnej v Bratislave, ďalšie sa v nasledujúcich mesiacoch pripravujú v Nitre a Banskej Bystrici.


Ukážka z knihy Parstelvan:

1. Neradno šťať proti vetru

Keď sa Darnália ako malá prvý raz stretla s vílami, myslela si, že sú takou samozrejmou súčasťou lesa ako stromy a že každý človek, ktorý ide do lesa, ide za nimi. Po radu, pre radosť, spokojnosť. Pravdou je, že ľudia odjakživa vyhľadávali v lese ten nekonečný potrebný pokoj a provokovali v sebe dráždivý strach z množstva toho, čo v ňom na prvý pohľad nevidno. Les všetkých bez rozdielu ukryje, prijme do svojich hlbín, zákutí a nástrah. Vstupom do lesa akoby sa všetci na chvíľu stali rovnými. A potom sa odhalí ich pravá podstata.

Ľudia zvyčajne chodievajú do lesa dobrovoľne. A cez deň.

Nikto normálny by sa nevybral v noci do vlhkého a hmyzom hučiaceho lesa, kde sa tma dala rozhŕňať ako nazberkané, nikde nekončiace závesy a kde by si mohol každú chvíľu rozbiť hlavu pri zrážke s najbližším stromom. Nikto – pokiaľ by to nebol rozkaz, ktorý treba splniť.

V ťažkej vôni ihličia zapraskala na zemi halúzka a rozhostilo sa neobvyklé ticho. Les striehol na cudzích prišelcov a keby ich kone tak strašne nefučali, bolo by azda počuť aj to, ako sa potia.

„Taký rýchly pohreb som ešte nezažil. Teda ja som ich nezažil veľa, ale tento bol rýchly, nie? Podľa mňa. A ešte k tomu večer. Veď to vyzeralo – viete… skoro ako nejaký rituál alebo tak. No, chcem povedať – desivo. A my teraz kam ideme, veliteľ?“ Vojakov hlas bol neistý a chrapľavý od nočného chladu. Záplava slov mala zakryť jeho strach, ale iba ho umocňovala.

„Vy nikam.“

„A vy?“

„Na čistinku,“ uškrnul sa veliteľ Smelodvan.

„To nie!“ vykríkol nepremyslene vojak. Nadriadený pootočil hlavu s prekvapeným a prísnym pohľadom.

„Pri všetkej úcte, veliteľ, je to somarina! Nerobte to…“ naliehal vojak. Veliteľ mu spakruky vyťal.

„Plním rozkaz jej veličenstva, tak držte hubu a môjho koňa!“ Mladík jediným slovom poslušne pritakal: „Pane.“

Smelodvan výstražne zdvihol prst: „Nepohnete sa odtiaľto, kým sa nevrátim!“

„Rozkaz, veliteľ,“ narovnal sa mladík. Držiac koňa chytil si aj ústa a splnil tak prvý rozkaz do slova a do písmena. Už sa netrápil, či veliteľ zbadá jeho obavy. Po zauchu celkom zmizli.

Smelodvan kráčal opatrne. Tma v lesnom povetrí bola hustá a protivná, neustále mal dojem, že sa pred ním čosi mihlo alebo že mu prekáža akési krovie, ale keď sa zahnal, preťal len vzduch. Rozčuľovalo ho to stále viac. Nechcel však zastať s koňom hneď pri čistine, aby jeho pobočník nevidel, ako sa tam uprostred noci ponižuje a robí zo seba úplného blázna. Na kráľovnej mu však záležalo až priveľmi na to, aby jej prosbu nesplnil alebo aby jej klamal, že tak spravil.

„Veď o nič nejde, o nič… Je to len chvíľa,“ mrmlal si popod nos veliteľ. „Hej, chvíľa – ale aká trápna… Ten fagan má pravdu – je to ozaj sprostosť…“ opakoval si. Slová vydychoval ako mäkké obláčiky. Zastal. Čakal rozprávkové mesačné svetlo, možno aj svätojánske mušky. Čakal cvrlikanie. Nič. Studený pot si zotrel rukávom a nepokojným ťahom začesal svoju leviu hrivu, akoby mal ozaj predstúpiť pred vyššiu moc. Prečkal ešte pár tupo duniacich úderov svojho srdca. Vôbec nič sa nedialo. Na čistine nebolo veľa svetla, no videl už o čosi lepšie než medzi kmeňmi stromov.

Na posvätné miesto je to tu dosť spustnuté… No nič, nech je to rýchlo za mnou. Len ako začať… Ako začať… Tak či tak to bude trápne, tak poďme na to! „Pozdravujem vás, ó, lesné bytosti!“

Neverím, že to hovorím… Musím byť strašný chumaj.

„Pozdravujem vás, víly nášho lesa.“

Výborne, čoraz trápnejšie. Poďme k veci.

„Posiela ma za vami naša kráľovná a žiada vás o pomoc. Zanechávam tu v lese jedného mladého muža. Volá sa Branar. V mene našej kráľovnej vás prosím, aby ste ho strážili a dávali naňho pozor, kamkoľvek sa pohne. Nech sa mu nič nestane. Kráľovnej na ňom veľmi záleží…“

Takže: hlavne vy by ste mu mali dať pokoj.

No dobre, to by stačilo, pomyslel si Smelodvan, naznačil krátky úklon, zvrtol sa a nehlučnými krokmi rázne zamieril ku koňom. Ešte si niečo zašomral pod nos, no jeho slová boli také slabunké, že ich ani sám nepočul. On nie.

Koniec ukážky


Názov knihy: Parstelvan – Pečať
Žáner: fantasy
Autorka: Silvia Zeumerová
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2018
Väzba: tvrdá s prebalom
Počet strán: 320
ISBN: 978–80–566–0747–3


Trailer na knihu Parstelvan


Súvisiaci link

Pozvánka na besedu: Do Bratislavy zavíta Parstelvan, lyrická fantasy v rozprávkovom ša­te


28. januára
Fandom SK - PR