Ukážka z knihy Mamut farby malinového lekváru

Mamut farby malinoveho lekvaru - obalka

Na Fénixcone v Brne sa bude krstiť novinka Zusky Stožickej – poviedková zbierka Mamut farby malinového lekváru, ktorá v týchto dňoch vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Na ochutnávku sme pre vás z tejto knihy pripravili krátku ukážku.


Anotácia

Zuska Stožická predstavuje svoju druhú zbierku poviedok. Po debute Črepiny z oblohy (VSSS, 2007) prináša osem vedecko-fantastických príbehov, spájajúcich biologické vzdelanie, osobité nápady a poetický jazyk. Očami detí, mimozemšťanov alebo stroskotancov preniká do svetov občas podobných a častejšie nepodobných tomu nášmu. Prostriedky vedeckej fantastiky využíva na prieskum miest mimo náš dosah a možností, miest, kde je niečo inak. No či už sa príbeh odohráva na sídlisku, aké poznáme z predrevolučných čias, v postapokalyp­tickej tajge, na palube výletnej plachetnice alebo v útrobách obrovského stromu, hlavný dôraz kladie autorka na dôsledné vykreslenie a hlboké pochopenie vnútorného sveta hrdinov.

Poviedky vznikali v rokoch 2007 až 2014 a žali úspechy v žánrových literárnych súťažiach. K najvýznamnejším oceneniam patrí tretie miesto v Cene Fantázie, Cena Bibliotéky a nominácia na Cenu Akadémie SFFH pre poviedky Mamut farby malinového lekváru (v roku 2010) a Letec do večnosti (v roku 2013), víťazstvo v kategórii mikropoviedok Ceny Karla Čapka (Uspávanka klanu N’Dorov, 2007) a štvrté miesto v súťaži Daidalos pre dlhú poviedku Za rituálmi barbarských Fyoranov, ktorú užívatelia Legie (databázy sci-fi a fantasy literatúry) vyniesli na druhú priečku rebríčka najlepšie hodnotených domácich poviedok uverejnených v časopise XB-1 za rok 2014.


Ukážka z knihy

Uspávanka klanu N’Dorov

Nad tajgou sa preháňal prvý tohtoročný ľadový vietor. Fičal pomedzi kosti opustených bojových strojov a vyhrával na nich piesne o pominuteľnosti ľudských vecí. N’Dora, ukrytá v závetrí masívnej oceľovej dosky, dojedla poslednú brusnicu a nevdojak sa opäť dala do spevu. Riekanky, útržky balád, alebo aj modlitby, ktoré už dávno nedokázala myslieť úprimne… Potrebovala počuť hocičo iné, len nie tie vytrvalé clivé tóny. Nesmie sa zblázniť. Veď raz ju možno príde niekto zachrániť.

Hľadela do prázdna – zlato briez a červeň jarabín ju prestali uchvacovať svojou krásou, odkedy sa o ňu nemala s kým podeliť. Niekedy o tomto čase slávieval klan N’Dorov sviatky mŕtvych – bez kalendára to mohla iba tušiť. Pokrčila plecami. Aj tak na nich spomínala každý deň a každú noc.

Noc. Tenká košeľa vôbec nechránila pred zimou. Dievčatko sa tislo k ostatným deťom a zdieľalo s nimi tichú strnulosť. Väčšine z nich zabili rodičov priamo pred očami a všetci vedeli, že ich čaká otroctvo v cudzej zemi. Náhle však ticho rozpáral hluk zápasu. Ktosi odbil zámku na kovovom kontajneri. Dvere sa odchýlili… Nechápala, čo jej dalo odvahu oddeliť sa od vydeseného hlúčika a bezhlavo vybehnúť do tej vravy. Ďalšie udalosti zanechali v jej pamäti iba rozmazanú šmuhu. Neskôr jej povedali, že z transportu detí sa zachránila ako jediná. Jednotke nájazdníkov sa podarilo spamätať a odraziť útok. Bojovníci N’Dorov však nenechali rýchlonohé dievčatko napospas osudu…

Pochádzala z mesta, narodila sa v murovanom dome plnom rafinovaných zariadení na spríjemnenie života. O divočine nevedela nič. Spočiatku bola svojej novej rodine len na príťaž, no N’Dorovia jej to nikdy nedali pocítiť. Sedávala pri ich ohňoch a jedla, čo ulovili, počúvala ich príbehy – a smiech, keď im skúšala popisovať ruch ulíc a výšku veží. Najkrajšie časy, aké zažila, trvali príliš krátko…

Statoční muži a vznešené ženy, ktorým osud nedoprial zahynúť v boji s nepriateľom, podľahli hlúpej, nedôstojnej chorobe. „Krv klanu N’Dorov je príliš čistá, príliš rovnaká,“ vravela šamanka na smrteľnej posteli. „Preto všetci zomrieme. Ale ty, malá, ty si zo vzdialenej krvi a to ťa možno zachráni. Postaraj sa o naše telá, vezmi si naše meno a nos ho so cťou.“

Nad tajgou sa preháňal prvý tohoročný ľadový vietor a na radoch hlavní sčítal posledné dni jesene. N’Dora sa nebála – už tu zimu prežila a prežije aj ďalšiu, ak treba.

Krehká detská postavička v príliš veľkom kabáte uniformy s odtrhnutými insígniami odhodlane križovala krajinu. Na chrbte nabitá laserová puška, na nohách baganče najmenšieho z nepriateľských vojakov, kráčala trávou prepletenou zvyškami súčiastok a kostí… Ku koncu vojny často nachádzala živých, ktorých tu nechali spolubojovníci pri zbesilom ústupe.

„Som posledná z klanu N’Dorov,“ hovorila, hoci oči cudzinca na ňu hľadeli celkom nechápavo. „Zabili ste moju prvú rodinu a môžete aj za smrť tých, čo ma potom prijali medzi seba. Preto teraz ja zabijem vás.“

Bezmocný a opustený. Telo rozhlodané chorobou sa zachvievalo v posledných horúčkovitých kŕčoch. Opuchy a čierno-fialové fľaky na koži spôsobovali, že už sa vôbec nepodobal na človeka. No ešte vykrikoval, skomolenou rečou, ktorej N’Dora nemohla rozumieť. Prosby? Nadávky? Nepočúvala. Udierala, až kým neprestal.

Neskôr už vídala len časti tiel, roztrhané zverou. Skúsila systematicky ničiť opustené stroje, ale po pár týždňoch driny sa vzdala. Nešlo to, ani keď sa naučila používať laserovú pušku. Bolo ich príliš veľa, trosky sa ťahali od obzoru po obzor ako železný les z tých strašidelných rozprávok. Mnohé stroje boli mŕtve, ale väčšinou len spali. Nenávidela ich za to, čo jej pripomínali, no zistila, že jej môžu výrazne uľahčiť každodenný zápas o život. Dohodnúť sa s technikou nepriateľov nebolo pre učenlivú osôbku s neobmedzeným množstvom času vôbec ťažké. Schúliť sa na noc vo vykúrenom tanku, ohriať si mäsovú konzervu, dobiť laserovú pištoľ…

Často mala pocit, že ju niečo sleduje, senzory a hlavne sa za ňou otáčajú… Nikdy ich však nepristihla. Rozmýšľala, či ju tiež nenávidia, za to, že im zabila pánov a teraz ich núti plniť svoje želania.

„Len málo strojov pozná vernosť, či nenávisť,“ odvetil palubný počítač jedného zo špeciálov, keď tú otázku nevdojak vyslovila nahlas.

„Ty… ty poznáš môj jazyk?“

Hovoril niečo o tom, že svojho času spracovával výstupy zo sledovacích jednotiek, hostil štábne porady… Áno, teraz si uvedomila, že interiér je zariadený o niečo komfortnejšie než u iných vozidiel. Chvíľu sa presviedčala, že s ním nechce mať nič spoločné, koniec-koncov je to stále nepriateľ… Ale jeho hlas znel N’Dore tak… upokojujúco, zmierlivo, akoby bol povznesený nad všetku zlobu vojny. Tak osamelo ako jej vlastný.

N’Dorine bezcieľne potulky krajinou spiacich strojov sa odvtedy začali vracať k jedinému miestu. Sem prichádzala vyrozprávať svoje zážitky, nadšená nejakým novým objavom, alebo smútiť, keď ju premohli spomienky. Počítač trpezlivo počúval, sem-tam utrúsil dobrú radu a veľmi úzkostlivo dbal o to, aby na konci návštevy ostal aspoň jeden príbeh nedopovedaný. Aby sa vrátila čo najskôr.

V ten deň však prišla ani nie po hodine.

Videla v tajge pristávať prieskumný antigrav.

„Prišli! Prišli! Zachránia ma!“

Žiarila šťastím. Ale počítač nereagoval. Asi naozaj nevedia prežívať ľudské city, pomyslela si. Hoci v ňom našla po dlhom čase priateľa, nedokázal zdieľať N’Dorinu radosť.

„Prišli pre mňa! Konečne ma odvezú do sveta ľudí! Budem ťa musieť opustiť…“

„Nie, maličká,“ ozval sa chladne: „Tomu never.“

Koniec ukážky

Knihu Mamut farby malinového lekváru si už môžete objednať v Martinuse momentálne so zľavou 17 %, ak kliknete na tento link


Podrobnosti o knihe
Názov: Mamut farby malinového lekváru
Žáner: sci-fi
Autor: Zuska Stožická
Vydavateľstvo: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov
Rok vydania: 2015
Obálka: ilustrovala Monika Herda Belicová, graficky spracovala Jana Satková
Počet strán: 208
Väzba: mäkká
ISBN 978–80–8061–870–4
EAN 9788080618704


Súvisiaci link

Na Fénixcone sa bude krstiť Mamut farby malinového lekváru


1. decembra 2015
Fandom SK - PR