Ohnivé pero Q2 2008: Stretnutie

Potil som sa na celom tele. Toto leto bolo neznesiteľne horúce, bolo ako roztavené peklo. Nepamätám si, kedy naposledy bolo tak dusno. V miestnosti zaznievala známa melódia, výškové akordy zanikali v basových tónoch. Bol podvečer a v diaľke som počul hrmenie, ktoré vypĺňalo pauzy medzi skladbami. Hra na klavíri ma upokojovala. Svetlo z lampy len chabo osvetľovalo obývačku, jeho lúč sa lámal pred dverami, za ktorými panovala tma. Nemám rád večery, lebo sú dlhé, lebo bývam sám a jedinú spoločnosť mi robí hudba, alebo televízor. Bolo mi tak smutno. Smútok ma uspal.

Zobudil som sa na zvonenie. Otvoril som len jedno oko a uvedomil si, že som celú noc prespal v kresle v šatách, v ktorých som včera prišiel z práce. Nechcelo sa mi odlepiť sa z kresla, bol som lenivý, akoby som na ňom presedel celý život. Musel som sa postaviť aj s ním. Nemohol som vystáť to nepríjemné drnčanie. Dotackal som sa do predsiene a zodvihol slúchadlo.
„Pavol, kde si?“ Viliamov hlas ma okamžite prebudil. Pozrel som sa na hodinky. Bolo desať hodín ráno. V tom mi preblesne hlavou, že som práve mal byť na porade a prednášať o modernom dôchodkovom poistení.
„Pavol, Pavol, čo je s tebou?“ môj hlas chrčal ako pokazený motor.
„Už som tam.“ tresol som slúchadlom. Zatočila sa mi hlava a takmer som prevrhol stolík. V tom, som si pripomenul včerajšie udalosti. Šéf ma požiadal, aby som si na dnes pripravil stručnú prezentáciu dôchodkového systému. Potom so išiel do baru, kde som si objednal pohárik, potom druhý a tretí a už si na nič nepamätám.

S nohami ťažkými ako olovo som urobil pár nemotorných krokov a zastavil sa v strede spálne. Poobzeral som sa okolo seba a pohľadom zabočil k veľkému zrkadlu naproti skrini. Jedným slovom by som vyjadril čo som v ňom videl: „des“. Nemohol som sa odtrhnúť od príšery, ktorá na mňa zízala. Mala červené opuchnuté oči, strapaté vlasy, neoholenú bradu, spotenú košeľu a typicky neandertálske držania tela. V byte som bol sám a dospel som k záveru, že som to musel byť len ja. Nikdy by som neuveril, že raz budem takto vyzerať. Typoval by som si šesťdesiat, i viac. Nepáčilo sa mi to, ale nič iné mi nezostávalo. Pokrútil som hlavou, čo vo mne okamžite vyvolalo nutkanie vracať. V ústach som zacítil pálenku a v žalúdku žeravú bombu. Spomenul som si na prezentáciu. Vôbec nič som nemal pripravené. Vzápätí som sa upokojil, lebo ako zástupca vedúceho oddelenia dôchodkového poistenia som mal túto tému v malíčku.

Po prednáške, ktorú som absolvoval na výbornú, som išiel do knižnice.

Kráčal som k pultu. Ostrý vzduch prefukoval cez veľké otvorené okno. Nasával som jeho čistú vôňu a postupne som cítil, ako sa mi odkysličuje mozog. Konečne z neho odplávala opica a všetok ten humus zo včera. Večer bol zatiahnutý a cez okná prepúšťal len slabé svetlo, knižnica tak pôsobila trochu smutno. Svetlá lámp vrhali na steny tiene domov. Páčila sa mi táto ponurá atmosféra, tma a ticho mi lahodili. Knihovníčka ku mne zdvihla hlavu. Moje kroky boli pre ňu asi hlasité.

„Dobrý večer. Váš preukaz, prosím!“ prehovorila škrekľavým hlasom. Neochotne som položil preukaz na pult a bez vyzvania som odišiel k regálom. Nikdy som nerozmýšľal nad tým, ktorú knihu si požičiam, vždy som vsadil na náhodu. Prechádzal som sa medzi preplnenými regálmi, dlaňou som voľne kĺzal po chrbtoch kníh, až sa mi ruka zastavila na jednej z nich. Bola to tenká knižka. Prevracal som ju v rukách. Bola to celkom obyčajná kniha, ničím výnimočná. Na prvej stránke som si prečítal meno autora a názov: „Odkazy samotárov“ od Paula Jamesa. Autor a ani názov knihy mi nič nehovorili, o to viac ma kniha zaujala. Dlhý čas som v nej listoval a otáčal ju v rukách, až mi k nohám padol malý papierik. Zohol som sa a zodvihol ho zo zeme.

7. 8. o 22:00 na Hlavnom námestí.
H.W.

Na odkaze bol dnešný dátum, ale rok som si mohol len domyslieť. Pre koho bol ten odkaz určený? Zrazu mi napadla bláznivá myšlienka vydať sa na miesto stretnutia. Vrátil som lístok naspäť do knihy, ktorá ma už nezaujímala a uložil som ju na pôvodné miesto. Prechádzal som sa a vyčítal si aký som detinský a naivný. Keď som sa vrátil k pultu bez jedinej knihy, knihovníčka sa zatvárila kyslo, ale bez slova mi vrátila preukaz. Bolo šesť hodín a do stretnutia som mal štyri hodiny. Hlavné námestie bolo neďaleko centra. Rozhodol som sa odniesť pracovné materiály domov a potom zájsť do kaviarne.

Pri druhej šálke kávy som sa pozrel na hodinky. Do stretnutia mi zostávala necelá polhodinu. Pochyboval som o svojom zámere, koniec koncov ten oznam tam mohol dať hocikto a hocikedy, ale predstava stretnutia ma lákala viac ako prázdny byt. Po chvíli som zaplatil a vykročil na ulicu.

Matné neónové svetlo z kaviarne len slabo dopadalo na ulicu. Bolo dusno a bezveterne. Prešiel som popri knižnici a zabočil k postrannej uličke. Svetlo lámp sa sotva predieralo tmou, mesto bolo prázdne a tiché, len zvuk mojich krokov sa odrážal od mramorových stien. Popri mne prebehlo auto. Vyľakaný som spomalil a obzrel sa za seba. Bol som sám. Pozrel som na ciferník, zostávalo päť minút. Zabočil som k parku, za ktorým bolo hlavné námestie. Prešiel som na druhú stranu a prikrčil sa k starému domu. Park celkom zanikal v tme. Námestie bývalo o tomto čase plné turistov, a preto som sa domnieval, že muselo ísť o normálnu schôdzku. Približujúc sa, z diaľky som videl, že lavičky, okrem jednej, zhodou okolností, mojej obľúbenej, boli prázdne. Sedela na nej postava, ktorú tienili vysoké stromy skláňajúce sa nad ňou. Ubehlo najmenej pätnásť minút, ale vôbec nič sa nestalo. Postava celý čas nehybne sedela. „Čo keď je mŕtva?“ napadlo mi. Postupne som si začal uvedomovať nočný chlad. Ticho bolo neúnosné a ja som čelil strachu a vine. V tom, sa postava zdvihla a opierajúc sa o palicu, vykročila vpred. Odlepil som sa z miesta, nedýchal som a napäto som sledoval kroky, ktoré zaznievali prázdnou nocou. Krok, palica, krok… Bola to mužská postava. Otočila sa k parku a stratil som ju v hustej tme. Kroky zaznievali v tichu a palica udávala pomalé tempo. V okamžiku som zacítil ako sa mi stuhnuté telo uvoľnilo. Mužove kroky mierili k ulici za parkom. Zakrádajúc sa, hlavou som nešikovne narazil do otvoreného okna. Úder bol silný. Odstúpil som a silno dýchajúc, šmátral som okolo, až kým som nenašiel okenicu. Dúfal som, že ma nepočul. Nehýbal som sa a očakával som to najhoršie, ale našťastie, nič sa nestalo. V úzkom páse svetla som sa preplazil pod tmavým oknom. Ďaleko predo mnou sa postava zavlnila v svetle. Muž zastavil uprostred cesty, potom chvíľu pokračoval a nakoniec zostal stáť na chodníku. Nemal som sa kam skryť, lebo som stál na kraji cesty. Našťastie sem nedopadalo žiadne svetlo. Lampa už pred rokmi vyhasla a nikoho netrápilo vymeniť žiarovku. Muž sa otočil a hľadel mojim smerom, akoby tušil, že ho niekto sleduje. Cítil som, akoby sa zastavil čas. Po chvíli som vykročil. Cítil som ako mi pot stekal medzi lopatky a po bruchu. Držiac sa v jeho tieni, prešiel som popri knižnici a kaviarni. Zabočil som k ulici, na ktorej som býval. „Bol to niekto, koho som poznal?“ Kým som sa opäť pohol, jeho kroky zanikli v tichu. Pridal som a za chvíľu som dobehol ozvenu. Priplazil som sa k najbližšiemu domu. Muž sa zastavil pri mojom dome. Zaregistroval som štrngot kľúčov. Nasledoval vrzgot a potom buchot. Vošiel do vchodu. V dome bola totálna tma. Prečo si nezasvietil? „Kto cudzí môže mať kľúče, len azda niekto zo susedov. Fantastické. Ak ma náhodou spoznal a zajtra ráno ma stretne na schodoch, čo mi asi tak povie?“ Bojazlivo som siahol do vrecka a vybral kľúč. Vložil som ho do zámku, privrel som oči a pootočil ním. Dvere sa s miernym vrzgotom odchýlili. Najbližšiu minútu som sa neodvážil ani len dýchať. Po chvíli ku mne doľahli kroky, ktoré sa miesili s buchotom palice, o ktorú sa prenasledovaný opieral. Stúpal hore, potom jeho kroky zanikli. Pootvoril som dvere a vrzgot mi opäť vyrazil dych. Prekĺzol som sa cez dvere, vystúpil na schody a držiac sa zábradlia, kráčal som čo najtichšie. Opäť som ho počul. Niekde nado mnou sa zaplo svetlo. Rýchlo som sa prikrčil ku stene. Zodvihol som hlavu. Pás mliečneho svetla mi pretínal telo a plazil sa ako nebezpečný had až zanikol dolu pri schodom. Pripadal som si ako úchyl, votrelec v obleku seriózneho obchodníka s infantilnou predstavivosťou. O chvíľu sa nado mnou zabuchli dvere a svetlo zhaslo. Vyšiel som na tretie poschodie, odkiaľ som počul buchot. Zažal som svetlo. Nikdy som sa nezaujímal, kto oproti mne býva. Teraz bol na to čas. Bojazlivo som podišiel k menovke. Meno suseda mi vypálilo dieru do tela: Henrich Williams. To on zanechal v knihe oznam. Bál som sa, aby sa neotvorili dvere a jednu som neschytal, tak som sa radšej stratil vo svojom byte. Poslepiačky som prešiel halu a vstúpil do obývačky. Zažal som lampu a zhlboka si vydýchal. Zotrel som si pot z čela a vyzliekol sa. Nahý som podišiel k poličke a zobral do ruky knihu, ktorú som zabudol vrátiť do knižnice. Doteraz som sa k nej nedostal a po toľkom napätí som mal v úmysle trochu sa odreagovať. Položil som ju na stolík a z notesa som vytrhol čistý papier. Napísal som naň odkaz a vložil ho do knihy.

8. 8. o 22:00 na Hlavnom námestí.
H.W.