Kde bolo, tam bolo… Ale trt. Tento príbeh sa (vraj) odohral na konkrétnom mieste, v konkrétnom čase. Na sklonku 18. storočia sa Francúzmi okupovaným Nemeckom potulovali bratia Jake a Will (akože Jakob a Willhelm, asi aby americký dorast nebol v kine zmätený cudzokrajne znejúcimi menami). Grimmovci vtedy ešte netušili, že sa dá dobre živiť aj písaním rozprávok, a tak brali od poverčivých ťuťmákov peniaze za to, že zatrhnú vyčíňanie všakovakých bosoriek a netvorov v ich kraji. Nadprirodzenú hrozbu pre istotu zabezpečili sami s pomocou svojich vypečených kumpánov a nejakých tých kladiek, ohnivých efektov a odpudivých masiek a kostýmov…
Lenže každá kosa (možno aj tá Smrtkina) raz padne na šuter. Jedného dňa sú Jake a Will zatknutí žabožrútmi a sú za svoje podvody odsúdení na smrť. Taliansky majster práva útrpného Cavaldi (Peter Stormare sa po Luciferovi v Constantinovi toho roku predvádza v ďalšej lahôdkovej úlohe) však mastí svoje bizarné katovské nástroje predčasne. Francúzsky veliteľ dáva Grimmovcom ešte jednu šancu – ich hlavy zostanú na krkoch, ak pôjdu do odľahlého lesa a zistia, čo stojí za zvesťami o starodávnej krvilačnej kráľovnej, vlkodlakovi a miznúcich dievčatkách. Bratia nemajú na výber a v Cavaldiho šarmantnej spoločnosti putujú do zapadákova na hraniciach. Sú presvedčení, že v strašidelných javoch a únosoch majú prsty podobní šarlatáni ako sú oni sami. Skutočnému zásahu nadprirodzených síl nie sú ochotní uveriť dokonca ani v okamihu, keď na nich v lese zaútočia pohybujúce sa stromy. „Človeče, tieto triky museli mať vysoký rozpočet!“
Veruže mali. 80 miliónov dolárov. Toľko dostal na hranie Terry Gilliam, ktorý napriek šomraniu fanúšikov, že tentoraz nakrútil čistokrvný Hollywood, všade vyjadruje svoju maximálnu spokojnosť s filmom (čo ma privádza k rúhačskej myšlienke, že svoje podivuhodné halucinačné vízie typu Brazil či 12 opíc nakrúcal len preto, že nemal dosť prachov na poriadny popcornový veľkofilm). Ak si odmyslíme nepodareného digitálneho vlkodlaka, film po vizuálnej stránke nemá chybičku. Iste, zaváňa Burtonovou Ospalou dierou (a poriadne, už len halloweenske tekvice chýbajú), ale ešte stále z neho cítiť Gilliamovo „oko“. Čo poteší menej, je Terryho humorný nadhľad. Nič proti, ale to, čo bolo v spomenutej pecke o bezhlavom jazdcovi alebo v Sommersových Múmiách a Van Helsingovi dávkované pekne po štipkách a slúžilo na odľahčenie pochmúrnejších či dych berúcich akčných scén, to Gilliam do svojho guláša kydá po kýbloch. Vo výsledku je preto Kliatba bratov Grimmovcov riadne trafená komédia, v ktorej VŠETCI herci šaškujú a prehrávajú (vrátane záporákov, ktorí sú tak čisto komickými panákmi). Síce vďaka tomu vidno, ako si nakrúcanie užívali (snáď okrem Leny Headey v úlohe bojovnej divožienky, ktorá sa zmôže akurát na hovorenie skrz zatisnuté zuby a špúlenie pier, čím až otravne pripomína Keiru Knightley), ale zároveň kvôli všetkej tej „srande“ ide kakať akékoľvek napätie či reálny pocit ohrozenia hrdinov, ktoré by filmu určite neuškodilo. Navyše tie dve-tri vážne scény vyznievajú ako z iného filmu a keď sa niekde v polovici stopáže bratia celkom vážne začnú hádať a riešiť zásadné rozpory, je to taká trhlina v kontinutite deja, že vám to rozbije celý film.
Scenár Ehrena Krugera (Kruh, Kľúč) budí dojem, že dotyčný pán videl Van Helsinga a keď nasratý odchádzal z kina (kto nie?), rozhodol sa ten nápad prepracovať po svojom. Namiesto mladého upírobijcu zvolil výlet do junáckych rokov slávnych rozprávkárov, namiesto do Transylvánie ich poslal do zakliateho lesa, namiesto Draculu proti nim postavil krvilačnú čarodejnícku kráľovnú. Nechýbajú ťapnutí dedinčania či emancipovaná, zbraňami šikovne mávajúca kočka, ktorej príbuzný sa stal vlkodlakom. Veru, ani Krugerova verzia toho istého príbehu sa veľmi nevydarila. Grimmovci síce majú o čosi ucelenejšiu podobu ako Van Helsing, ale že by boli ktovieako zábavnejší, to veru nie. Pri tohtoročnej biede je to ale stále príjemný filmík a na potlačenie slintania, s ktorým vzhliadame k chystanej decembrovej kino-hostine, na chvíľku postačí.