Runeround

Medek, Leonard

Táto kniha získala cenu Akadémie za rok 1999 v kategórii najlepšia pôvodná kniha. Nemôže byť preto obyčajná. A nie je. Ale – na druhej strane – ani sa mi príliš nepáčila. Je plná malých aj väčších nápadov, ale chýba jej čosi veľmi podstatné. Nemá dej, gradáciu napätia. Jedoducho som to čítal, občas sa pobavil nad kuriozitou nápadu – ale nič viac. Bolo mi úplne jedno, či nejaký hrdina padne, alebo nie. A takéto pocity by román v čitateľovi vzbudiť nemal…

Runeround je loď. Nie je obyčajná, neplaví sa po moriach, i keď vyzerá ako karavela či podľa obálky skôr koga. Je to plavidlo, ktoré má namiesto kompasu a sextantu Bezmenný kryštál – a pomocou neho sa plaví vesmírom. Domovský prístav má síce na Zemi, ale brázdi prázdnotu pásu asteroidov za dráhou Marsu – priestor, ktorý jeho obyvatelia nazývajú Megas Archipelagos, Veľké súostrovie.

Na začiatku knihy je mapka trasy, ktorú Runeround na tristo tridsiatich stránách textu prepláva (či skôr preletí). Aj vďaka mapke vás už dej nedokáže poriadne prekvapiť. Je to totiž sled asteroidov (ostrovov), ktoré posádka lode podľa vzoru malého princa navštívi. Je tam planétka pirátov, rumu, kyklopov aj krakenov. Kniha v podstate popisuje podivuhodnosti jednotlivých asteroidov – ktoré sú plné ľudí a oblúd zo starovekej mytológie (prevažne). Popisy sú pekné, nápady neošúchané – ale chýba tam akcia. Aj keď sa v knihe odohrá boj proti pirátom, súboj s feničanmi aj lov na kyklopa, všetko je opísané takým suchým, nezaujatým pohľadom, až ma začala mraziť nuda. Koniec knihy je trošku dynamickejší, ba aj emócie sa pripletú do cesty (láska) – ale na knihu, ktorá získala prestížnu cenu, je to málo.

Kniha má aj pokračovanie (Archimagos), ale keď mám pravdu povedať, o ďalšie príbehy pražáka Karla, nového člena posádky lode Runeround, nestojím. Je to poctivý kus práce spisovateľa (viď kopa citátov v knihe), ale chýba tomu duch príbehu. To už si radšej prečítam Conana Thorleifa Larssena alebo Chasta pani Rečkovej. O čo menej majú originálnych nápadov, o to viac miesta dali deju, citom a Príbehu.

Howgh.


25. júla 2000
Rastislav Weber