Príbeh zo škôlky

Protopero

1.

Betuška sa chystala poumývať si ruky. Nerada zostávala v umyvárni sama, ale džavot ostatných detí prenikajúci cez stenu ju aspoň trocha upokojoval. Vyhrnula si rukávy, nech si ich zasa nenamočí až po lakte a otvorila kohútik. Strčila rúčky pod vodu, no tá bola príliš studená, aby sa v nej oplatilo pľačkať. Otriasla sa.

Nezdržiavala sa s hľadaním svojej značky na uteráku. Pobrala sa ku dverám, otierajúc si mokré dlane o brucho. Jej prsty narazili na niečo vypuklé, čo sa ukrývalo v náprsnom vrecku hracích nohavíc. V tej chvíli zabudla, kam mala namierené a vydolovala to čudo von.

Koliesko! To koliesko, ktoré pred týždňom odmontovala z Aninkinho traktora, lebo sa pohádali. Už sa už síce dávno zmierili, ale Betuška medzitým zabudla, kam ho ukryla. Mrzelo ju to. Ako fajn, že sa koliesko našlo!

Obracala ho v prstoch a pozorovala drobnú vzorku pneumatiky. Páčila sa jej. Skúsila, či sa medzi drážky vojde jej necht a vydlabala odtiaľ kúsoček špiny. Musím ho Aninke vrátiť čisté, pomyslela si. Položila si koliesko na dlaň, aby si ho ešte naposledy dobre poprezerala.

Prišlo to bez varovania. Kdesi na dne jej podvedomia sa čosi prebudilo. Spomienka vybúšila na povrch a zachvátila jej osobnosť. Betuška sa stratila. Oči, ktoré kedysi patrili jej, meravo civeli na malú súčiastku. Detská dlaň ostala naďalej ružovou a mäkkou ako vankúšik, ale v skutočnosti už bola celkom iná.

Nový život uveličene zaregistroval tento svet. Keď sa trochu rozhliadol, usúdil, že sa mu nepáči. Pretvorí si ho po svojom. Iskra zdedených vedomostí sa rozstrekla po celom organizme a skoncentrovala sa v detskej rúčke.

Koliesko z traktora zbledlo. Na okamih sa zdalo, že pulzuje novou energiou. Potom náhle zažiarilo a stieklo sa do veľkej, priehľadnej kvapky. Nová hmota si našla cestu pomedzi prsty bývalej Betušky. Kvapla na dlážku. Neozval sa žiaden zvuk, zasiahnutý kus obkladačky sa jednoducho vyparil.

’Konečne,‘ pomyslelo si stvorenie. ’Po štyroch rokoch bolo načase.‘

Možno by pokračovalo v objavovaní sveta i naďalej, keby sa spoza steny neozval ženský hlas.

„Betušká!!! Kde si tak dlho?“

Cudzie mláďa sa zľaklo nového zvuku a rýchlo sa stiahlo tam, kde bolo predtým. V kúpeľni zostala iba popletená Betuška, ktorá si vôbec nevedela vysvetliť, kam sa podelo Aninkino koliesko.

2.

Možno je to škvrnami na slnku, ale sú dni, keď vás vedia poriadne strhať. Ako keby pojedli divé huby. Správajú sa, akoby chceli vyskúšať, pokiaľ to vydržíte. Musíte vynaložiť troj- až štvornásobné množstvo energie a diplomacie, aby ste ich udržali ako-tak na uzde.

Nesťažujem sa, je to moja práca. Je mojou povinnosťou chrániť ich. Musím ich učiť. Musím z nich vychovávať správnych ľudí. Len milovať ich nemusím.

Ale ja ich milujem. A vôbec, milujem túto prácu. Aj keď dnes mi naozaj dali zabrať.

Vyprevadila som Dušanka, ktorý pravidelne odchádza so svojou maminou posledný. Odložila som zabudnuté hračky, pozatvárala okná. Triednu knihu som zamkla do zásuvky.

Nohou so urovnala pokrovec, aby upratovačka nešomrala, že musí všetko robiť sama. Na chodbe som prezrela skrinky, či niekto neodišiel domov v papučiach a vošla som na toalety.

Pozbierala som šúľky toaletného papiera, ktorými sa napriek môjmu zákazu zasa obhadzovali. Vody na dlážke nebolo veľa, obyčajne porozlievajú viac. Zato tam bola akási škvrna.

Zľakla som sa, či sa niektoré neporezalo a kľakla som si na obkladačky. No nebola to krv. Bola to diera.

Jej okraje boli celkom hladké. Zdala sa byť hlboká. Podozrivé. Kde sa tu vzala? Zavrela som oči a zadívala som sa do nej. Pred mojím vnútorným zrakom naskočil pohyblivý obraz. Kvapka žiarivej tekutiny dopadá na keramickú hmotu a vstrebáva ju do seba. Obkladačka jej nestačí. Prelieva sa cez jemnú vrstvičku betónu. Tam sa rozvetvuje, aby si našla schodnejšiu cestu, pričom mení pôvodný materiál na niečo nové. Dva kanáliky pokračujú ďalej a až v hrubej betónovej deke kvapka stráca silu a mizne.

Znepokojená som vstala. Nuž čo, obdobie kľudu trvalo už príliš dlho.

3.

„A tie vrrrabce z toho tŕŕŕnia, štrng brng do drrruhého tŕŕŕnia.“

Opakovali riekanku ako strojčeky a tlieskali do rytmu. Betušku to o chvíľu prestalo baviť, „r“ vedela povedať už dávno. Pozrela bokom po učiteľke. Dnes sa cítila akosi čudne, ale čosi jej našepkávalo, že to pred dospelými nesmie dávať najavo.

„Poď,“ zašuškala svojej najlepšej kamarátke Aninke a vzala ju za ruku.

Využili chvíľku, kým sa učiteľka pozerala iným smerom a odplížili sa bokom. V kútiku hracej izby stála Medovníková chalúpka. Všetci vedeli, že je iba z papiera, ale aj tak sa v nej dalo pekne hrať. Opatrne, aby ich nikto nezbadal, štvornožky vliezli dnu.

„Na čo sa budeme hlať?“ Zašepkala Aninka.

„Na…“

Betuška sa zasekla. Zrazu si nemohla spomenúť na správne slovo, hoci ho už veľakrát počula od mamičky. To je ale hlúpe! Vždy bola náramne pyšná, koľko pozná ťažkých výrazov. Námahou skrivila tvár. Pripadalo jej to večnosť, kým objavila stratené slovo.

„Na kozmetičky.“ Vydýchla konečne. „Ja budem tá… koz-me-tička a ty budeš pani, ktorá chce byť pekná.“ Rozhodla.

„Ale potom sa vystliedame! Doble?“

Betuška prikývla a tvárila sa, že v dlani mieša účinný kozmetický prípravok.

„Otočte sa, pani, natriem vám to na tvár.“

Aninka obrátila tvár k okienku, kam cez farebný celofán prenikalo trochu svetla. „Plosím tloška aj do výstlihu,“ povedala vážnym hlasom.

Betuška si otrela dlane o seba a oboma rukami pohladila Aninke líca. Najviac krému jej naniesla pod oči, aby zabránila starnutiu pokožky. Aninka si ukázala prstom miesto, kde sa jej krému ešte nedostalo a obe sa tichúčko zachichotali.

Vtom sa Betuškina ruka zastavila. Aninke sa zazdalo, že sa jej líce zmenilo na chumáč ružovej cukrovej vaty, ktorý sa prilepil Betuške na prsty. Nebolelo to. No v slabom svetle zazrela Betuškinu tvár. Zľakla sa. Potlačila výkrik a odsotila kamarátkinu ruku nabok.

„Čo lobíš? Poďme ladšej von!“

Betuška sa prebrala, akoby sa jej na chvíľočku niečo snívalo. Mala pocit, že urobila niečo zlé, tak radšej súhlasila. Nenápadne sa vysúkali z domčeka a zamiešali sa medzi ostatné deti. Dopoludnie prebehlo normálne. Iba Aninku trocha bolelo bruško a ustavične cítila potrebu šúchať si ľavé líce.

4.

Od rána som pozorne sledovala všetky deti, no nič podozrivé som neobjavila. Zopár ich nevyzeralo byť vo svojej koži, ale to sa dalo pripísať chrípkovému obdobiu. Už by som začala pochybovať, keby sa tesne pred obedom neobjavil pán Tuhársky.

„Prišiel som po Aninku skôr. Manželka ma poverila urobiť predvianočné nákupy, a viete, ako je to, kupovať oblečenie pre dieťa od oka.“

Vedela som, že pani Tuhárska leží v nemocnici, nuž dôvody jej manžela boli logické. Deti sa závistlivo rozlúčili s Aninkou. Ak niekto odchádza zo škôlky skôr, je to vždy vzrušujúce.

Snažila som sa ich zaujať, aby im skôr prešiel čas čakania na obed, keď zo šatne znova nakukol pán Tuhársky.

„Pani učiteľka, môžete prísť na chvíľu sem?“ Opýtal sa.

Bol rozčúlený. Rýchlo som vstala, vošla do chodbičky a zavrela za sebou dvere.

„Aninke prišlo zle! Nezjedla niečo?“

Kľakol si k dcérke, ležiacej na zemi. Zohla som sa k nej. Tvárovými svalmi jej hýbali akési vlny a oči neprítomne pozerali do stropu.

„Aninka!“

Nereagovala. Ak je to tak, ako predpokladám, musím byť opatrná.

„Nič to nie je. Pozriem sa na ňu. Nemohli by ste zatiaľ ísť dozrieť na deti?“ Obrátila som sa na pána Tuhárskeho.

„Ale…“ Protestoval v spravodlivom hneve.

„Prosím vás. Ja to poznám, naozaj to dám do poriadku. Choďte, prosím, veľmi mi pomôžete.“ Silu utajeného príkazu som zakryla čo najľúbeznejším tó­nom.

Dosť neochotne vstal a prešiel do hracej izby.

„Aninka." Oslovila som dievčatko.

Ale to predo mnou už prestávalo byť Aninkou. Vzdychla som si. Položila som jej obe ruky na plecia a zavrela som oči. Ako som očakávala, v dievčatku sa ukrýval počiatok klíčiaceho cudzieho života. Sústredila som sa a uväznila ho vo svojej vôli.

„Thung. Nepatríš sem. Si slabý. Umieraš. Si mŕtvy. Vypadni.“ Vypustila som slučku nespočetného opakovania, ktorá závratnou rýchlosťou vysielala príkazy. Thung začal blednúť, mizol, až ho moja vôľa celkom vygumovala.

Ostala len Aninka. Zdala sa byť v poriadku, ale musela som urobiť skúšku správnosti. „Aninka. Teraz mi pekne povedz a tie vrabce…“

Aninka zamrkala očami ako priezračné modré korálky. Bola otrasená, ale ani jej na um neprišlo neposlúchnuť.

„A tie vlabce z toho tdtdtdnia… Ja to nedokážem!“ Rozplakala sa.

Privinula som si ju k sebe. „To je dobre. Už je to v poriadku, zlatíčko.“

Usadila som ju na lavičku a pobrala sa do triedy, aby som to isté oznámila aj jej ockovi. Lenže vôbec nič nebolo v poriadku. Tentoraz šlo zjavne iba o sekundárny prenos. Pôvodcu máme niekde inde.

5.

Najbližšie dve hodiny som deti nútila do tvorivej činnosti. Je to zatiaľ najúčinnejší spôsob, ako odhaliť Thunga. Ostražito som ich pozorovala, zachytávajúc každé zakolísanie v ich reči, alebo činnosti. Popri tom som podrobne analyzovala každú sekundu dnešného predpoludnia. Hľadala som priestor, kedy by mohlo u detí dôjsť k prenosu. Raňajky? Nie, vtedy bolo príliš rušno. Potom sme sa hrali na Oli-Janka. Po desiatej sme sa učili riekanky. Deti boli zakaždým spolu, s výnimkou chvíľok, keď niektoré odbehlo na záchod. Vždy ich púšťam po jednom. Ale vtedy, keď sme precvičovali „r“, mi na tri minúty zmizli dve deti. Aninka a… Mám to.

Posadila som sa oproti Betuške. Tvárila som sa, že pomáham Martinkovi kresliť zrelé jabĺčka na jeho strome a nenápadne som pritom pozorovala podozrivé dievčatko. Smiala sa akoby nič, strkala sa s Vierkou o farbičky. Vôbec si Thunga neuvedomuje. To je dobre, ešte máme šancu.

„Betuška, čo si si to tu spravila?“ Načiahla som sa ponad stôl a ďobla do nej ukazovákom, ktorý som si predtým nenápadne namočila do zelenej farby.

Betuška sa odtiahla a zahľadela sa na poškvrnenú blúzku.

„Hí! Zamazala som sa! Mamička ma vyhreší!“

Skrivila tvár, do plaču jej veľa nechýbalo. Vstala som.

„Vždy vám hovorím, aby ste si nosili zásterky! No poď, skúsime to nejako vyčistiť.“ Vzala som ju za ruku. „Vy ostatní tu zatiaľ buďte dobrí, nech nemusím umývať celú triedu!“

Deti sa zachichotali a ja som odvádzala Betušku do umyvárne. Zavrela som dvere, aby nás nik nezazrel. Čupla som si k dievčatku.

„Neboj sa, napravíme to.“

Pokým potichu fikala, začala som jej čistiť fľak mydlom a zubnou kefkou. No farba iba čo sa rozpila po celom rukáve. Betuška sa rozfňukala hlasnejšie.

„Povedz, čo by si si priala pod stromček?“ Opýtala som sa.

To, čo potrebujeme teraz, je rozprávať sa.

„Neviem,“ potiahla nosom a naďalej držala ruku vystretú, aby som mala na škvrnu lepší výhľad.

„Ale po niečom predsa túžiš, nie?“

Zaslzene sa zadívala na mydlovú penu, vsakujúcu do jej rukáva.

„Ocko mi sľúbil, že mi kúpi to… no… to…“

Potriasla hlavou.

„Čo ti kúpi ocko?“

„No to… prasa. Ako sa to povie… Bože, aké jednoduché a neviem si spomenúť. Mo… Mo…“

Stískala oči, mraštila sa, ako sa vydolovať správne slovo z rozdvojenej pamäti. Očividne trpela.

„Betuška,“ naladila som si hlas. „Ak mi to nemôžeš povedať ako človek, povedz mi to ako Thung.“

Na to meno zareagovala ako na prepínač. Stuhla, celá sa akosi zavlnila. Ako Thung prevzal Betuškino telo a myseľ, do tváre jej vpečatil nezameniteľnú hranatú podobu.

„M-o-r-s-k-é.“ Povedal hlbokým hlasom. Určite to bolo jeho prvé slovo.

A dúfam, že aj posledné.

„Thung. Načo si prišiel? Nechcem ťa tu.“

V jeho ľadových očiach sa zablyslo nepriateľstvo. Chápe rýchlo. Cúvla som, všetky zmysly v strehu.

Zodvihol päsť. Pomaly roztvoril ruku. Na dlani mu ležal vrchnáčik od červenej temperky. Zrazu ten kúsok plastiku zažiaril a zmenil sa na pevnú ohnivú guľku. Spomenula som si na dierku v dlážke. Učí sa naozaj rýchlo.

Thung sa rozohnal so sálajúcim nábojom novohmoty v ruke. Jeho sila už nemala nič spoločné so silou štvorročného dieťaťa. Vedela som, čo dokáže narobiť takáto guľka s ľudským telom. V sebaobrane som vystrela ruky pred seba.

Čas, pokým strela letela vzduchom, bol mizivo krátky. No stačil mi. Zachytila som guľku otvorenou dlaňou. Prilepila sa, zmenila štruktúru podľa môjho priania a nafúkla sa do veľkosti tenisovej loptičky. Šmarila som ju späť.

Keď ho svetelný náboj zasiahol, prekvapený Thung nemohol uveriť, že sa jeho vlastná hmota môže premeniť na vec, ktorá ho zabije. Guľa sa mu rozliala po celom tele a obalila ho žiarivou aurou. Potom sa začala zmršťovať, strhávajúc pritom Thungovu osobnosť so sebou. Skôr, než sa celkom prepadol do ničoty blízkej nule, pochopil. Jeho ústa sa zaokrúhlili v pokuse povedať posledné slovo.

„O-r-a-n-k.“

Telo sa mäkko zosunulo na zem. Zohla som sa a jemne som zodvihla Betušku na ruky. O chvíľu sa preberie, nebude si nič pamätať. Nebolo treba overovať, Thung je bezpečne mŕtvy. Bol ešte mladučký a bez skúseností.

Vôbec mi ho nebolo ľúto. Nemohla som dopustiť, aby ublížil Betuške, ani inému dieťaťu. Je to predsa moja práca a ja ju milujem.

Prešla som prstom po Betuškinom mokrom rukáve a rozmýšľala som, ako vysvetlím tú veľkú škvrnu jej mame. Iné veci vysvetľovať netreba.

Veru. Netreba nám tu Thungov. Veď my, Orankovia, predsa vychádzame s ľuďmi lepšie, nie?


S poviedkou Príbeh zo škôlky sa jej autorka Alexandra Pavelková v roku 1997 dostala do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).

Poviedku Príbeh zo škôlky si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 1997, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Alexandra Pavelková bola úspešná aj v ďalších súťažiach. Je autorkou deviatich kníh, niektoré z nich vyšli i v českých a poľských prekladoch. V časopisoch a antológiách publikovala množstvo poviedok. Je známou publicistkou a adminom stránky Fantázia OnLine. Na stránkach Fantázie OnLine už boli publikované jej poviedky No a čo: Omylom sa nevyhneš (finále CGR 1996), Správna rúra do neba (tiež finálová poviedka CGR 1996), a vesmírna paródia Tisíc podôb lásky (finále CGR 1999). V rubrike Protopero sa čitatelia mohli stretnúť z jej poviedkou Horalka a v súťaži Ohnivé pero sa čitatelia mohli stretnúť s jej poviedkou Nočný spoj.


Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.

Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@fandom.sk.

Zdieľať Fantázia na Facebooku
7. júna 2010
Alexandra Pavelková