Podivné prípady Urbana Baránika sú tak trochu švihnuté fantasy detektívky od slovenskej autorky Jary Radošovskej, ktorých hlavným hrdinom je čarodejník z okolia Banskej Bystrice. No… hrdinom.
Anotácia
Urban Baránik bol pomerne nevýznamný čarodejník, ktorý žil svoj obyčajný život v Selciach pri Banskej Bystrici. To sa však zmenilo v jeden augustový deň, keď mal Urban povinnú príslužbu na núdzovej linke Slovenskej asociácie magických záležitostí (skrátene SAMaZ). V banskobystrickej nemocnici záhadne zmizol vnúčik významného podnikateľa a príbuzní mali podozrenie, že bola použitá nelicencovaná mágia. V prvom prípade s názvom Urban Baránik a uhorková sezóna sa musí Urban rýchlo prebrať z letnej letargie a uprostred roja policajtov, lekárov a zúfalej rodiny s pomocou sympatickej Evelýny, študentky mágie, vyšetriť prvú magickú záhadu. Tým sa to ale neskončilo – Urbanov úspech mu vyniesol miesto v orgánoch SAMAZu a s tým sa spájala povinná účasť na vianočnom seminári mágov vo Vysokých Tatrách. V druhom prípade Urban Baránik a pliaga veľhôr Urban bojuje uprostred čarodejníckej elity nielen z vlastnou úzkosťou z verejného vystupovania ale aj s neľútostnou čarodejníckou katastrálnou mafiou. Tentokrát sú jeho protivníci naozaj nebezpeční a Urbanovi pôjde o život.
O Urbanovi musíte vedieť ešte jednu dôležitú vec: pri vyšetrovaní sa spolieha aj na svoje skromné magické schopnosti, ktoré však pochádzajú zo spoločensky nevhodného zdroja – vulgarizmov. Preto sa kniha hemží explicitnými nadávkami, ktoré používa Urban ako zaklínadlá a nie je preto vhodná pre deti, čitateľov so zníženou toleranciou vulgarizmov a iné jemnohmotné bytosti.
Ukážka z knihy
„Pičovinky,“ šepol Urban a hodil rukou ponad vyvýšený záhon. Prestrašené kvietky sa odrazu narovnali a zdvihli hlávky k nebu. Zo záhona začali cupkať na zem zelené húsenice. Zbesilo sa vrhali k plotu a samovražedne vyskakovali na hlavnú cestu.
Urban sa trochu zahanbil, že namiesto potu, sĺz, pesticídov a herbicídov používa v záhrade zanedbávané magické schopnosti. Zasa.
Tak ale aspoň je to bio, usúdil Urban, sadol si k záhradnému stolíku s plechovkou oroseného extra chmeleného Urpinera v ruke a rozhliadal sa, či ešte niečo treba v záhrade napochytre napraviť.
Záhrada to rozhodne nebola výstavná. Dom po Urbanových starých rodičoch stál na odbočke k rekreačnému stredisku vyše osemdesiat rokov. Po celý ten čas sa tu generácie obyvateľov pokúšali čosi pestovať na pôde, čo od počiatku bola skôr hŕbou kamenia. Záhradku sa ale patrilo mať, do dvora bolo cez drôtený plot od cesty vidieť, a tak Urban fixľoval a namiesto hrdlačenia cez víkend mrmlal od stola s pivom zaklínadlá. Nepotreboval, aby ho babky pred kostolom ohovárali ešte aj za burinu v záhrade. Dosť čo ho pretriasali kvôli tomu, že v dome žil sám, nemal ženu ani frajerku a jediná jeho pravidelná návšteva bol spolužiak Anton z Bratislavy, na miestne pomery až príliš vyčesaný a vyvoňaný.
„Táááá dááá ta da dáá dááá ta da dáá,“ zahučal kdesi v kuchyni mobil melódiu z Hier o tróny a neporiadok na kuchynskej linke hrkotal, ako telefón so zapnutým vibrovaním poskakoval po starom lamináte.
„Kurva,“ vydýchol Urban popod nos a nastavil dlaň. Vibrujúci a hučiaci mobil priletel z kuchyne a hlasno mu do nej plesol. Na displeji svietilo neznáme číslo.
„Ha-haló,“ zakoktal Urban do telefónu. Hlas mal škrípavý. Uvedomil si, že odkedy v piatok odišiel z práce, s nikým nahlas neprehovoril.
„Pán Baránik?“ zaznel z druhej strany linky ženský hlas, kovový a oficiálne slušný.
„Pri telefóne,“ odpovedal Urban a zvraštil čelo, lebo augustové slnko práve vyliezlo sponad susedovej strechy a zasvietilo mu do očí.
„Jariabková, sekretariát generálneho riaditeľa ÚMaZ. Moment, odovzdám pána riaditeľa. Potrebuje s vami hovoriť.“
„Akože…,“ zamrmlal Urban, ale to už z telefónu burácal hromový hlas.
„Baránik? Kde ste?“
„Ako? Čo? Prosím?“ vyrazil Urban a odťahoval si slúchadlo od ucha, lebo to hlasisko sa mu zarezávalo priamo do mozgu.
„Tu je Pekár, generálny riaditeľ. ÚMaZ. Mám vás tu na zozname, že máte dnes pohotovosť. Pýtam sa vás, kde ste?“
„Eeee, doma, pán riaditeľ?“ opáčil nesmelo Urban. „Mám pohotovosť, nie službu, tak som doma.“
Ozval sa prudký nádych.
„Bohatstvo, Baránik, nie ste vy nejaký zaostalý? Veď na to sa pýtam, kde doma? Čo mám vedieť, kde býva každý treťotriedny čarodejník?“ zúrivo hrmel hlas.
„Nooo v Selciach, pán riaditeľ. Pri Banskej B…“
„Kurva, ja dobre viem, kde sú Selce, Baránik. Jeden by si ale myslel, že keď zodpovedáte za krajský úrad, budete mať aspoň toľko chochmesu, že pôjdete do kancelárie. Máte tam od rána aspoň desať magfaxov.“
„Pán riaditeľ, veď… ja ani služby nemávam, len pohotovosť. Službu má predsa pani Domoráková.“
„Domoráková je v prdeli, Baránik. Štipla ju včela. Včera. Dostala anafylaktický šok a leží na JIS-ke. Vraj sa vás snažila zohnať už včera. A my vás naháňame od rána. Kde, do pekla, máte služobný telefón? Prečo si, do riti, nekontrolujete maily?“
Urban netušil, kde má služobný telefón. Mal ho vôbec? A kontrolovať maily cez víkend mu ani nenapadlo. Pohotovosť mával jeden víkend v polroku už zo desať rokov, ale ešte nikdy v živote ho na úrade nikto nepotreboval. Žofia Domoráková, krajská vedúca Úradu pre magické záležitosti, bola mimoriadne schopná a workoholická čarodejnica a Urban sa jej úprimne hnusil. Popravde, nebola by ho zavolala na pomoc, ani keby ju naháňal po krajskom úrade vlkolak. Aj pozvánky na pravidelné mesačné schôdze mu doručovala až deň po termíne, aby mu ani len nenapadlo na ne niekedy prísť. Pohotovosť mával iba preto, že bol stále registrovaný v zozname licencovaných mágov v banskobystrickom kraji, a tak raz za pol roka aj na Urbana s jeho trápnou magickou schopnosťou vyšla povinná príslužba.
„Už som si myslel, že sa tam budem musieť premiestniť,“ ziapal Pekár. „A to tu mám kontrolu z ECMA. Päť europapalášov mi tu týždeň rozkladalo archív na atómy, a teraz stepujú pred dverami a čakajú, že ich vezmem nažrať do najdrahšej reštaurácie. Nemám nervy na typy ako vy, Baránik, čo ani nevedia, kam si pichli služobný telefón. Viete si vy vôbec nájsť vlastnú riť na hajzli, Baránik, či ju hľadáte s baterkou?“
Prvotný šok Urbana opúšťal. Rástlo v ňom zdesenie, že sa od neho bude očakávať nejaký magický zásah, ale po poslednej Pekárovej urážke pocítil prudké bodnutie zlosti. Čo mu má čo nadávať nejaký nadutý bratislavský úradník, čo žije aj z jeho peňazí? On za pohotovosť nedostane ani päť korún a každý rok musí platiť tisícku členské, len aby živil Pekára a spol. na bratislavskom ústredí. Má právo na nejaký rešpekt.
„Pán riaditeľ,“ donútil sa povedať slušne, no odmerane. „Keď ste ma už teda našli, poviete mi, čo potrebujete? Niečo sa deje?“
Pekár, ktorý sa už na druhej strane telefónu nadychoval na pokračovanie v tiráde, sa zarazil.
„Deje sa niečo, deje. V nemocnici, Baránik. V tej vašej veľkej ošúpanej nemocnici. Poznáte Kosa? Toho musíte poznať. Sponzor futbalového tímu, vlastní vám tam pol mesta. Tak tomu včera prijali na infekčné vnúča a nad ránom zmizlo. Rodina na prášky, polovica krajských policajtov je na mieste. Nám volala teta toho strateného decka. Študuje na pražskej Magadémii a vraj zaznamenala v izbe magickú stopu. Už o pol ôsmej volala na pohotovostnú linku a odvtedy tam čaká, že pošleme nášho človeka. Tak ma neserte, Baránik, pozrite sa, koľko je hodín.“
Urban sa poslušne pozrel na mobil. Bolo 11.20.
„Hneď tam choďte, Baránik, a do pol hodiny mi hláste, ako to tam vyzerá. A nechcite, aby som tam musel prísť, lebo v takom prípade vás rovno dám na disciplinárku a máte po licencii, Baránik. Už si magicky ani neotvoríte konzervu.“
Kým sa Pekár sípavo nadychoval, Urban hlasno oznámil:
„Vykonám, pán riaditeľ.“
A zložil telefón.
Riadne si prihol z piva, až vyzunkol skoro celý zvyšok plechovky. Potom si uvedomil, že bude musieť šoférovať. Netušil, kde je pri nemocnici premiestňovací hríb, a okrem toho, ak je tam naozaj toľko policajtov, premiestniť sa doprostred nich nie je dobrý nápad. Ale šoférovať pod vplyvom tiež nie. Pokrčil plecami, dopil pivo, pokojných a krásnych tridsať sekúnd si nechal absorbovať alkohol cez žalúdočnú stenu do krvi a až potom zašepkal: „Kokotina.“
Vzápätí pocítil, ako sa molekuly etanolu v jeho tele s nečujným „puk“ rozložili na vodu a ďalšie splodiny látkovej premeny. Magické triezvenie mal nacvičené dobre. Koniec koncov, bolo to jedno z mála kúziel, ktoré používal pravidelne.
Podrobnosti o knihe
2× Urban Baránik – podivné prípady Urbana
Baránika
Žáner: urban fantasy, detektívka
Autorka: Jara Radošovská
Vydavateľstvo: Maletria, o. z.
Rok vydania: 2023
Počet strán: 264
Väzba: pevná
ISBN: 9788097452308
O autorke
Jara Radošovská získala s Prvým podivným prípadom Urbana Baránika v roku 2020 Cenu poroty a Cenu Bibliotéky v súťaži Cena Fantázie Martinusu. V rovnakej súťaži bodovala aj v roku 2021, kedy jej mafiánske sci-fi Terra a jaskyňa čierneho netopiera získalo Cenu Esetu za najlepšiu poviedku v žánri sci-fi a v roku 2022, keď sa s poviedkou Len kamienok umiestnila vo finále Ceny Béla o najlepšiu hororovú poviedku. K Urbanovi Baránikovi a jeho podivným prípadom sa vrátila vo svojej prvej knihe, v ktorej k prvému prípadu doplnila aj druhý podivný prípad Urbana Baránika. A na vydanie sa chystá aj tretí.