Poviedka Istroconu 2017: Traja králi

Kategória: "Historická fantasy"

Istrocon a CS 2017

Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých čitateľov.


Vedma rozčerila bruškami prstov hladinu obradného jazierka, vyriekla zaklínadlo a uprene sa zadívala do vody. Odraz vlnkami zvrásnenej tváre nahradil obraz spálne:

„Čo si mi to dala vypiť žena?“ zaručal kráľ a zvalil sa z postele. Jeho svalnaté telo sa kŕčovito triaslo. Snažil sa postaviť, no údy mu vypovedali poslušnosť.

Lada sa sklonila a prstami mu prehrabla húštinu vlasov: „Len silnejší odvar z maku, drahý. Už nastal čas. Dnes v noci, pred oslavami Kúpala, udrie tvoja hodina.“

„Aký čas? Čooo… čo?“ nechápavo zavíjal mľandravejúcimi perami.

„Čas pre nového vládcu, hlupáčik. Dal si mi dcéru, za čo ti ďakujem, ale môj rod potrebuje novú krv. A teba už nechcem!“

Kráľovná zatlieskala…

Obraz v jazierku sa vytratil a vedma sa rozbehla ku kráľovskému obydliu. Vzápätí sa nahrnula do paloty za zástupom žien odetých v obradných šatách. Všetky pred Ladou pokľakli a úctivo sklonili hlavy.

„Odveďte ho do chrámu!“ mávla vládkyňa rukou.

Na dvore jachtavo zakikiríkal kohút.


Obradný chrám sa nachádzal v útrobách jaskyne. V strede sály plápolal posvätný oheň. Pred ním sa týčil kráľ zaodetý len v krátkej konopnej košeli siahajúcej pod pupok. Mužove ruky a nohy boli zviazané. Účinok otupného nápoja, ktorý mu Lada podstrčila zrána, už vyprchal. Pristúpila k nemu vedma. V rukách zvierala kalich s hustým medovinovým výluhom zmesy kotvičníka, ktorý blahodarne pôsobí na mužnú silu a lysohlávok, ktoré vnárajú človeka do iných svetov a vzbudzujú bujaré predstavy. Vyplašene sa na ňu pozeral. Zdvihla pohár a priložila ho k mužovým ústam. Ten nesúhlasne zavrtel hlavou a zomkol pery do úzkej priamky.

„Pite, Vaša Výsosť. Je to životabudič. Posilní vás a dodá odvahy,“ povzbudzovala ho.

Smäd, ktorý ho sušil už zrána, zvíťazil nad strachom a opatrnosťou. Navyše vedma vyžarovala čosi, čo lámalo nedôveru a nútilo ho jej bezbreho veriť. S obavami preglgol prvý dúšok. Nápoj chutil lahodne, sladko a osviežujúco. Hltavo začal piť. Vedma nakláňala kalich. Muž nestačil prehĺtať, z kútikov úst mu cícerkom nápoj stekal po brade na prsia. Významné ženy obce utvorili okolo neho kruh a zanôtili zborovo nápev bez slov. Lada sedela na vyvýšenom stolci a usmievala sa. Jej hlavu zdobil čerstvo uvitý veniec zo zeleného dubového lístia, pretkávaný zlatými a striebornými prameňmi. Kráľ posilnený čarovným nápojom, bezradne gúľal očami a snažil sa skryť nahý rastúci úd medzi prekríženými nohami. Úsmev sa z kráľovniných pier vytratil ako hmla nad riekou, keď do nej fúkne Stribog. Vstala a melódia prešla do pohmkávania. Vedma k nej úctivo pristúpila: „I prišla chvíľa, keď tvoj vienok zelený nesmie byť ďalej na hlávke nosený, preto sa ťa pýtam prvýkrát, kráľovná naša, či si dáš vienok sňať alebo radšej kráľovi hlávku sťať?”

V Ladiných očiach sa zaiskrilo: „Hlávku sťať!“

Ženy prepadajúce sa hmkanou melódiou do tranzu dychtivo zopakovali: „Hlávku sťať.“ Šokovaný muž sa nestihol ani ohradiť, keď mu dve vedmine pomocníčky prehodili okolo krku slučku tak, aby uzol netlačil na hrtan a razom ju zatiahli. Slová protestu mu zostali zaškrtené v hrdle a z otvorených úst zabublal nezrozumiteľný chripot, ktorý sa zmiešal s nápevom. Pred očami sa mu zahmlilo.

Ocitol sa na lúke počas posledných sviatkov Kúpala. Pred ním vnadne tancovala, zvodne vrtiac bokmi, nádherná Lada. Hltal ju pohľadom. Chytila ho za dlane a priložila si ich na pevné prsia nadvíhajúce tenkú látku tuniky. Začal ich mnúť, jeho mužnosť sa toporila a dych sa zrýchlil.

Po chvíli pomocníčky povolili zovretie slučky a kašľajúci kráľ padol dolu tvárou na chladivú podlahu jaskyne. Vedma sa opäť obrátila na Ladu: „Kráľovná naša, tvoj vienok zelený nesmie byť ďalej na hlávke nosený, preto sa ťa pýtam druhýkrát, či si dáš vienok sňať alebo radšej kráľovi hlávku sťať?” „Hlávku sťať!“ „Hlávku sťať,“ zopakovali ženy a naďalej hmkali pieseň. Pomocníčky prehodili lano cez trám, ktorý bol niečo vyše siahy nad zemou a ťahali muža nahor. Chrčal, metal zviazanými nohami, keď opustil zem. Jeho tvár nabrala farbu zrelých malín.

Lada si vykasala tuniku a dosadla na neho. Cítil, ako sa jeho pýcha pomaly zabára do mäkkého poddajného lona. Chvíľu nehybne sedeli a vychutnávali si horúčosť svojich tiel. Ich pery splynuli vo vášnivých bozkoch. Potom sa vláčne začala na ňom pohupovať.

Vedma kývla. Ďalšie pomocníčky sa postavili pod neho s veľkými misami.

Prikázala ženám: „Pustite ho späť na zem, až keď vypustí semä!“

„Semä, semä, semä…“ žiadostili niektoré zo žien, zatiaľ čo iné naďalej tíško pospevovali.

Muž už nekopal nohami, len jeho veľký stoporený úd chvejúco čnel zo svalnatého tela. Ženám sa leskli oči. Mnohé z nich nemali chlapa od posledného Kúpala, iné ešte vôbec. Niektoré z nich začali reflexívne vrtieť hladnými lonami. Kráľovná si vzrušene prešla jazykom po zmyselných perách.

Ladina jazda prechádzala do šialeného tempa. Prisal sa jej na hruď ako novorodenec. Pokúšal sa sať, cmúľať i hrýzť bradavky. Mohutné poprsie ho rytmicky udieralo do tváre. Dlho ten zbesilý galop už nevydrží. Cítil, ako sa jej lono kŕčovito sťahuje.

Muž naďalej chrčal, z úst sa mu vyvalil jazyk a biela pena. Jeho údom začalo šklbať a ženy pod ním sa snažili zachytiť výstreky do mís. Vedma dala ženám znamenie. Pomocníčky s misami odbehli scediť úlovok a tie, čo držali lano, pustili chlapa pomaly na zem. Bol v bezvedomí. Rýchlo mu povolili do krku zarezanú slučku. Jeho hrudník sa nepatrne dvíhal a klesal. Dohryzený jazyk mal vyvalený z rozškľabených úst. Oblievali ho ľadovou vodou a masírovali telo, pokiaľ ako-tak nenadobudol vedomie.

Vedmu, hoc od malého dievčatka učenú obradom vo svätyni kňažiek, vždy stínanie kráľa ochromilo a desilo zároveň. Ľutovala zmarený mladý život. Dnes to bol už jej tretí obrad, odkedy ju vrchná kňažka poslala slúžiť do Ladinho kraja a zakaždým sa to skončilo rovnako. Ani tentokrát neúfala, že na posledné zopakovanie otázky by jej pani odvetila inak ako predtým. Videla v Ladiných očiach túžbu po krvi. Hnusilo sa jej to. Zhlboka sa nadýchla, aby potlačila záchvevy v hlase: „Kráľovná naša, tvoj vienok zelený nesmie byť ďalej na hlávke nosený, preto sa ťa pýtam poslednýkrát, či si dáš vienok sňať alebo radšej kráľovi hlávku sťať?”

„Hlávku sťať!“

„Hlávku sťať,“ opakovali ženy opäť nahlas spievali chorál bez slov.

Muža zdvihli na kolená. Vedma pristúpila zozadu k nemu a potiahla ho za vlasy, aby sa viac obnažil svalnatý krk. Nakrátko sa zahľadela do mužových kalných očí. Prešla ňou triaška, ale premohla sa.

Zadychčaná Lada sa nahla k nemu. Mokrými vlasmi od potu mu nežne prechádzala po čele i lícach a bozkávala ho. Šepkala do uší slová vďaky a chvály. Medovo sa usmievala.

Vedma v mysli vyriekla modlitbu k Morene a druhou rukou vytiahla spoza pása obradný nôž. Posvätný oheň sa skackavo zaligotal vo vyleštenej ostrej čepeli. Spievajúce ženy zvýšili hlas a zrýchlili tempo, miestami až kričali. Vedma sa pozrela na Ladu, ktorá nedočkavo kývla. Ešte raz sa zadívala mužovi do tváre. Kráľ sa na vedmu blažene pousmial. Zúfalo zaťala pery a skúsenými ťahmi noža mu odrezala hlavu.


Bola noc Kúpala. Lúkami sa rozliehalo rytmické bubnovanie a trilkot píšťal. Ženy vo vysvätenom kruhu vnadne vrteli bokmi. Niektoré útlymi a driečnymi, iné zaoblenejšími a plnšími. Ladina krása, ženskosť a šikovnosť boli známe v týchto kútoch slovanskej zeme a nebolo chlapa, od bojara až po posledného paholka, ktorý by nesnil o tom, žiť po jej boku. Bola to pre muža najvyššia pocta a hrdo by sa mohol pýšiť kráľovským titulom. Vyvolení muži sa zišli z blízkych i ďalekých krajov, aby si spomedzi nich kráľovná vybrala nového druha. I keď vždy len na istý-neistý čas. Muži nemali vedomosť, kam sa podeli predchádzajúci králi. Kolovali o nich rôzne zvesti. Podľa jedných sa utiahli s kráľovnou do ústrania a užívali si hojný a dlhý život. Vtedy nastúpila na trón iná kráľovná, ktorá si vybrala nového muža. Inokedy, keď sa s kráľovnou rozišli, mohli si vybrať inú ženu a usídliť sa na grunte, ktorý dostali do daru.

Výber nového kráľa sa neuskutočňoval každý rok, ale vždy bol súčasťou sviatkov Kúpala. Iba počas nich mohli vybraní chlapi poctiť svojou prítomnosťou kráľovnino sídlo. Ináč bol vstup na jej územie pre mužov zakázaný a beda tomu, kto sa odvážil zákaz porušiť. Žiaden z votrelcov sa nevrátil. Časom Ladinu ríšu opriadli mnohé mýty a povery ako priadza vreteno. Hoc ženské kráľovstvo bolo neveľké, vzbudzovalo u susedov vážnosť. Navyše, tak ako krásu a pôvab kráľovnej, okolitý svet poznal aj vynikajúce schopnosti bojovníčok a mocné čary zaklínačiek. Susední vládykovia si dobre rozmysleli, aké vzťahy budú pestovať s Ladiným panstvom.

Celý deň muži súperili v rôznych disciplínach, aby ukázali výnimočné schopnosti a urobili na Ladu čo najlepší dojem. Teraz sedeli v kruhu ohraničenom štyrmi vatrami zasvätenými najmocnejším božstvám: Svarogovi, Dažbogovi, Perúnovi a Velešovi, a šli si okále vyočiť. Čiastočne z diania, čo sa im odohrávalo pred očami a čiastočne z omamného nápoja, ktorý im koloval v žilách a opantával zmysly. Plamene horiacich vatier pažravo oblizovali tmu a pridávali tancujúcim ženám na vnadnosti. Hudobný sprievod náhle stíchol a ženy zostali nepohnuto stáť v tanečných pózach, akoby skameneli. Pomedzi ne vystúpila z kruhu Lada, pôvabne prešla popred vyjavených chlapov porozhadzovaných na zemi. Mlčky zdvihla snehobielu pažu a ukázala na rúčeho bojara menom Tancoš.

Vedma sa zamyslene dotkla hladiny jazierka, aby prerušila kúzlo obrazu. Pocítila ako sa jej do duše, ako zlodej dobrej nádeje, začína prikrádať smútok. Nerozumela tomu…


Lada sa vzopäla na ležovisku. Kožušiny sa jej lepili na rozkošou zmáčané telo. Pozrela sa na spokojne odfukujúceho Tancoša. Zdvihla sa z peľasti a tackavo odkráčala do kúta. Nahla sa nad misu a začala do nej vracať. Potom si vypláchla ústa čistou vodou a spokojne sa pousmiala. Takto mi je už tretí deň. Je čas zavolať vedmu, aby veštila.


„Ó, Mokoš, ó, Sreča, požehnajte túto obetu, nech tento kohút vypovie pravdu, čo nás čaká, čo počala moja pani…“ recitovala oduševnene vedma prosiac bohyne. Napila sa z kalicha a vyprskla časť čarovného odvaru do misky na stolíku pred ňou.

V palote kráľovského domu boli zhromaždené starešiny obce, ktoré ľapeli po stranách. Na čele miesnosti sedela za masívnym dubovým stolom Lada a Tancoš. Zamilovane sa držali za ruky a usmievali sa. Pred nimi postávala vedma, v ľavej ruke zvierala obradného vtáka a hladkala ho dlaňou po krídlach a chrbte. Zviera to upokojovalo, takže len odovzdane stálo na stolíku a čakalo, čo sa bude diať.

„Ó, Mokoš!“ zvolala vedma a obradným nožom zoťala kohútovi hlávku. Gejzír krvi zasiahol Tancoša do tváre. Kráľovná i ženy zhíkli. Zlé znamenie?! Tancoš vyprskol krv, čo mu vbehla do pootvorených úst a rukávom tuniky si poutieral zvyšnú z tváre. Vedma, sústredená na kohúta, si to nevšimla. Pevne zvierala telo kŕčovito hrabúce pazúrnatými nohami po doske stola. Rýchlo ho obrátila na chrbát, nožom roztvorila hrudník a zaborila prsty do chvejúcich sa vnútorností. Zarazila sa. Zdvihla zrak k Lade a Tancošovi, a až teraz postrehla ich udivené pohľady. Obzrela sa na prítomné ženy. V ich tvárach sa zračil údes.

Ako je to možné? Žeby aj oni šípili nedobrý výsledok veštby?

„Mno?“ netrpezlivo zaklopkala Lada nechtami po stole. Sršala z nej nespokojnosť.

Čo jej mám povedať? Pozrela sa na Tancoša. Zasiahla ho krv obradného kohúta, ó nie!

Zvedavo a s očakávaním sa na ňu díval. V jeho očiach prebleskovalo niečo, čo nevedela pomenovať.

„Pani moja, Pán môj, odpustite!“ nepresvedčivo začala. „Zviera bolo nepokojné s divokou krvou.“ Zhlboka sa nadýchla, vediac, ako to čudne znie. Akoby tie slová ani nevychádzali z jej úst.

Lada kývla hlavou : „Čo to má znamenať? Čo nám predpovedajú bohyne?“

Trápenie, zradu, smrť… vykríkla vedmina myseľ. Zatriasla hlavou, aby odohnala ten výkrik: „Veštba nie je úplne jasná, pani moja, nejaké potiaže sa vyskytnú na vašej životnej ceste, ale vzájomnou láskou a úctou ich dokážete prekonať.“

V palote to zašumelo ako vietor v korunách posvätných dubov.

„Potiaže sú vždy a s každým. Som dosť silná a pripravená ich riešiť!“ sebavedome vyhlásila a pozrela sa na Tancoša.

„Čo dieťa?“ vyštekla vzápätí.

„Bude to… bude to dcéra, pani moja, len musíte piť viac kvasu z poslednej obety kráľa,“ zahryzla si do pier.

„Dobre, budem ho piť obdeň,“ Lada sa upokojila, „veštba skončila! Môžete odísť a rozšíriť dobré zvesti!“ zatlieskala dlaňami. Zmätené ženy vyprázdnili príbytok.

Vedma zamyslene spratávala neporiadok zo stola a úkosom vzhliadla k Tancošovi. Jeho oči po nej strieľali šípy otázok. Sklopila zrak, a zotrela zvyšky obety z veštby do vedra. Vo dverách sa otočila a flochľa zrakom na kráľovský pár. Bolo to prvý raz, čo svojej pani zatajila výsledok veštby a tým jej zaklamala. Tušila, že to nebolo naposledy. Ó bohovia…


Hneď zrána sa krajina potila v sparne. Drozdy bláznivo trilkovali v korunách stromov, no čoskoro ich umlčala páľava letného dňa.

Vedma si zobliekla posvätný odev, čo jej lipol na spotenom panenskom tele a nahá, ako ju Živa stvorila, sa vrhla do studenej vody obradného jazierka. Kúpeľ jej dodá silu a očistí ju od smilných myšlienok, ktoré ju opantávali čím ďalej tým viac. Drkotajúc zubami premýšľala o uplynulých týždňoch. Dobre si všimla nového vládcu, ako sa na ňu s iskrou v oku pozeral, keď vykonávala obrady. Ten bojar sa jej páčil, hneď ako ho videla prvýkrát na Kúpale, keď súperil o priazeň kráľovnej. Tá si ju dnes povolala, aby jej dala opäť napiť z čarovného kvasu, ktorý nechala vykysnúť zo semena obetovaného kráľa, ženskej krvi zozbieranej počas mesiačikov po Kúpale a hroznovej štavy. Nápoj mal napomôcť, aby dieťa, ktoré kráľovná počala, bolo ženského a nie mužského pohlavia. Doteraz zaúčinkoval vždy a tri zdravé dcérky boli toho jasným dôkazom. Doteraz, ale tá veštba. Môže si ona, obyčajná vedma, dovoliť rozpliesť vreteno, ktoré spriada Sreča? Nedávalo jej to spávať. Veštba a Tancoš. Z úvah ju vytrhlo zapraskanie vetvičiek za chrbtom. Zároveň vycítila, ako sa na ňu upiera niečí pohľad. Rýchlo sa obzrela a zočila kráľa stojaceho za krovím na brehu jazierka.

„Čo tu ro-robíte pane, sem predsa nesmiete…“ zadrkotala zubami snažiac sa o prísny tón.

„Nesmiem?“ zanôtil, zdvihol husté tmavé brvy a žmurkol vábivými hnedými očami. Podišiel na breh a začal si vyzliekať tuniku.

„Bohovia,“ vykĺzlo jej z úst, keď zbadala urastené telo.

Než sa stačila spamätať, sňal si spodný odev a vhupol do vody.

„Brrrrr,“ striaslo ho, „nie je dobré pre chlapa kúpať sa s krásnou devou v studenej vode,“ uškrnul sa a spravil pár záberov smerom k žene.

„Som vedma našej vládkyne, pane, nesmiete sa ma dotýkať, nesmiete…“ nástojila.

Priložil jej prst na pery, objal ju a pritisol k sebe: „Nesmiem? Ale ja chcem,“ pošepol.


„Ľúbim ťa, ľúbim,“ bozkával ju, keď sa prevaľovali na rozprestretých kožušinách pri ohnisku vo svätyni.

„Pri bohoch, Tancoš môj, nesmieme, nesmieme,“ prosíkala ležiac na chrbte. Jej nepresvedčivé odmietanie ho ešte viac dráždilo.

„Si kráľ, nemôžeš mať inú ženu než Ladu,“ vzdychajúc protestovala.

„Lada je v požehnanom stave, nemôžem ju mať. A navyše, neľúbi ma a ani ja ju. Cítim to. Každým dňom je mi cudzejšia,“ preklopil sa s ňou a nechal sa unášať jej cvalom.


„Božka, dones tú prevarenú vodu, chytro!“ súrila babica. Na posteli sa zvíjala kráľovná. Čelo sa jej perlilo kropajami. Okolo ležoviska stáli štyri ženy. Jedna z nich, vedma, nahlas zariekala. Dve pomocníčky držali vzpínajúcu sa Ladu za ruky a nohy.

Babica kľačala medzi svalnatými stehnami. Šípila, že čosi nie je v poriadku. Bol to štvrtý pôrod, tak by mal prebiehať hladko. Predtým zakaždým porodila dievčatko. To, z ktorého vyrastie najkrajšia a najbystrejšia žena, sa stane nasledovníčkou. Tak sa to tradovalo v kmeni od nepamäti.

Lada sa zahľadela babici do tváre.

„Dýchajte, dýchajte zhlboka, Vaša Jasnosť a skúste viac potlačiť,“ povzbudzovala ju.

„Ne-nedá sa aaaaaa… to je bolesť,“ kvílila Lada.

Babica kývla na pomocníčku, aby vtisla kráľovnej medzi zuby kus prevarenej kože. Potom sa pozrela späť do lona a zhíkla. Lada hryzúc do kože vypleštila oči.

„Ide nohami napred, nohami napred! Božka, zaraz daj povraz!“ kričala.

Dieťatko sa podarilo vytiahnuť živé. Ženy stíchli. Lade vybrali kus kože z úst.

„Čo… čo je?“ slabým hlasom vyzvedala.

Babica nadvihla dieťa a ukázala ho matke. Lada pozrela bábätku medzi nohy, vzápätí jej pohľad spočinul na vedme a prepálil ju výčitkou a sklamaním.

„Zabite ho! A jeho otca tiež!“ hlesla a zamdlela. Miestnosťou sa rozľahol detský nárek. Vedma vzala chlapčeka do náruče a rýchlo ho odniesla preč.


Vládca sa zadýchane zjavil vo dverách svätyne: „Čo sa deje? Prečo si po mňa dala poslať?“

Vedma k nemu stála chrbtom, otočila hlavu a pozrela sa na neho uplakanými očami. Prišiel k nej, nežne ju objal a pobozkal lipovým kvetom voňajúce vlasy. Až teraz si všimol uzlík, ktorý láskyplne zvierala v náručí. Zarazil sa.

„Tancoš môj,“ zavzlykala, „hľa, tvoj syn…“

V chvate mu rozpovedala, čo sa prihodilo.

V Tancošovi vzkypela krv i žlč zároveň, keď sa dozvedel, aký osud jemu a synovi chystá kráľovná.

„Tancoš!“ vykríkla vedma.

„Zabijem ju!“ zasyčal a už sa chystal vykročit zo svätyne.

„Spamätaj sa! To nesmieš! Nesmieš sa poškrvniť jej krvou,“ zastúpila mu cestu, „sám pri tom bezhlavo stratíš život.“

Sprvu ju chcel odsotiť, ale pohľad mu spočinul na synovi. Veľké modré očká na neho zamrkali. Kráľovi sa podlomili kolená. Ticho si sadol uvažujúc, čo ďalej. Zrazu sa mu chmáry v tvári započali strácať. Vstal, podišiel k vedme, objal ju spoločne so synom a šepol jej do vlasov: „Staršinovia nášho rodu predkladali bezprávia a tiaže nielen starým bohom, lebo tí sú nedosiahnuteľne ďaleko, ale najmä ich prostredníkovi. Samotnému Perúnovmu synovi – mocnému Hromovi Peruničovi, ktorý mal vždy bližšie k obyčajnému ľudu ako … Oni,“ kývol ku stropu svätyne a sochám božstiev vytesaných z dreva, „či si už čula zvesti o ňom?“

Vedma sa zamyslela a na niečo si matne spomenula. Váhavo prikývla. Tancoš sa jej zadíval do očí a vysvetlil, aký nápad mu skrsol v hlave.


„Kde je? Kde je Tancoš?“ jačala Lada. „A ten panghart? Ako to, že zmizli? Chcem vysvetlenie a to hneď!“

Vedúce ženy obce, bojovníčky a ich veliteľka stáli bez pohnutia pred Ladou. Vydesene mlčali. Takto rozzúrenú kráľovnú ešte nezažili. Dvere sa otvorili a vedma vbehla dnu. Ihneď pokľakla a dívajúc sa na Ladine spičky chodidiel pokorne hlásila: „Pani moja, zachytila som jeho stopu, ale je slabá…“

„Aspoň niečo, ber moje najlepšie bojarky. Nájdite ich!“

„Ako kážeš, pani naša!“ zborovo zopakovali všetky ženy.

Veliteľka predstúpila pred Ladu: „Máme ich zabiť?“

„Nie! Priveďte ich živých! Sama ich obetujem Morene na Kračúna,“ obrátila sa k vedme a nenávistne na ňu zazrela. Nerozhodne otvorila pery, akoby niečo chcela dodať. Niečo, čo malo byť určené len jej. Nakoniec si to však rozmyslela.

S tebou sa pozhováram o tej veštbe, keď poriešim Tancoša a syna… riekla sebe a mávla rukou na znak, že porada skončila.


Vedma zastala na okraji lesa a pevnejšie si pritiahla koženú kapucňu dlhého kabátca k hlave. Rozhliadala sa. Bola sama. Bojarky aj s veliteľkou nahuckala na falošnú stopu. V hustom čiernom lese hraničiacom so susedným kniežatstvom a tomto pľuhavom počasí sa potratili ako ovce bez pastiera. V tme bičovanej kvapkami nebolo nič vidno. Zaostrila slabnúci vnútorný zrak, aby zistila, či je nablízku Tancoš. Zacítila bojarovu stopu. Srdce jej radostne poskočilo. Keď sa presvedčila, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo, smelo vykročila na čistinku k polozemnici.

Načiahla sa ku dverám. Na pár nádychov zaváhala, siahla za opasok a vytiahla obradný nôž. Napokon sa zaprela rukou do dverí, ktoré sa s vrzgotom otvorili. Vkĺzla dnu.

Spoza chrbta do ticha zahrmel hlas: „Už som ťa čakal…“

Úder na zátylok ju obral o vedomie.


Chladný dážď nástojčivo dupal po slamenej streche a klopkajúc mokrými prstami na drevené okenice sa dožadoval dnu. Vedminu tvár zaliala voda. Okamžite sa prebrala a rozdrapila krvou podliate oči. V hlave jej dunelo a pred očami tancovali hviezdy. Chcela sa zaprieť rukami a postaviť. Nemohúcne sebou trhla a prekotila sa na stranu. Bola poviazaná ako snop žita. Načrela do svojho vnútra, ale nenašla ani náznak magickej sily. Bezradne zdvihla zakalený zrak. Nad ňou sa skláňala silueta muža v huňatom vlnenom kabáte a kapucni. Odložil vedro a zdrapil ju za vlasy. Prešla ňou triaška. Zasipela bolesťou, keď ju zdvihol do sedu. Zahnal sa na ňu obradným nožom. Vedma zavrela oči v očakávaní rýchleho konca.

Muž prerezal povraz: „Sprvu som mal obavu. Si odhodlaná. Odhodlanie má veľkú moc. A keď je to zúfalé odhodlanie z lásky, o to je moc väčšia. Ale ako vidím, si slabá, nehrozí mi od teba nič. Ani od teba, ani od tých tvojich bojariek. Nech im Morena dá večný odpočinok,“ zahundral.

Posvietil jej kahancom do tváre. Poskakujúce žltkasté plamene znetvorili krásne ženské kontúry. Zdvihla hlavu a nakrátko sa zadívala do blankytne modrých očí. Zazdalo sa jej, že na okamih načerveno prebleskli.

„Čakal som ťa,“ zopakoval ťažkajúc si v dlani strieborný nôž.

Neveriacky sa na neho dívala: „Ako to, že som necítila tvoju prítomnosť?“

„Ty sama si vedma. Hm, alebo už nie si? Musíš predsa vedieť, kto si alebo nie si. Mám vačšiu moc než ty,“ sebavedome sa usmial a potiahol si kapucňu viac do tváre.

„Kde je Tancoš? Mali sme sa tu stretnúť. Čo si s ním vykonal a čo chceš so mnou?“ pýtala sa s predstieranou smelosťou.

Muž vstal a položil nôž na stôl. Prešiel k ohnisku v strede miestnosti a hodil do ohňa za hrsť bylín. Éterická vôňa naplnila chalúpku. Zhlboka sa nadýchol, zvráskavené pery niečo zamrmlali a telo sa na okamih zahalilo do zeleno-zlatistého oparu.

„Kto si?“ zachvela sa strachom.

Otočil sa späť k vedme: „Nezdá sa ti, že máš priveľa otázok? Ja som ten, kto sa pýta…“

„Tak, čo teda chceš?“

„Privedieš ma k Lade!“ sňal si kapucňu a pramene medených vlasov sa jagavo rozsypali po mocných ramenách a chrbte.

Vedma zhíkla, keď si razom uvedomila, kto pred ňou stojí.


Uplynulo mnoho dní. Z výpravy vyslanej na dolapenie kráľa a jeho potomka neprišli doposiaľ žiadne správy. Po šestonedelí si Lada mohla konečne dopriať kúpeľ z liečivých bylín. Ponorila sa v kadi do horúcej vody. Pod hladinou zanikol okolitý svet. Voda jej príjemne tupo hučala v ušiach. Nechala sa unášať tým hukotom. Myseľ sa jej vyjasňovala.

Nebola som až príliš krutá? Tým, že som syna odsúdila na smrť, som sa previnila proti bohom.

Podľa tradície len vládca býval obetovaný, ale nikdy nie syn. A aj kráľ bol sťatý až po roku, keď s vládkyňou splodil dcérku. Syn bol vždy podarovaný inému vzdialenému kmeňu, kde ho s radosťou pojali a vychovali ako bojara. Vládca žil s vládkyňou ďalší rok, až pokým nesplodili ženského potomka. Ak sa ona do neho naozaj zamilovala, tak si radšej dala vienok sňať a na jej miesto nastúpila najsúcejšia z dcér.

Moje tri dcéry sú však príliš malé a nezrelé, aby dokázali vládnuť, nieto ešte plodiť potomstvo. Doteraz mala Lada štyroch kráľov, ale do žiadneho znich sa nezamilovala, hoc ich mala svojim spôsobom rada.

Roky som hľadala toho pravého, no nenašla. A Tancoš. Pchá Tancoš, ten so mnou splodil syna namiesto dcéry. Ako to, že neúčinkoval čarovný nápoj, ktorý mi pripravovala ved­ma?

Spomenula si na veštbu s kohútom. Prebehla naozaj divne. Vedma sa správala zvláštne. Aj starešiny obce mi dlhší čas našepkávali, že čosi nie je v poriadku. Navyše pôrod sa tak sťažil, že som mohla aj umrieť. Pri bohoch! Ja a zomrieť! Ešte stále som mladá a krásna. Nie. Nie! Tancoš si nezaslúži druhú šancu. Prečo trávil so mnou tak málo času, keď som bola ťarchavá? Kde sa potuloval? Žeby chodil za inou? Nie! To nie je možné. To by mi vedma predsa povedala pri veštení. Tá by to vedela. A ako sa mu podarilo ubziknúť? Kde je? Niekto ho musel varovať a vyjaviť môj úmysel. Niekto, komu najviac dôverujem, ma zradil…Kto? Kto vedel o mojich úmysloch? Kto mi radil? Kto?

Vynorila sa z vody a zalapala po dychu. Len čo sa jej podarilo zhlboka nadýchnuť, vykríkla: „Vedma!“


Pomaly viedla koňa úzkym chodníkom ku kráľovskej osade. Náročky sa vyhla hradskej, ktorá spájala sídlo s okolitými usadlosťami.

Vedmu sužovali výčitky svedomia. Klamlivo vyložila veštbu. Kvôli zakázanej láske k mužovi zradila svoju kráľovnú, ktorej verne slúžila, odkedy ju vrchná kňažka vyslala na dvor zo svätyne kňažiek. I keď nesúhlasila s tvrdou vládou svojej panej, zakaždým v nej zvíťazil cit pre povinnosť a oddanosť. No až teraz si uvedomila, že lojalita prameniaca z hierarchie je niečo uplné iné ako oddanosť sršiaca priamo zo srdca. Tú si musí človek zaslúžiť. Myslela si, že vždy bola lojálna k svojej panej srdcom. Vždy, až pokým neprišiel Tancoš… Ach, Tancoš, kde si?

V ten deň čo prvýkrát zočil syna, sa v ňom prebudil tuho spiaci otcovský cit. Sľúbili si, že ujdú spolu. Že ujdú ďaleko. Preč od krutej kráľovnej. Najprv on so synčekom a potom ona za nimi. Plán vychádzal, avšak namiesto milého ju v polozemnici čakal mocný vedomec. Ten, o ktorom jej vravel Tancoš. Ešte nikdy sa nestretla s takým silným zaklínačom. Bála sa vysloviť jeho meno. Zvesti o jeho sile kolovali už generácie medzi slovanskými kmeňmi. Tu a tam sa znenazdajky zjavil a zasiahol do kolotoča dejín. Zmenil ho, spomalil, zastavil, alebo zatočil opačným smerom. Uistil ju, že Tancoš a jeho syn sú v bezpečí. Ale uvidieť ich bude môcť, až splní úlohu, ktorou ju poveril.

A teraz sa vracala sama. Sama? Zostrila vnútorný zrak. Cítila, že ju schopnosti vedmy pozvoľna opúšťajú. Pripisovala to strate čistoty a rastúcej láske k mužovi. Sústredila sa. Žiaden človek. Slabo cítila zver v okolitých lesoch. I keďv pätách by mala mať Jeho. Chcel predsa, aby ho priviedla až ku kráľovnej. Nechápala, keď je taký mocný, prečo by sa tam nedostal sám. Načo ju potrebuje? Žeby zákaz vstupu do ženskej ríše platil aj pre neho? Naznačil jej, že ona je súčasťou vyššieho záujmu a plánu. Ale akého plánu, to nepovedal.

Vraník zafŕkal a z nozdier mu vyrazil kúdol pary. Siahla si pod kabát a tuniku. Nahmatala zlatú retiazku, ktorú jej dal mocný vedomec. Zastala, stiahla si kapucňu z hlavy a rozhliadla sa po okolí. Nebo sa mliečne mračilo. Ocitla sa na malej polianke. Od sídla bola vzdialená už len na zopár honov. Povytiahla si retiazku spod oblečenia. Hompáľal sa na nej zelený amulet v tvare malej sekerky. Zadívala sa naň a zamarilo sa jej, že po vyleštenom kove preletel slabý zlatistý záblesk. Už o podobných mocných talizmanoch počula, ale sama ešte neprišla do styku so žiadnym z nich. Vedomec prezradil, že sekerka ju bude chrániť a on sám bude stáť pri nej v krušných chvíľach, ktoré ju čakajú. Jemne po sekerke prešla prstami. Niečo silné a tajomné z nej sálalo a pútalo jej pozornosť. Zrazu akoby jej duša na zlomok nádychu opustila telo a vzlietla do korún stromov. Uvidela seba na vraníkovi uprostred polianky.

Erdžanie koní na kraji čistinky ju vtiahlo späť do tela. Ale zareagovala príliš neskoro. Hodená sieť zasvišťala vzduchom a lapila ju ako muchu do pavučiny. Vzápätí na ňu skočili bojarky. Posledné, čo videla, boli poletujúce chumáčiky prvého tohtoročného snehu.


Nahá vedma kľačala pred stolcom, ruky mala zviazané za chrbtom. Po stranách stáli na stráži dve zaklínačky. Kamenistá podlaha jaskynného chrámu ju ostro rezala do kolien. Pozdvihla ubolenú hlavu a precitla. Hneď ju zdrgľovalo od chladu, až jej naskočila husia koža. Chvíľku trvalo, kým sa jej rozmazaný pohľad zaostril. V sále boli zhromaždené významné ženy obce a bojovníčky. Pred Ladou stála vrchná kňažka, ktorú povolala kráľovná zo svätyne kňažiek a potichu sa o niečom rozprávali.

Čo tu tá robí? Prebleslo vedme mysľou.

Vrchná kňažka si všimla, že sa vedma prebrala z mrákot, podišla k nej, vystrela ruku a pred oči jej spustila na retiazke talizman. Vedma si bleskurýchle pozrela na hruď.

„Odkiaľ to máš?“ nástojčivo vyzvedala kňažka.

Vedma odvetila mlčaním.

„No, dobre. Ako myslíš,“ kývla na zaklínačky, ktoré položili dlane na vedminu hlavu. Vykríkla od bolesti, ktorá prenikla do jej útrob. Snažila sa vzdorovať. Bola však priveľmi vysilená, a tak kričala, aby otvorila vráta trýzniacej bolesti.

„Takže ešte raz…odkiaľ máš ten talizman?“

„Našla som ho…“ zasipela.

„Našla? Vzácne perúnove sekerky sa povaľujú kade-tade, však, holubička?“ neúprosne dobiedzala kňažka a opäť dala znamenie zaklínačkám. Vedmin rev sa rozľahol jaskyňou. Zvalila sa na drsnú podlahu, pričom si rozbila nos a bradu. V ústach pocítila železitú príchuť krvi, ktorú vdýchla. Rozkašľala sa.

„Dal mi ho… dal mi ho…“ dvíhala sa nemotorne späť do kľaku.

„Ktože ti ho dal?“ vyzvedala kňažná a trúfalo si pripla retiazku s talizmanom okolo šije.

„Ja!“ zahrmelo sálou.

Prítomné ženy sa zmítorene otočili za hlasom. Pri vchode do sály stál Tancoš. Ihneď k nemu priskočili bojovníčky. Lada ich gestom zastavila.

„Ale, pozrime sa. Návrat neverného kráľa. Ts ts ts ts ts. Tak toto som naozaj nečakala,“ krútila hlavou vládkyňa a rozpačito sa snažila skryť prekvapenie v tvári.

Vládca podišiel smelo do stredu chrámu. Dívajúc sa Lade do očí postavil sa za vedmu a pohladil ju po vlasoch. Razom sa jej uľavilo od bolesti.

„Ponúkam seba za jej život.“

„Tancoš, nie!“ zaprosíkala z posledných síl vedma.

V Lade vzkypela žlč. Tak predsa sú milenci! Vedela som to. Takto ma zradiť! Zomkla mocne zmyselné pery, až z nich ostala úzka čiarka.

„Nemáš mi ty čo ponúkať. Myslela som, že si múdrejší. Že ťa už v živote neuzriem,“ vstala zo stolca, „zradili ste ma obaja, zasluhujete teda smrť!“ zasyčala ako zmija a dala znamenie dychtivo vyčkávajúcim bojovníčkam a zaklínačkám, ktoré sa pod vedením kňažky vrhli na Tancoša.


Sviatky Slnovratu si uctili pálením badniaku, slávením Oseňa, spievaním kolied po príbytkoch a zavŕšili ich plesom. Nastal večer Kračúna a pospolité ženy sa zhromaždili v obradnej sále jaskynného chrámu. Kráľ v obkľúčení pozorných bojovníčok a zaklínačiek stál v krátkej tunike pred zhromaždením. Ruky mal zviazané za chrbtom. Hlava i telo boli posiaté krvavými chrastami, modrinami a popáleninami spôsobenými včerajším zajatím. Ani sa nebránil a predsa si ženy na ňom zgustli. Vybúrili hnev, frustráciu, alebo sa chceli zaliečať kráľovnej či vrchnej kňažke.

Mrmlavá vrava zvedavých zúčastnených žien utíchla, keď do chrámu vošla Lada v sprievode vrchnej kňažky. Za nimi odetá do obradných šiat sa vliekla ako vo snách vedma.

Lada zaujala miesto na stolci. Po pravici sa postavila kňažka. Vedma stála vedľa Tancoša pred dvojicou najmocnejších. Po lícach jej tíško stekali slzy.

Kňažka si odkašlala a zvolala jasným hlasom: „Vítajte ctené ženy, vážené sestry! Vypočujte si ortieľ našej kráľovnej, ktorej sa, aj za vašej statočnej pomoci, podarilo dolapiť zradnú vedmu i zbehnuvšieho druha, čo s vedmou potajme obcoval a to počas ťarchavosti našej kráľovnej. Obaja sú odsúdení na smrť. Ale pretože naša pani je nielen múdra a krásna ale aj milosrdná, a pretože nám všetkým vedma dlhé roky poctivo a verne slúžila, dostane príležitosť, aby očistila svoju dušu a mohla tak vstúpiť do Návu pod ochranu mocnej Moreny a nebola zatratená.“

Vzrušený šum prešiel zhromaždeným ženstvom.

Kňažka okamih počkala a ešte hlasnejšie pokračovala: „Pôvodcom zla je neverný kráľ, ktorý si nezaslúži za podlé skutky nič iné ako potupnú smrť. Preto bude obetovaný Velešovi. Nech jeho čierna duša má navždy zavretú cestu do Návu a nech sa bezcieľne túla zabudnutá po nekonečných pastvinách!“

Ženy v chráme začali najprv ojedinele, potom čím ďalej tým zborovejšie prevolávať kráľovnej na slávu. Lada sa postavila zo stolca a zdvihla paže. Dav razom stíchol.

„Vedma, prijmi tento nový obradný nôž vysvätený vrchnou kňažkou. Dokáž nám svoju vernosť tým, že sama zabiješ neverníka a zradcu a obetuješ ho Velešovi. V zariekaní ti budú nápomocné zaklínačky a samotná kňažka. Keďže si prišla o panenstvo a svojou zradou si stratila schopnosti vedmy. Ukáž teraz, na koho strane stojíš!“ podišla k vedme a vystrela k nej ruku zvierajúcu nôž.

Vedma bez pohnutia stála. Zaklínačky ju obkolesili a začali potichu zariekať. Ženy v sále s napätím sledovali, čo sa bude diať.

„Pani moja, úpenlivo ťa prosím. Zmiluj sa nad kráľom a daruj mu život,“ žiadostila plačlivo vedma.

Kráľovná na ňu sklamane zagánila a ešte viac natrčila dlaň s nožom. Vedma váhavo vzala nôž. Podišla zozadu ku kráľovi. Zaklínačky si posadali do kruhu okolo nich, naďalej zariekali a mávali rukami v spoločnom rytme. Vrchná kňažka potichu hundrala zaklínadlá. Medzi jej dlaňami sa zjavilo modré svetlo, v ktorom prebleskovali striebristé lúče, farby Boha Veleša.

Vedma pomaly ako v tranze chytila Tancoša za temnú hrivu a vyvrátila mu hlavu dozadu. Nakrátko sa zadívala do posvätného ohňa. V duchu zúfalo zvolala k mocnému vedomcovi o ratu. Sklonila tvár k milému. Na čelo a líca mu dopadli jej horúce slzy. Priložila obradný nôž k jeho hrdlu a pozrela sa mu posledný raz do očí. Do blankytne modrých očí, ktoré na ňu žmurkli.

Ale Tancoš má predsa hnedé oči, šokovane pootvorila pery v snahe niečo povedať. Vtom sa v mužových očiach krvavo zablýskalo a jeho čierna hriva sa razom zmenila na medenú. Perúnova sekerka na šiji vrchnej kňažnej sa rozžhavila do červena a jej slávnostný habit vzbĺkol ako fakľa. Kňažka zúfalo zaryčala a čarovné lúče medzi jej dlaňami zhasli. Od bohato zdobeného ornátu sa razom chytili dlhé blonďavé vlasy. Muž rýchlo otočil ku kvíliacej kňažke hlavu a v očiach mu zablčal plameň. Žeravá retiazka talizmanu na krku horiacej ženy sa napla ako tetiva luku a prešla hrdlom, akoby bol hrudou masla. Ryk razom ustal v mazľavom klokotaní a horiaca hlava sa skotúľala na podlahu chrámu. Telo kňažky zamávalo rukami, spravilo pár tackavých krokov, až bezvládne žuchlo na zem. Kráľovná nemo stála a takisto všetky ženy v chráme. Zaklínačky sedeli ako prikované v kruhu. Bez pohnutia, bez známky života. Vedme vypadol z ruky nôž. Vedomec pretrhol povraz na rukách ako pavučinu a chytil nôž v letku. Vedma ustúpila dozadu, až vyšla z kruhu. Muž sa bleskurýchlo postavil a vzdialenosť medzi ním a kráľovnou prekonal v údere srdca. Lapil Ladu okolo krku a zatočil s ňou ako s handrovou bábkou. Bojovníčky nestačili ani zažmurkať, nieto jej prísť na pomoc. Kráľovná padla na kolená pred muža, ten ju zdrapil za vlasy a oprel nôž o štíhly krk. Ženy v chráme zborovo skríkli strachom.

Vedomec potriasol ryšavými vlasmi: „Ja, Hrom, ťa volám, kmotra, príď v tento tvoj deň, príď súdiť…“

V kruhu medzi zaklínačkami sa zjavil stĺp bieleho dymu, zem pod ním sa prepadla a z jej útrob vystúpila žena odetá v krásnych bielych šatách. Dívala sa uprene Hromovi do tváre, len jemu, lebo keby sa pozrela do tváre bežnej smrteľníčke, tak tá zaraz zahynie od hrôzy. Niektoré z prítomných žien pri pohľade na Morenu radšej zamdleli.

Bohyňa prehovorila chladným hlasom bez toho, aby čo i len pohla perami: „Nebudem súdiť ja, nech súdia tí, čo boli sami odsúdení!“ zatlieskala dlaňami. Tleskot znel ako údery biča.

Z diery v kruhu vystupovali na povrch temné postavy. Lada zdesene vypleštila oči, keď rozpoznala troch predchádzajúcich kráľov. Zazdalo sa jej, že všetci nosia na zrezaných hlavách dubové vence ako kráľovské koruny.

Vedomec prehovoril hromovým hlasom, ktorý sa odrážal od stien jaskyne: „Lada! Dlho predlho som čakal na tvoje milosrdenstvo, na tvoj zdravý úsudok. No nedočkal som sa. Môj kalich trpezlivosti pretiekol, keď zaslepená zlom si sa rozhodla skántriť nevinné dieťa. A to dieťa nie hocaké, ale dieťa kráľovského rodu, čím si porušila odvekú tradíciu vášho kmeňa. Dnes som ti dal poslednú možnosť. Zobral som na seba podobu Tancoša a ponúkol ti svoj život za život vedmy, ktorá podľahla citu najkrajšiemu. Citu lásky. Citu, ktorý si ty nepoznala a ani nespoznáš. Ale ani to ti nestačilo. K tomu všetkému nedokázala si odpustiť vedme a ani vyslyšať jej úpenlivú prosbu. Sama si spečatila svoj osud.“

Lada pochopila a osmelila sa trasľavým hlasom: „Pane, zmiluj sa. Priznávam, vládla som tvrdo, možno až príliš tvrdo, ale to všetko len v snahe zachovať našu ženskú ríšu pre ďalšie generácie. Sme jeden z posledných kmeňov, čo žije podľa prastarých tradícií.“

Hrom pokrútil hlavou: „Nie, Lada, nechám o tebe rozhodnúť tvojich kráľov, tak ako Morena povedala.“

Vládkyňa, tušiac rozhodnutie svojich mužov, zakontrovala zúfalou prosbou: „Tak nechaj aspoň moje tri dcérky nažive.“

Na to Hrom prikývol. Nasal chladný jaskynný vzduch do mohutnej hrude a obrátil sa na mŕtvych kráľov: „I teraz nadišla tá chvíľa, keď sa pýtam vás, sťatí králi, dáte si radšej vence vziať alebo kráľovnej hlávku sťať?“

Traja muži nepovedali ani slovo. Prstami pravej ruky si rázne prešli po hrdlách v mieste, kde im boli odrezané hlavy.

Vedomec kývol na vedmu, aby podišla k nemu: „Ty sama máš z nás najviac právo vykonať rozsudok…“ podával jej nôž.

Žena ostala stáť na mieste a pokrútila hlavou: „Nie. Nie, mocný pane. Netúžim preliať krv kráľovnej. Pretože na tomto všetkom mám aj ja svoj podiel viny. Dosť bolo zabíjania! Chcem, aby si mi prinavrátil Tancoša, ktorého ľúbim a on ľúbi mňa. Tancoša a jeho syna, ktorý bude aj mojím synom. Želám si, aby v našej krajine prevládla láska a ľúbenie nad citom povinnosti a slepým nasledovaním tradícií. Milovanie nad povinnosťou plodiť ženské pokolenie a opovrhovať tým mužským.“

Hrom sa rozhliadol po jaskyni: „Počujete, ženy?! Nie je toto reč súca kráľovnej?“

Ženy začali súhlasne tlieskať a chceli už pokrikovať ženino meno, ale nevedeli, ako sa vlastne bývalá vedma volá, keďže jej nik nepovedal inak ako vedma.

„Nech žije nová kráľovná Láskyslava!“ zaburácal Hrom a ženy v sále sa k nemu razom pridali.

Lada využila Hromovú nepozornosť, rýchlo sa vytrhla z uvoľneného zovretia, zároveň mu vychmatla z dlane nôž. Vrhla sa na Láskyslavu a bodla ju do hrude. Obe ženy spadli na podlahu. Najprv sa spamätal prvý kráľ, ktorý k nim rýchlo skočil a schmatol Ladu za ruku tak mocne, že jej ju vyšklbol z tela. Žena zarevala bolesťou a z ramena jej vytryskol prúd krvi. Druhý kráľ ju silno chytil za svalnaté nohy, s praskotom ich roztrhol od seba a Ladino torzo hodil tretiemu kráľovi, ktorý sa zadíval ešte stále žijúcej žene do zdesených očí, chytil ju za hlavu a krútivým hmatom ju odšklbol od trupu, ktorý s mľaskotom dopadol na podlahu chrámu. Ženy v sále zdesene kvílili nad tým, čo videli a odpadávali v radoch, ako keď sa rozhnevaná Meluzína ukrutne oprie do smrekového lesa.

Hrom sa sklonil k Láskyslave. Chvela sa, nôž jej trčal z hrude, šaty kvitli sýtočervenou krvou. Smutne zdvihol zrak k Morene, ktorá pomaly zavrtela hlavou.


Vychádzajúce slnko začalo stínať hlávky nočným tieňom. Žena pomaly otvorila zalepené oči. Rozmazane uzrela pred sebou čosi červené. Po chvíli sa zrak zaostril a rozpoznala sýto-ryšavé vlasy mocného vedomca.

Hrom sedel na peľasti a díval sa jej do očí: „Konečne si sa prebrala. Spala si pridlho.“ Podal jej pohár s teplou medovinou zriedenou s vodou.

Opatrne z neho sŕkla a chrapľavo zašepkala: „Ako to, že nie som mŕtva?“

„Ešte nenastal tvoj čas. Aspoň tak mi povedala kmotra. No, pôjdem ja. Len na skok som prišiel. Pozrieť ťa, ako sa ti vodí. Vonku aj tak čaká niekto, koho radšej uvidíš ako mňa.“

Zdvihol sa a rezko prešiel ku dverám, ktoré otvoril. Do paloty vbehol mráz.

Láskyslava za ním ešte slabo zvolala: „Počkaj! Prosím.“

Hrom zastal vo dverách a natočil k nej hlavu.

„Ďakujem, pane!“ vyletelo jej z pier.

Zazdalo sa jej, že sa nepatrne usmial, než vykročil von. Pred domom zavŕzgal sneh a do dverí vpadol tieň. Svetlo z neho vykúzlilo Tancoša so synčekom v náručí. Podišiel k žene a vrúcne sa na ňu usmial.

Vonku jachtavo zakikiríkal kohút.


7. augusta
Miro Švercel