Poviedka Istroconu 2017: Spoločný nepriateľ

Kategória: "Historická fantasy"

Istrocon a CS 2017

Mestskí ľudia majú často problém predstaviť si, ako vyzerá skutočný les. Majú utkvelú predstavu, že ide buď o stromy tak husto pri sebe, že sa medzi nimi nedá prejsť, alebo otvorené priestranstvá, kde sa nič neukryje. Nerozumejú tomu, že nikto nechodí mimo vyšliapané cesty. Nerozumejú tomu, že ak vás zabijú tridsať krokov od cesty, nikto vás nikdy nenájde.

Ja som tomu rozumel, napriek tomu, že som v meste vyrástol. Preto keď náš koč prudko zastavil a z okna boli vidieť len kmene stromov, začal som preklínať úžasný nápad ísť touto cestou tesne pred západom slnka.

Vykukol som z okna – uprostred cesty stál starý, bradatý muž zabalený v tmavom plášti s dlhou, zdobenou palicou v rukách. Jej hrubým koncom mieril zhruba smerom na naše kone, rozkročený, zapretý do zeme, akoby sa chystal vyrovnať spätný náraz…čohosi.

Vnútri koča prebehla krátka debata, kde mi nakoniec bolo oznámené, že som sa prihlásil ako dobrovoľník na vyriešenie tejto situácie. Otvoril som dvere koča, vystrčil najprv prázdne ruky a po chvíli skočil na blatnú cestu. Nervózne som sa usmial a nie veľmi nenápadne si utrel spotené dlane do nohavíc. Začal som kráčať a ruky som držal ďaleko od tela, dával som si záležať na tom, aby som nevyzeral nebezpečne.

„To stačí,“ povedal mi muž hlbokým hlasom s prekvapivo slabým prízvukom, keď som bol asi tri metre od neho. Zastavil som sa teda vedľa koní, jeden z nich mi funel takmer priamo do ucha, čo mi na pokoji nepridalo. Vrhol som na banditu ďalší nervózny úsmev, ruky sa mi jemne triasli. Starec si ma podozrievavo premeral utrápenými očami.

„Nechcem nikomu ublížiť,“ začal zdráhavo, „ani nechcem všetky vaše peniaze. Máte koč bez kočiša, určite budete mať pár mincí…na mýto.“

„Pár mincí?“, spýtal som sa ho placho, „Nie je to trochu málo na to, že na nás mierite útočnou runovou palicou?“

Starec sa zamračil, pri tom pohybe mu nadskočila udržiavaná brada. „Chcete, aby som vás okradol viac, mladý muž?“

„Nie, to nie,“ ponáhľal som sa rýchlo s odpoveďou, „samozrejme, rozumiem, nechcete vziať priveľa, aby sa bohatým ľuďom neoplatilo vás tu hľadať, chápem, chápem.“

Starý muž sa snažil tváriť, že táto myšlienka preňho nie je nič nové. Vycítil som svoju príležitosť, krátky okamih, kedy bol vyvedený z miery, a uprel naňho svoj najnevinnejší, najúprimnejší pohľad. Starý muž takmer okamžite sklopil pohľad a dokonca prestal mieriť palicou na koč.

Je rozdiel medzi neprítomnosťou slov v rozhovore a skutočným, hutným tichom, aspoň tak to vždy hovorieval môj Majster Rečník. Neprítomnosť slov môže byť nepríjemná, môže naznačovať veci, ktoré nie je možné vysloviť. No „pravé“ ticho je také, ktoré prosí o slová, akékoľvek, len aby človek prestal mať pocit, že ho ticho pohltí. A človek zväčša zoči-voči tichu siahne po slovách, ktoré má na srdci.

„Moja žena je chorá,“ vyhŕkol starec po náporom môjho úprimného, nevinného ticha. „Je chorá a starosta je na nás nahnevaný lebo si myslí že sme našu dcéru navádzali, aby sa zaplietla s jeho synom, ale ono to celé bolo inak ale teraz nám v dedine nikto nepožičia na lieky a ak miniem naše úspory tak či tak neprežijeme ďalší rok a nebudú nás mať za čo pochovať, ak umrieme a-“

Rozprával dlho, každým ďalším slovom sa mu viac a viac uľavilo. Počas jeho reči som postupne zvesil ruky, potom som prešiel k nemu, na konci som ho už chlapsky potľapkával po ramenách. Nebránil sa, keď som mu vzal palicu z rúk, ani keď som ho posadil na prevrátený peň vedľa cesty, aby mi dorozprával zvyšok príbehu. Z okna koča sa v jednom bode vystrčila čiernovlasá Lilianina hlava, no mávnutím ruky som ju poslal späť.

Starec dokončil svoj bezútešný príbeh a hľadel na mňa s odhodlaným výrazom. Premýšľal som, čo s ním, s mužom, ktorý musel robiť ťažké rozhodnutia v ťažkej situácii. Na jednej strane chcel okradnúť náš koč, na druhej strane to bol luxusný magický samoriadiaci koč, ktorý stál pravdepodobne viac ako celá dedina toho chudáka. Nesmrdel po pití ani po konope, vyzeral solídne, aj keď unavene. Rozhodol som sa dnes byť dobrým človekom a vytiahol som spoza opaska mešec plný striebra. Sprisahanecky som mu ho podal a potichu mu povedal:

„Viete, pane, môj pán by ma asi zabil, kebyže dám nejakému banditovi čo i len medenák z jeho peňazí. Ale poznáte tú šľachtu, nevie si poriadne strážiť peniaze, ak mu nepoviem, že som vám niečo dal, a potom sa trochu pohrám s účtami, no, o čom nevie ho nezabije, no nie?“

Starý pán si poťažkal mešec v ruke, chvíľu naňho uprene hľadel, potom sa nadýchol, aby mi, ako inak, poďakoval. Bohužiaľ, jeho vďaka znela trochu čudne, čosi ako „ó nie, toto je priveľa, to nemôžem prijať“. Ja už som sa ale k jeho smole rozhodol, že on si peniaze nechá, takže som sa prestal hrať na nervózneho, zahľadel sa mu priamo do očí a povedal mu:

„Alebo si zoberiete tie peniaze a prestanete sa snažiť okrádať koče, alebo pôjdem za mojím pánom a vysvetlím mu, že sta sa ho cestou NA TURNAJ snažili okradnúť s vyrezávanou nohou od stoličky.“

Za desať sekúnd po ňom nebolo na ceste ani pamiatky. Za dvadsať som bol späť v koči, za tridsať sme boli zase na ceste. Rozvalil som sa spokojne na svojom koženom sedadle oproti Liliane, zvyšky nervóznej masky sa zo mňa vyparovali v jemných obláčikoch sïnu. Liliana si pri pohľade na ne demonštratívne prikryla tvár napoly spálenou vreckovkou.

Lord Samiel bol chvíľu ticho, hlava zaborená do listín, ktoré čítal celú cestu. Potom, ako sa posledný sïn rozplynul, pomaly odložil listiny, pozrel sa z okna a konverzačným tónom nadhodil:

„Liliana mi povedala, že keď sa pozrela z okna, lúpežník ti práve plakal na ramene a mal si v rukách jeho zbraň.“

Samiel nemal rád, keď som odpovedal na otázky, ktoré ešte neboli položené. Keď budem chcieť vysvetlenie, tak to sám poviem! opakoval vždy. Mlčal som teda a sledoval slnko zapadajúce nad lesom.

„Dal si mu peniaze?“ spýtal sa Samiel keď videl, že tentokrát sa nenachytám.

„Asi tridsať strieborniakov,“ priznal som okamžite. Zaváhal som, a potom pokračoval, „A naznačil som, že ste neskutočný držgroš ktorý by nás oboch zabil, kebyže to zistí.“

Samiel sa usmial a prikývol.

„Dobrý nápad. Nepotrebujeme zastavovať každých tridsať krokov každému chudákovi s dreveným drúkom. Čo všetko si naňho použil?“

„Priamo naňho? Nič.“

To mi vyslúžilo zdvihnuté obočie.

„Naozaj. Bol to starý pán v zlej situácii, potreboval len niekoho, kto vyzerá, že ho vypočuje.“

Samiel znova pokýval hlavou.

„Zaujímavé, vskutku zaujímavé. Kecal ťa pripravil dobre.“

„Majster Rečník je fajn, ale spoznať človeka, ktorý sa potrebuje vyrozprávať, som dokázal aj pred jeho výcvikom,“ namietol som jemne.

„Ja len nechápem, prečo mu dávať peniaze?“, vyhŕkla Liliana.

Samielovi a mne sa stretli pohľady a ja som s úsmevom zopakoval jeho životné heslo. „A prečo nie?“

To bolo posledný raz čo sme sa bavili o mužovi, ktorému som z rozmaru zmenil život.


Od pokusu o prepad až k bránam mesta nám to zabralo necelé dve hodiny. Po takmer troch týždňoch cestovania som sa tešil, že uvidím vznešený cieľ našej cesty. Už hodinu pred cieľom som vystrkoval hlavu z okna, aby som bol prvý, kto uvidí Kráľov Víkend. Predstavoval som si temné, no vznešené hradby, ktoré budú ukrývať rafinovane naplánované ulice. Predstavoval som si umne postavené domčeky, tu a tam okorenené prvkami podľa miestnych zvyklostí, ako farebné hlavné dvere, drevené okenice či okrasný balkónik. A v strede veľké námestie na trhy, uprostred nejaká reprezentatívna fontána, jednoducho všetko, čo môže obyčajný človek očakávať od obyčajného hlavného mesta.

Možno taký Víkend naozaj bol – no ako slnko zapadlo, z mesta som videl už len obrysy proti oblohe, a kým sme prišli až k nemu, videl som len mihotavé svetlá plameňa a magických svetiel.

Do mesta sme vošli jednou z štyroch pozemných brán. Pred vstupom nás zastavili stráže v zdobených, no zablatených uniformách; podozrievavo hľadeli na nás, náš koč, naše sprievodné listiny aj pečatný prsteň. Počas dlhej kontroly slnko zapadlo úplne a my sme sa museli do paláca dostať v neznámom meste, po trojtýždňovej ceste a ešte k tomu potme.

Liliana musela dvakrát vyjsť z koča a nevrlo sa pýtať okoloidúcich na cestu. Riedka hmla situáciu ešte viac sťažovala a Samiel si nahnevane mumlal čosi o malomešťanoch, čo si neoznačujú poriadne ulice. Mne pre zmenu tento zvrat vyčaril úsmev na tvári, aj keď som ho musel pred majstrom a Lilianou schovávať, aby si svoju rozmrzenosť nevybili na mne. Mám rád nočné potulky, a aj keď by som za dňa videl viac, v noci lepšie cítim. Pri tretej Lilianinej zastávke som vyskočil z opačných dverí koča a spravil svoj malý rituál, ktorým zdravím každé mesto – nasal som zhlboka miestny vzduch, poskákal po miestnej dlažbe a po tom, čo som si skontroloval, že sa nikto nepozerá, bez varovania vykríkol do tmy a počúval ozvenu. Samozrejme, ľudia sa obzerali, no ja som sa začal zmätene obzerať tiež a tak nikto neprišiel na to, čo som spravil. Nenáhlivo som sa vrátil do koča, k stále viac namosúrenej Liliane a k teraz už uškŕňajúcemu sa Samielovi.

„Tak na čo si prišiel?“, spýtal sa ma Samiel so záujmom.

Zamyslel som sa nad mestom, nad chuťou vzduchu, nad ozvenou, ktorú som počul, nad reakciami ľudí okolo nás, nad dlažbou a domami a osvetlením. Dal som si s odpoveďou načas.

„Neviem,“ priznal som, „ale keď si to premyslím, poviem ti.“

Liliana len prevrátila očami a zlostne si niečo mrmlala popod nos. Snažil som sa nebrať si to osobne, vedel som, že keď je dobre najedená a má prístup k plnej vani je oveľa tolerantnejšia k našim… zvláštnostiam. Nehovoriac o tom, že doma sa nám jednoducho vyhýba ak ju príliš otravujeme. Teraz s nami musela tráviť v kuse tri týždne. Nebolo treba môjho „talentu“ aby som vedel, ako sa cíti, keďže rovnakú nevraživosť som ja pociťoval k Samielovmu kritizovaniu všetkého a všetkých a jej posadnutosti čistými šatami. Pohľad na ňu, ako si zdobeným nožom oškrabáva blato z topánok rovno na podlahu koča bol dosť na to, aby sa mi, ako sa tak hovorí, vo vrecku otváral nôž.

Skrátka, všetkým nám dobre padlo, keď sme konečne dorazili do paláca.


Možno na mne len utkvelo trochu Samielovho sťažovania sa, no aj mne prišlo množstvo papierovania, ukazovania a overovania erbov a pečatných prsteňov mierne paranoidné. Majordóm, postarší muž v zle padnúcej šedej uniforme, však mal iný názor. Jeho malé očká opakovane prebehli všetky naše dokumenty, nás, znova dokumenty, pečatný prsteň. Samiel to všetko pokojne prestál, teda, „prestál“. V skutočnosti posadený v primerane pohodlnej stoličke pri krbe, v jednej ruke držal pohár s nejakým miestnym patokom a druhou si pomaly prechádzal po obočí.

Ja som, naproti tomu, stál v rohu miestnosti, ako sa na poslušné páža patrí. Noc už pokročila a stenami paláca pomaly prenikal chlad, no mne bolo na mojom mieste až nepríjemne teplo. Nie kvôli kozubu, ktorý bol odo mňa cez celú miestnosť, to nie; hriala ma najmä Liliana.

Aby som bol úplne presný, hriala ma dokonca na vzdialenosť niekoľkých krokov. Nevydržala stáť na mieste, tak sa začala prechádzať sem a tam, k môjmu kútu, ku dverám, naspäť. To, že vydržala celú cestu až do Víkendu bez toho, aby sa jej plameň prejavil, bolo dobré znamenie, že jej ovládanie sa zlepšuje. Stavil by som sa, že by nestratila kontrolu vôbec, kebyže jej nepovedia, že na horúcu kúpeľ si bude musieť počkať do rána. To, že zdôraznili, „AK vás majordóm nechá tu prespať“ so zdvihnutými nosmi jej tiež pravdepodobne na pokoji nepridalo. Ako sa prechádzala, vlny tepla jej stúpali z tela a deformovali vzduch okolo nej.

Rád som ju takto sledoval, snažil sa nájsť vzorec v tom, ako z nej uniká teplo. Predstavoval si plameň v jej tele, tesne pod povrchom, ako prstom tlačí zvnútra na jej pokožku a kde sa dotkne, tam vyrazí malý prúd mihotavého vzduchu, len aby sa zmiešal so studenými vetrami sponad mora v zúfalom boji-

Liliana sa mi sprudka pozrela do očí a pocit plameňa pod kožou zmizol. Obaja sme očerveneli, ja od rozpakov, ona od hnevu.

V istom smere som bol na tom so svojimi talentami horšie ako ona. Keď sa ona nahnevala, horela. Keď som sa ja nesústredil… sľúbil som Samielovi, že sa budem viacej snažiť. Čím silnejšia ale moja empatia bola, tým prirodzenejšie mi prišlo ju používať.

Kým majordóm neskončil s dokumentmi, pozeral som sa radšej už len do zeme. Nakoniec sme vyfasovali tri kľúče k našim dvom izbám, prísľub teplej večere a po jednej šatke, ktorú sme prisľúbili nosiť na viditeľnom mieste. Samiel dostal fialovú, šľachtickú šatku z dobrej látky; Liliana dostala sýtočervenú bavlnenú šatku ohnivej čarodejnice a ja som si musel vystačiť s šedou šatkou „obecného“ mága bez špecializácie.

Ubytovali sme sa, kufre nám, našťastie, doniesli v predstihu. Ja a Samiel sme mali spoločnú miestnosť, Liliana dostala malú bočnú izbu s vlastnými dverami. Celú našu izbu som bol schopný prejsť od rohu k rohu desiatimi krokmi. Nebola veľmi zdobená, no mali sme tu aspoň stôl, dve stoličky, skrine na šaty a z nejakého dôvodu akvárium plné rybičiek. Svetlo zaisťovala malá guľa svietiaceho zlata, ktorú musel každú pol hodinu niekto z nás nabiť.

Liliana zaliezla celkom rýchlo, Samiel chvíľu strašil pri akváriu, potom ale konečne zaliezol a po chvíli sa jeho dych spomalil. Vyliezol som z postele, hodil na seba kabát, obul si čižmy a priviazal si šatku na ruku. Takto vystrojený som potichučky otvoril dvere a vyšiel na chodbu.

Vedel som zhruba, kam sa chcem dostať, no nechcel som byť obťažovaný. Uplietol som si rýchlu sieťku sïnu a ľäviemu, len dosť na to, aby ma nikto nerušil. Po troche tápania po palácových chodbách som sa konečne dostal ku dverám, ktoré viedli na otvorenú terasu.

Bolo chladnejšie, než som predpokladal. Slaný vietor sa pohrával s listami rastlín v kvetináčoch, čo som viac počul ako videl. Mesiac dorastal, noc bola jasná a tak som mal pri svojom potulovaní dosť svetla. Zamieril som k pobrežiu.

Nechcel som, aby sa mi Samiel a Liliana posmievali, no nikdy predtým som nevidel more. Aj keď som dosť cestoval, väčšina bola vo vnútrozemí. Videl som hory, kúsok púšte, močiare, rieky, jazerá, pralesy… no nikdy nie more. A nechcelo sa mi čakať do rána, keď už som bol tak blízko. A začul som, že palác mal terasy, ktoré viedli až k útesu…

Našiel som to miesto. Nebolo až tak blízko k moru, ale poskytovalo nerušený výhľad na more, zaliate mesačným svetlom. Otočil som hlavou a videl les lodných sťažňov, zakrývajúcich donekonečna pokračujúce pobrežie. V prítmí sa nedalo presne vidieť, kde končilo more a začínala pevnina. Otočil som hlavou na opačnú stranu a videl som morskú hladinu prerušovanú zubatými útesmi. Potom som sa obrátil vpred a sledoval len morskú hladinu, pokojnú, no premenlivú, ako sa hrá so svetlom mesiaca.

Vrátil som sa potichu do postele, premýšľajúc.

Celé ďalšie ráno som bol podľa Samielova „nezvyčajne tichý“.


Nasledujúci deň prebehlo formálne privítanie, ktoré takmer vyrovnalo náš prvý dojem. Posol priniesol nezapečatený list, ktorý nás (teda, Samiela, ale čo by ten robil bez nás?) pozýval na oficiálne raňajky. Stretli sme sa s ostatnými účastníkmi turnaja, s ich pážatami, deťmi, manželmi a manželkami, vyslancami, učňami…

Samotná jedáleň bola obrovská miestnosť s mnohými stolmi usporiadanými do tvaru T, pričom kráľ a jeho rodina sedeli za vrchstolom. Ostatní hostia sa hmýrili medzi stolmi, presúvajúc sa od jedla k najatým zabávačom a naspäť.

Liliana vytŕčala z davu. Nervozita z nej z väčšej časti opadla, občas jej dokonca po perách prebehol krátky úsmev. Mala na sebe jemné modré šaty, v ktorých by bolo v palácovej jedálni zima každému okrem nej, tmavé vlasy mala komplikovane zapletené do troch vrkočov. Tie si zviazala vzadu svojou pridelenou šatkou. Manželky sa na ňu mračili, slobodní mládenci ju obletovali a ona si očividne užívala pozornosť.

Samiel si obliekol tmavý odev bez ozdôb, ktorý bohužiaľ vyzdvihoval začínajúcu šeď jeho vlasov. Chodil medzi hostí a nadväzoval známosti. Veľa ľudí nás tu nepoznalo – pohraničné župy sa obyčajne turnajov nezúčastňovali. Samiel dokáže vyzerať zaujímavo aj bez toho, že je v miestnosti záhadným cudzincom s fialovou šatkou na ruke – takto to preňho bolo takmer príliš ľahké. Rýchlo zaujal zvyšných šľachticov a ja som sa pri pohľade naňho nemohol zbaviť predstavy pavúka, ktorý nenápadne pradie svoje siete v novom území.

Ja som bol oblečený do podobného obleku, ako Samiel, no trochu svetlejšieho – šedá šatka na ňom takmer splývala. Neodolal som ale a ozdobil si hruď odznakom v tvare vážky. Nie, že by si niekto všimol, že na páža je to trochu zvláštne, keďže Samielov erb vážky neobsahuje. Keď sa totižto „vyššia spoločnosť“ stretne, nechcú si všímať poskokov, sluhov, kuchárov a pomocníkov. Chcú si všímať kráľa, ako sedí za stolom a len tu a tam na niekoho ukáže, aby prišiel bližšie na nezáväzný rozhovor; chcú si všímať bardov a ich atraktívne spoločníčky, tanečníkov, žonglérov a iných chudákov, ktorí sú zaplatení.

Druhá strana mince ale je, že správni sluhovia majú zostať nepovšimnutí, nenápadne splynúť s pozadím a magicky (teda, nie skutočne magicky) dopĺňať jedlo a pitie, upratávať špinavé taniere a spoločensky unavených hostí. Keď obe strany hrali svoju úlohu, všetko bolo dokonalé.

Najmä pre niekoho ako ja, ktorý dokáže hrať sluhu i dvorana, a má k tomu tajnú misiu od Samiela.

Takže po asi desiatich minútach som z miestnosti zmizol a stavím najväčší zafír, aký vlastním, že nikto si nielen, že nevšimol môj odchod, no že nikto si ani nevšimol, že som kedy v miestnosti bol.

Sebavedome som zamieril ku kuchyniam, po pár rohoch som sa prestal snažiť byť neviditeľným a naopak, tváril som sa ako šľachta. Nikto ma nezastavil, až kým som sa neocitol pred zarazenými dverami do kuchyne.

Tajne milujem miesta, kde sa varí, či už je to zabíjačka pri ohni, varenie gulášu z diviny po love alebo, ako tu, kuchyňa v paláci počas dôležitých raňajok. Toľko života a zdanlivo chaotického pohybu, umývanie riadov, varenie jedla, umývanie dlážky, pohyb surovín a pokrmov, príchody a odchody čašníkov, rotácia okolo obrovských sporákov v strede miestnosti…a keď som trochu rozostril oči a sledoval hmýrenie predo mnou, pozvoľna som v ňom rozoznal vzorec, jednu ženu, ktorá kontrolovala pohyb jedla a jedného muža, ktorý kontroloval jeho prípravu-

Pretrel som si oči, pálili ma, pretože som pridlho nežmurkal. Môj talent je občas skvelý, ale občas ma na minútu vypne, len aby mi dal tak zbytočne očividnú informáciu, ako že dvaja ľudia ktorí majú úplne iné rovnošaty ako ostatní a komandujú všetkých okolo sú šokujúco tí, čo tu majú veci na starosti.

Vo vzácnom okamihu, kedy sa nikto nesnažil dostať do ani z kuchyne som prebehol cez dvere, spomalil som a zamieril k mužovi.

Bol to veľký muž, výškou i šírkou. Ako klasický kuchár z príbehov kombinoval mocné ruky, hromový hlas a brucho, na ktorom by mohol i postojačky nosiť šálku čaju. Kučeravé čierne vlasy mu už výrazne šediveli, no bol dohladka oholený a okolo seba sa pozeral jemne vystresovaným pohľadom. V jednej ruke zvieral obrovskú drevenú varechu, vyzerala však viac rituálna ako pracovná.

Podišiel som k nemu a zlomok sekundy pred tým, než sa naše pohľady stretli, som sa rozhodol zahodiť dvorné vystupovanie. Len tak-tak mi skĺzla z tela maska šľachtica, už sa do mňa zavŕtali jeho šedé oči. Bol som votrelec v jeho kuchyni. Obočie sa mu s desivou pomalosťou približovalo k sebe v zamračení. Čakal som do poslednej možnej chvíle a práve keď sa nadychoval som naňho prehovoril hlasom s jemnučkou príchuťou vyčerpanej paniky.

„Prepáčte, ale nemáte náhodou modrú kávu? Celý týždeň čo sme boli na ceste ju po mne môj pán požaduje, no v dedinách po ceste ju nemávajú a…no…veď poznáte tú šľachtu!“

Poznal ju veľmi dobre. A ja som zase poznal už na prvý pohľad človeka s mäkkým srdcom. Nie, nemal na to čas, nie v toto ráno plné zhonu. No aj tak mi pomôže, pretože som bezradný a zúfalý.

Modrú kávu som Samiela ešte piť nevidel, vybral som ju hlavne preto, že trvá asi hodinu ju pripraviť, pričom je to celkom náročná záležitosť. Správne som predpokladal, že kuchár to spraví sám. Hodinu sme teda sedeli nad kanvicou modrej kávy, okolitý chaos nás v podstate uzatváral do vlastného, malého kútika pri jednom z menších sporákov pri stene. Hodina s človekom osamote – to je všetko, čo potrebujem.


„Dáš si, Cyr?“, spýtal sa ma Samiel hneď ako som vstúpil so miestnosti, v rukách mal podnos s chlebom a mäsom.

Odmietavo som zamával voľnou rukou. „Kuchár mi dal celú misu nejakej miestnej špeciality. Vyzeralo to ako pošliapané blato, ale chutilo to úžasne. Mimochodom, máš rád modrú kávu?“

Samiel odložil podnos na náš jediný pracovný stolček a potom sa poškrabal na hlave.

„Vieš, že ani neviem? Je to neskutočne dávno, čo som ju naposledy pil. Počkaj, niekde som dal aj poháre…“

Kuchár (volal sa Tobiáš) samozrejme pripravil úžasnú modrú kávu. Chutila ako zasnežené perly. Ako kúsok oblohy. Spravil som si vnútornú poznámku, že ho musím Samielovým menom pochváliť.

Chvíľu sme popíjali a trávili (Samiel očividne medzi klebetením s dvoranmi zjedol takmer toľko, čo ja), nikomu z nás sa nechcelo začať hovoriť. Nakoniec ale káva v kanvici došla a môj ctený majster otvoril tému.

„Za dva dni mám prvý súboj, s grófom z Pololesa. Stihneš to?“

Zatváril som sa, že ma jeho otázka ranila.

„Samiel, strávil som s kuchárom asi hodinu. Viem mená jeho vnúčat. Predstavil ma svojej žene, ktorá s ním vedie kuchyňu. S takýmto začiatkom stihnem za dva dni všetko, čo potrebuješ, a k tomu ešte letnú lásku.“

Samiel sa pousmial a dopil poslednú kávu, čo mal v pohári.

„Tak dobre, som rád, že si v tomto veríš. Večera je znova oficiálna, ale obedovať budem v meste. Navrhujem, aby si spravil to isté, k tomu máš na stole zoznam vecí, čo potrebujem kúpiť. Oh, a kým vyrazíš, videl som jedného veľmi dotieravého mladého nevychovanca, ktorý obťažoval Lilianu. Mohol by si-?“

„-sa pozrieť, či to prežil? Mohol,“ zasmial som sa a Samiel sa pridal. Rýchlo som sa prezliekol do niečoho trochu farebnejšieho, pripol si vážku na srdce, vzal zo stola zoznam a vyšiel skúmať mesto.


Vrátil som sa tesne pred večerou, nohy ma boleli od toľkého chodenia, no mal som všetko zo Samielovho šialeného zoznamu. Taktiež som pri sledovaní mora stretol na pláži milú slečnu menom Violet, ktorá mi pomohla zorientovať sa v meste. Už len spomienka na ňu mi vyčarila úsmev na tvári.

Kuchár ma privítal milo, no trochu kŕčovito. Aj v kuchyni bolo čosi inak, zdanlivý chaos sa zmenil na skutočný, ľudia do seba narážali, riad padal na zem, jedlo priháralo.

„V meste bola vražda,“ prezradil mi Tobiáš, „ a hovorí sa, že to má na svedomí Necromancer.“

Nemusel som hrať prekvapenie v mojom hlase: „A ako na to prišli?“

„No, že sa podpísal krvou svojej obete na dvere inkvizítorových kasární, predpokladám.“

„To že spravil?!“

„No, tvrdia to tak…“

Trvalo mi päť minút zistiť všetko o vražde a ďalších desať zistiť všetko, čo som potreboval.

Potom som sa s Tobiášom rozlúčil a zamieril na večeru. Medzi dvoranmi to nevyzeralo o nič lepšie ako v kuchyni. Všetci boli nervózni a na služobníctvo štekali za neexistujúce prešľapy. V jednom bode sa kráľov mladší brat pobil s nejakým kňazom v bielom rúchu, čo malo za následok, že princ šiel spať bez jedla. Šokovalo ma, ako automaticky udelil kráľ tento trest mužovi, ktorý vyzeral na dvadsať.

Po večeri šiel Samiel vybavovať nejaké svoje záležitosti, Lilianu som nevidel od raňajok. Mal som voľnú izbu sám pre seba a bol som rozhodnutý ju využiť.

Violet sa objavila v mojich dverách asi hodinu potom, čo som jej poslal jednoduchú magickú správu. Chvíľu sme sa rozprávali, neskôr trochu tancovali, potom sme sa ale vydali na nočné prieskumy paláca. O polnoci som sa do izby vrátil, na tvári hlúpy úsmev.

Ako som zaspával, pod viečkami sa mi mihotali linich a fiach a na pery mi zľahka sadlo nové meno.


„Nové meno, hovoríš? Gratulujem.“

„Vďaka,“ povedal som nesmelo, „len som dúfal, že to konečne bude niečo normálne. Ako „oheň“, alebo „vietor“. „Radosť“ proste nemá tú správnu kadenciu ako dobrá stena z plameňa.“

„Neznevažuj to,“ napomenul ma Samiel vážne, „nové meno je skvelé. Koľké je to vlastne, tridsiate ôsme?“

Prikývol som. Jemne ma znervóznilo, ako presne to vie.

Bol to deň pred Samielovým vstupným duelom v turnaji. Dohodlo sa, že pôjde o klasický súboj, len meče a len posilňovacia mágia. Ten najnudnejší druh, aspoň podľa mňa, ale šľachta trvá na tom, že vstupné duely musia byť takéto, aby mal turnaj nejakú eskaláciu.

Gróf z Pololesa, vlastným menom Kočil Medotok, bol najlepším šermiarom v celej krajine. O jeho jednotlivých technikách sa písali celé knihy, hordy žiakov mu každý deň klopali na dvere. Bol neporaziteľný.

To všetko bolo, bohužiaľ, pred viac ako tridsiatimi rokmi. Pán Medotok šiel medzitým do výslužby, mal deti, pradeti a päť výdatných jedál denne. Nemohol vyhrať. Nemohol ani len prejsť prvým kolom. A on to vedel.

Avšak, ako som zistil počas svojich návštev v najväčšom semeništi klebiet v paláci, nemohol si dovoliť prehrať. Jeho syn prepil a prehral všetky rodinné majetky a ak nechcel skončiť s rodinou na ulici, potreboval (a to je na tom podľa mňa najsmutnejšie) asi tristo strieborných grošov. To ani nie je tak veľa.

A preto sme so Samielom strávili väčšinu dňa v palácovej knižnici, kde sme pripravovali náš úžasný plán. Večer som si ukradol dve hodiny pre Violet, prepašovala ma do súkromnej záhrady jedného pernikára, zbierali sme tam kvety a pekné kamene.

Liliana sa konečne ukázala, jej zlá nálada bola späť. Vedel som, že tajne miluje jahodové koláčiky, tak som ich nechal „zabudnuté“ na stole a potom sa nahlas čudoval, kam zmizli. Nikdy to nepriznala, ale najviac jej chutili keď mala pocit, že ich zjedla tajne.


Aréna bola malá kamenná budova, schovaná na okraji mesta. Mala kruhový pôdorys, dva malé, nenápadné vchody pre súťažiacich a jeden o niečo menej nenápadný pre divákov. Dokopy sa tam zmestila asi stovka ľudí. Len vyvolení mali právo vidieť zápas.

Zvyšok si bude musieť vystačiť s takmer dokonalým premietaním zápasu na mnohých miestach v meste, na námestiach, v lepších hostincoch, dokonca som počul, že jedna skupina čarodejov prenáša trojrozmerné postavy nad morskú hladinu, mnohonásobne zväčšených. Podľa mňa to mala „chudoba“ lepšie. Ale mňa sa na názor nikto nepýtal.

V prípravnej miestnosti som podal Samielovi jeho meč a pomohol mu do jeho bojového brnenia – škrupiny pokrytej runami, vytepanej z ľahkého kovu. Žiarila snáď všetkými Druhými farbami, na aké si človek dokáže spomenúť, niekoľko z nich dokonca ani môj Prekladač nepoznal. Samielov súper bol oblečený podobne. Zbroj bola časovo i finančne náročná na výrobu a bolo neskutočne náročné reálne zraniť človeka, ktorý si ju obliekol a správne aktivoval.

Náš plán ale spoliehal na to, že Samielovi sa to podarí.

Medotok vydržal veľmi dôstojných desať minút. Obaja muži sa magicky posilňovali a zrýchľovali, až takmer nebolo z ich pohybov nič vidieť.

Magicky prenesené obrazy sa dali spomaliť, takže „chudoba“ aspoň videla, čo sa deje. To len tak mimochodom.

Posledný Samielov úder sa Medotok snažil zablokovať, no majstrov meč skĺzol po jeho, prerazil záštitu a zasiahol ho do ruky.

Okamih sa obaja tvárili rovnako šokovane, potom ale začala striekať krv, prenos sa prerušil a pribehli lekári.

Samiel bol vyhlásený za víťaza duelu, no kráľ ho oficiálne napomenul a Medotok dostal šialene vysoké odškodné. Dosť vysoké na to, aby splatil svoje dlhy, ako sme spočítali počas našich hodín v knižnici, ponorení do oficiálnych pravidiel turnaja.

Tobiáš sa ma neskôr pýtal, či to môj pán plánoval od začiatku.

Poprel som to tak vehementne, až bolo všetkým jasné, že áno. Z kuchyne sa to neskôr rozšírilo ďalej, postupne sa Samielovmu duelu začalo hovoriť „Tri prsty za život“. Nikto mi nikdy neprisúdil nijaké zásluhy, ale aj tak si myslím, že to bol jeden z mojich najlepších kúskov.

Podľa súdka medoviny s erbom Medotokovho rodu, ktorý sa objavil v našej izbe, si to myslel aj on.


Ďalší duel bol až o niekoľko dní, zatiaľ sme trávili čas výskumom, sledovaním ostatných bojovníkov a trénovaním. Ja som po večeroch chodil za Violet, Liliana mizla na niekoľko hodín v kuse a vracala sa v rôznych úrovniach zlej nálady. Koláčiky pomáhali.

Samiel vyhlásil, že podcenil boj s Medotokom, a začal trénovať intenzívnejšie. Splietal kúzla, tkal, kul, celé minúty recitoval mená. Museli sme striedať miestnosti, pretože po chvíli nás z toľkých farieb, Prvých i Druhých, jednej cez druhú, bolela hlava.

Pri sliedení sme videli mnohé zaujímavé veci, podstatné pre tento príbeh sú však len niektoré.

Zistili sme, že kráľov brat je veľmi obľúbený u mladých slečien v meste. Pri boji nosil „korunu“ upletenú z popínavých ruží. Keďže mu ani pri divokých bojoch neodletela z hlavy, strávil som zbytočne veľa času vypočúvaním služobníctva aby som zistil, ako si ju tam prilepuje.

Nakoniec som ho náhodou stretol v knižnici a spýtal sa ho to osobne. Teda, „náhodou“.

Princ sa volal Ed a aj keď mi nikdy nepovedal, ako to s tou korunou robil, mali sme celkom príjemný rozhovor. Cítil som z neho istú osamelosť, ktorú som nechápal. Po prekonaní úvodnej opatrnosti sa z neho vykľul zaujímavý človek, pripravený obhajovať svoje zaujímavé názory zaujímavými argumentmi. Bol trochu citlivý na ľudí, čo s ním nesúhlasili, no napriek nášmu rozdielnemu postaveniu sa nado mňa nevyvyšoval. Rozhodol som sa mu to uľahčiť, bol som pri rozhovoroch vždy zdvorilý a oslovoval ho „Vaše Veličenstvo“.

Zistil som, že Ed chodí do knižnice pravidelne, a aj keď sme ho, prirodzene, nemohli so Samielom zasvätiť do našich plánov, začali sme s ním tráviť viacej času. Aj keď bol stále opatrný v mnohých témach, ako sa na člena kráľovskej rodiny patrí, zisťoval som o ňom viac a viac. Aj keď mnoho žien v ňom videlo len modré oči, perfektnú tvár a vlnené gaštanové vlasy, nebol „len“ povrchne zaujímavý. Snažil som sa okolo neho prebudiť svoj talent, no akoby naschvál sa mi to nedarilo.

Druhá vec, ktorá bola podstatná, bol muž, s ktorým sa Ed pobil na jednej z formálnych večerí. Nebol to kňaz – bol to inkvizítor. Vrchný inkvizítor Amelar Pohrobok. Pred pár rokmi nastúpil do úradu počas prekvapivo krvavého vnútorného sporu cirkvi Tretieho boha. Odvtedy sa inkvizícia prebudila z dlhého spánku a začala robiť to, na čo bola stvorená – šírila strach, teda, pardon, upevňovala vieru. Taktiež sa angažovali proti kontaktom s inými „rasami“ a za vytlačenie ostatných cirkví z kráľovstva. Ed ho napadol po tom, čo vyhlásil, že by sa krstiť mali už novorodenci.

Mal som to nepotešenie raz ho stretnúť osobne. Po druhom Samielovom dueli sme zistili, že Amelar má súboje tesne po nás. Dávalo to zmysel – Pohraničie – lord Samiel a k nemu priradený súper; po ňom Pohrobok, Amelar. Bol to muž, z ktorého mi naskakovala husia koža. Nebol nijako výrazný svojím zovňajškom, nakrátko ostrihané plavé vlasy, tvár vráskavá od slnka a vetra…a v jeho očiach smrť, v jeho slovách jed a v jeho úsmeve zrada. Okamžite som ho zaradil ako človeka, ktorý si užíva bolesť ostatných. Rád ich dovedie na hranicu toho, čo vydržia, a potom ešte krok ďalej, a ten moment prechodu je jeho najšťastnejším momentom-

Všade ho nasledoval asi najslizkejší človek, akého som kedy v živote videl. Napriek tomu, že som v Samielových službách často pracoval s hadmi a viem, že nie sú vôbec slizké, on bol ako slizký had. Riedke vlasy mal zviazané do akéhosi pa-copu, ktorý len priťahoval pozornosť na jeho nepeknú tvár. Malé, nepokojné oči v jednom kuse sledovali jeho pána, celá jeho bytosť bola okamžite pripravená skočiť a lísať sa do pozornosti. V mene svojho pána vykonával Kom Plašivec činy každodennej, zbytočnej krutosti, terorizoval služobníctvo a obecne kohokoľvek, kto bol pod jeho pánom, pričom ale akosi zabúdal na to byť morálnym reprezentantom cirkvi. Biele rúcho dopĺňal červenou šatkou, nie nepodobnou tej Lilianinej.

Rozprával som sa o svojich dojmoch s Edom a ten vyjadril voči nim obom neskrývané opovrhnutie.

„Keby som bol kráľom, inkvizíciu by som rozpustil. Viem, že môj brat má na nich dostatočný nátlak, ale bojí sa Amelarovej pomsty.“

Zarazil sa, keď si uvedomil, čo práve povedal. Na moment sa nám stretli oči a ja som vedel, že sa musím rozhodnúť, ako budem reagovať na jeho prerieknutie. Chcem princa, na ktorého budem mať páku, alebo chcem niekoho, pri kom sa bude môcť uvoľniť? Deň predtým som mal veľmi pekný piknik s Violet a obávam sa, že to značne ovplyvnilo moju náladu. Rozhodol som sa totižto byť na mňa až nezvyčajne milosrdný a tváril som sa, že som si nijakého prerieknutia nevšimol.

Ed to ocenil, a aj keď si dal pozor, aby so mnou a Samielom nehovoril o politike, otvoril sa v iných veciach. Rozprával, ako by chcel cestovať, ako sa vždy chcel porozprávať s niekým zo Strieborných ľudí, alebo aspoň s elfom iným ako veľvyslancom. Ako by sa rád naučil viac ako jednoduché kúzla, ktoré vie každé dieťa, videl Druhé farby… A tak sme sa so Samielom dozvedeli, že princ Ed túži po Prekladači, no z nejakého dôvodu ho nemôže mať.

Tú noc sme takmer nespali, premýšľali sme, ako princa využijeme k našim záujmom. Samiel nakoniec prišiel s plánom, aký je preňho typický – malé riziko katastrofy, malá šanca výhry a medzi tým veľa výsledkov, ktoré by som označil ako „celkom dobré“.

Edovi sme oznámili, že ak chce, tak mu vyrobíme Prekladač sami. Deň váhal, potom súhlasil. Ako princ si musel uvedomovať, čo ho taká láskavosť môže stáť – to len ukazovalo, ako veľmi ho chcel.


Zmeškal som niekoľko Samielových duelov, nielen samotných bojov, ale aj plánovania k nim, vymýšľania toho najúžasnejšieho spôsobu, ako vyhrať, a pedantskej prípravy. Namiesto toho som trávil celé hodiny v knižnici a zisťoval, ako sa prebohov vyrába Prekladač. Keď Samiel povedal, že Edovi „vyrobíme“ prekladač chcel povedať, že ja mu ho vyrobím. Samielov štýl vzdelávania mňa a Liliany spočíval v tom, že buď rozoberal každý, aj zdanlivo nezmyselný úkon, ktorý spravil v tej či onej situácii, alebo nám naopak dal takmer nemožnú úlohu a nechal nás, nech ju vyriešime sami. Nič medzitým nepoznal a ak áno, skvele to maskoval.

Zistil som, že archivárka má slabosť pre makové koláče a hlavný knihovník zase pre medovinu. Koláče som kupoval v malom obchodíku, ktorý mi ukázala Violet, medovinu som čerpal zo súdka v našej izbe. Mohol som v knižnici chodiť kamkoľvek, prísť a odísť kedy sa mi zachcelo a vyžiadať si akýkoľvek dokument. Samotné Tvorenie som potom skúšal v izbe, opradený ochrannými zaklínadlami.

Päť či šesť dní neskôr som mal hotový svoj prvý Prekladač. Bol nádherný rovnakým spôsobom, akým je nádherné zakrvavené a uvrešťané dieťa pre prvorodičku. Zmeškal som tri Samielove výhry, tri nové Necromancerove vraždy, niekoľko oficiálnych večerí a takmer som si ani nevšimol, že mesiac je v splne – ledva som sa stihol správne pomodliť.

V kuchyni som sa dozvedel, že Necromancer má kvôli obzvlásť nechutnému spôsobu zabíjania v meste novú prezývku – Krvavý vedum. Prišlo mi to trochu melodramatické, ale Samiela to pobavilo.

Druhý Prekladač, takmer dokonalý, mi trvalo spraviť deň. Tretí som zvládol za ráno a obed, nechal som ho Samielovi na stole a šiel konečne za Violet.

Keď som sa vrátil, čakalo ma prekvapenie – Samiel vyhral ďalší súboj a jeho súper mal byť princ Ed. Ak vyhrá, jeho súperom o prvé miesto v turnaji bude buď Vrchný Inkvizítor, alebo akýsi kapitán stráží.

Priznám sa, že som zabudol sledovať postup princa Eda turnajom; taktiež som si úprimne nemyslel, že na to má, aj keď jeho súboje som nikdy nevidel naživo. Princovi Edovi sme oznámili, že Prekladač mu dáme až po zápase. Vzal to horšie, než sme čakali. „Predpokladám,“ povedal hlasom, v ktorom bolo cítiť horkosť, „že tým chcete naznačiť, že ho dostanem iba ak prehrám zápas.“

Chvíľu som ostal ako obarený. Potom som sa rozosmial. Väčšinu času sa cítim ako majster intrigán a manipulátor, ale občas mi niečo takéto pripomenie, že som stále občas až príliš naivný a nevinný. Uistil som princa, že nič také od neho nechcem, teda, hneď po tom, ako som sa dosmial.

„Ide len o to, že deň-dva po vypití je človek… no, to sa nedá veľmi opísať. Zrazu vidíte farby tam, kde žiadne neboli. Vidíte farby emócií a situácií a je ich toľko, že váš mozog sa občas proste vypne. Nie ako smrť, je to skôr ako keď nespíte dva dni a potom tak nejak napoly spíte počas všetkého, čo robíte.“

Princ sa tváril najprv podozrievavo, potom z neho napätie vypršalo. Dokonca sa usmial úsmevom, ktorý zlomil srdcia toľkých žien. Počul som, ako si niekoľko políc za nami šesťdesiat ročná archivárka precítene povzdychla, potom sa pustila do ďalšieho makového koláča.

„Cyr, ako by sa ti páčilo pozrieť si môj súboj s tvojím majstrom z môjho sedadla? Ber to ako gesto vďaky.“

Nepáčilo, pomyslel som si, vybavujúc si prehľadné a spomalené obrazy, ktoré môžem sledovať doslova kdekoľvek inde. Ale prijal som to – takéto veci my majstri intrigáni robíme.


Ako som tak sedel v pohodlnom, vyvýšenom mieste, po mojej ľavej ruke stôl tak obťažkaný občerstvením, že sa doslova prehýbal, po mojej pravej ruke vyzývavo odetá mladá dáma a predo mnou dokonalý výhľad na bojisko, začínal som chápať, prečo to bohatí ľudia uprednostňujú pred prepchanými tavernami alebo studenými útesmi s výhľadom na more. Oboje malo svoje čaro (nie skutočné čaro, to je len slovný obrat) a ja som zisťoval, že tá snobská verzia je pre mňa asi prijateľnejšia.

Mladá dáma vedľa mňa chvíľu skúšala zisťovať, ako dobre sa poznám s princom Edom, potom mi chválila moju kovovú vážku, potom…úprimne? Neviem, nebola tak zaujímavá ako prípravy na boj podo mnou. Až kým nesledovala môj pohľad k Amelarovej lóži a po presne vypočítanej pauze v reči neprehodila:

„Ľudia hovoria, že deň pred každým jeho zápasom pribudne ďalšia vražda.“

Proti svojej vôli som spozornel, a ona si to všimla. Spokojne pokračovala:

„Niektorí hovoria, že on sám je v skutočnosti Necromancer v prestrojení. Hovorí sa, že za tie roky to už párkrát urobil, vkradol sa na ten či onen kráľovský dvor, potichu hral svoju rolu, niekedy aj celé roky, kým neprišiel čas udrieť.“ Striasla sa, vyzeralo to úprimne. „Desivá predstava, nemyslíte, pán Cyr?“

Chcel som jej povedať, že to znie ako hlúposť, nanešťastie som ale nestihol, pretože duel práve začal a pozornosť mojej susedky úplne pohltil princ. Keďže Ed nebol nijaký bojový čarodej bol boj dohodnutý na štýl klasického duelu s mečmi. Ja som o boji vedel pramálo, ale akosi som očakával, že Edov štýl bude plný otočiek a póz a obecne veľkej dramatičnosti. To znie ako niečo, čo by jeho obdivovateľky ocenili.

Nemohol som sa viac mýliť. Princov štýl bol rýchly, brutálny a presný, vyzeral viac ako bojujúci stroj než človek. Samiel mu však tiež nič nedaroval a útočil všetkým, čo mal. Keď ale Samielov meč prvýkrát zasiahol princa, všimol som si na Edovej tvári zvláštny výraz. Zmes prekvapenia, úľavy, radosti a-

Celý život neznáša konflikt a chce byť len tichým učencom, ktorý skúma svet okolo seba. Donútili ho byť princom a bojovať a on sa zaprel a trénoval a trénoval, až kým mu nekrvácali dlane a potom ešte viac. Pracoval na sebe, aby bol najlepší, len aby zistil, že ho aj tak nikto nebude brať vážne, nie keď si ho pamätajú len ako „peknú tváričku“…a kto by sa opovážil tú peknú tváričku kráľovho brata poškodiť? A tak sa proti nemu ani nesnažia, čím ho privádzajú do zúrivosti, ktorú ale nemá ako prejaviť, pretože sa bojí, že by ich zabil…

A Samiel mu dal to, čo princ vždy chcel – bral ho ako vážneho súpera.

Toto bol zatiaľ najdlhší súboj turnaja, trval takmer hodinu. Z oboch bojovníkov kvapkal pot, no nepoľavili ani chvíľu. Princ Ed mal na tvári pološialený úsmev, ktorý nezmizol, ani keď dostal tretí zásah a oficiálne prehral. Potom dramaticky chytil ružovú korunu a predal ju Samielovi, ktorý ju rovnako vážne prijal. Davy šaleli.

Osobne sa ma trochu dotklo, že Samiel vedel tak dobre princa prečítať aj bez mojej pomoci. Potlačil som ale bodnutie ranenej pýchy a radšej si pripomenul, že on je môj majster a ja sa stále mám čo učiť.


„Došlo mi to až keď som ho videl bojovať,“ priznal som sa Samielovi večer, keď sme sedeli nad kanvicou fialkového čaju.

„Z toho si nič nerob, to sú skúsenosti,“ odbil ma dobrosrdečne. „Toto je asi ôsmy Ed, ktorého som v živote stretol. Naučíš sa ich spoznávať.“

V tej chvíli vtrhla do izby Liliana. Hneď som si uvedomil, že sa stalo niečo strašné – usmievala sa.

„Konečne to mám! Samiel, moja časť je pripravená.“

Bola tak nadšená, že zelené šaty jej na koncoch černeli a dymilo sa z nich – ona si to ale buď nevšimla, alebo jej to bolo jedno.

Samiel sa na ňu pochvalne usmial, potom prehovoril:

„Výborne, Liliana, aj keď to je trochu na poslednú chvíľu. Cyr, zajtra daj princovi Prekladač a rozlúč sa s tou slečnou, ktorú si vídal v meste.“

„Prosím?“ spýtal som sa ho prehnane pokojne, no v hlase mi zaznel osteň.

Liliana sa začala ošívať, no Samiel sa na mňa pozrel bez hnevu, možno trochu smutne.

„Cyr, to nie je rozkaz, dokonca ani požiadavky či prosba. To je rada skúseného. Rozlúč sa s ňou, lebo za pár dní tu už nebudeme a toto je to najmenej, čo pre ňu môžeš urobiť.“

Mal pravdu a ja som vedel, že má pravdu, no aj tak som mal chuť sa s ním hádať. Nechcel som sa s ňou lúčiť. Ale bude to tak pre ňu najlepšie. Pomaly som prikývol a povedal: „Rozumiem.“

Samiel mi venoval súcitný pohľad, potom prešiel k svojej posteli a vytiahol spopod nej hŕbu dokumentov.

„Tak, a teraz k nášmu plánu…“


„Ako rýchlo to začne fungovať?“

„Hrubé farby takmer okamžite, jemné odtiene postupne v priebehu dvoch dní, Vaša Výsosť.“

„Cyr…hovor mi Ed.“

„Iste, Ed.“ To, že mi dovolil hovoriť mu menom, bol obrovský krok, ktorý som ale prešiel bez povšimnutia, pretože som mal plnú hlavu ranného horkosladkého lúčenia s Violet.

Mierne zarazený mojou reakciou vypil prin- Ed pohár bezfarebnej tekutiny na jeden dúšok. Vždy mi prišlo zábavné, že Prekladač, ktorý umožňuje ľuďom vidieť Druhé farby, je sám úplne bezfarebný. Ed by to asi tiež ocenil, keby nebol zamestnaný snahou nevydáviť Prekladač na koberec.

„ČO…je…to?“ ukázal po chvíli na moje ruky. Usmial som sa.

„Tejto hovoríme bezmenná. Je to farba zabudnutia. Gratulujem, Ed, Prekladač funguje.“

Nechal som ho, nech si svoje nové oči vyskúša sám. Pozrel sa na svoje ruky, na mňa, z okna, na stôl…

Potom sa začal pýtať, a ja, keďže som sa zaňho cítil trochu zodpovedný, som ho zasvätil do základov.

„Táto je sïn,“ ukázal som na jemné obláčiky, ktoré my stúpali z dlane, „farba klamu a zmätenia. Ostáva najmä po ilúziách. Potom fiach, farba vášne, ľäviem, farba, na ktorú sa nedá zaostriť, gchoch, tá ostáva po kúzlach smrti…“

Keď ich dokázal sám rozoznať, ukázal som mu, ako Prekladač uľahčuje kúzlenie. Energie, ktoré predtým človek musel vycítiť, teraz videl. Neuveriteľne užitočné.

Ed odišiel o niekoľko hodín neskôr, plný dojmov, na tvári úsmev, v očiach odhodlanie.


„Dnes je veľký deň,“ vyhlásil Samiel, keď ma budil. Liliana už bola oblečená a nervózne pochodovala po izbe. Pre zmenu to ale bola nervozita z nečinnosti, nie z úzkosti. Dnes mala na sebe žlté šaty, ktoré neboli nijako vyzývavé, zato vyzerali veľmi pohodlne. Liliana vyšla z miestnosti a ja som sa obliekol do svojho najlepšieho červeného obleku, ktorý pekne kontrastoval s jej šatami i Samielovým konzervatívnym modrým habitom. Väčšinu našich vecí sme nechali v izbe, aj keď sme vedeli, že sa k nim nevrátime. Oblečenie sa ale dá nahradiť, rovnako ako stovka drobností, ktoré si so sebou človek nosí na cestu – holenie a sviečky a malý kompas a mnohé ďalšie.

Snáď sa tomu, kto ich tu nájde, zídu.


Samozrejme, že Amelar vyhral svoj súboj a teraz bude bojovať so Samielom. Ja som sedel na mieste vedľa Eda, ktorý potichu sledoval všetko okolo seba. Nevenoval som tomu pozornosť, predpokladal som, že si len zvyká na nové farby. Keby som nebol tak sústredený na Veľký plán, možno by som si všimol, že výraz jeho tváre je skôr zamyslený ako skúmavý…

Do boja zostávalo len pár minút, diváci už začínali byť nedočkaví. Vonku to muselo byť ešte horšie, uzatvárali sa stávky, ľudia si vyberali favoritov… ja som bol našťastie týchto vecí ušetrený, keďže favorita som mal akosi v popise práce a stávky boli pážatám zakázané, aj keď to nikto príliš nekontroloval.

Samiel si dnes do brnenia pomáhal sám, Liliana kdesi čakala na signál a ja som mal byť niekde na dostupnom mieste, keby ktokoľvek z nich potreboval pomoc. Zo stolu s občerstvením som si nalial trochu čaju s šedým medom a nervózne čakal, kedy príde môj čas.

Ed vedľa mňa zrazu vydal zvuk medzi zasyčaním a pohŕdavým odfrknutím a keď som sa otočil, všimol som si postavu Koma Plašivca, ako sa „nenápadne“ prediera davom k východu. Amelar si teda dnes tiež bude pomáhať do brnenia sám. Prekvapilo ma len, že Kom nemal na ruke svoju šatku ohnivého mága. Asi ju stratil v hlbinách zadku svojho majstra, keď sa mu tam pchal.

Zápas sa blížil a ja som už bol na tretej šálke sladkastého čaju, keď sa ku mne Ed otočil s rozhodným výrazom na tvári.

„Cyr?“

„Áno?“, odpovedal som neprítomne.

Niečo sa ma spýtal, no ja som ho nepočul. V tom momente som totiž zacítil Lilianu, silnejšie než kedykoľvek predtým. Bol to núdzový signál, ktorý sme spolu vymysleli, pretože nikto okrem empata ho nedokázal cítiť. Nenápadné, no zúfalé volanie o pomoc.

Vyskočil som na nohy, zamumlal ospravedlnenie voči Edovi a bežal smerom ku vchodu – smerom, ktorým pred chvíľou šiel Kom.

Moje najhoršie obavy sa potvrdili, keď som zacítil z chodby pri východe spáleninu. Vbehol som dovnútra a uvidel hroznú scénu.

Liliana ležala na podlahe, ruky zviazané za chrbtom reťazou z bieleho kovu. Nad ňou stál Kom a dvaja mladí inkvizítori v bielych rúchach. Obaja držali krátke meče v rukách a vyzerali pripravení ju prebodnúť. Otočili sa na mňa, v očiach mŕtve pohľady. Kom sa otočil tiež, na jeho slizkej tvári sa objavil odporný úsmev.

„Ale, ale…prišiel si zachrániť svoju priateľku? Aké chutnučké od niekoho, ako si ty,“ vypľul na mňa s opovrhnutím.

Nepovedal som nič, len sa okamžite snažil vymyslieť plán. Jediný nápad, ktorý som ale mal, bol šialený.

„Hlava tvojho pána sa ešte dnes bude kotúľať ulicou. Môj pán sa o to postará,“ pokračoval Kom v posmievaní a on a jeden z inkvizítorov sa posunuli smerom ku mne, nenápadne, aby ma nevyplašili. Dochádzal mi čas a nové nápady som nemal, rozhodol som sa teda staviť všetko na ten jediný.

„Počkaj,“ povedal som a znel som zmätene, snažil som sa tváriť, že len teraz na čosi prichádzam, „takže to si celý čas bol ty? Ty a tvoj pán…on je Necromancer?!“

Kom sa zarazil, v očiach sa mu objavila zúrivosť. Oveľa zaujímavejšie ale boli reakcie jeho poskokov – zmätene sa na seba pozreli.

Ten malý okamih, kedy boli nesústredení, mi musel stačiť. Celou svojou mocou som vykríkol prvé meno, ktoré som kedy v živote objavil, prvú vec, ktorú som na tomto svete pochopil natoľko, že som ovládol jej pravú podstatu.

Bolesť.

Mladíci padli na kolená, z úst im začala vychádzať pena. Kom sa držal trochu lepšie, no ani on nezvládol stáť na nohách.

Používať meno bolesti má ale jeden háčik. Keby bola bolesť dýkou, jej rúčka by bola ďalšia čepeľ.

Bol som na tom o niečo lepšie ako oni, najmä kvôli skúsenostiam. Udržal som sa na nohách a pomaly som sa sunul smerom k nim. V očiach mladíkov sa zračila prosba. Doraz ma, hovoril ich pohľad. Keby som nevedel, že za pár minút sa spamätajú, možno by som to aj spravil. Kom sa ma snažil chytiť za nohu, no bol som o chlp rýchlejší. Prešiel som okolo neho, okolo jeho spoločníkov a zastavil som u Liliany.

Veľmi opatrne, aby som neprepadol, som uvoľnil reťaz okolo jej rúk. Postavila sa, v očiach sa jej prebúdzal plameň. Jednou rukou mi nežne utrela slzu, ktorá mi mimovoľne vytiekla z oka. Tá pod jej dotykom zasyčala a vyparila sa.

„Ach, Cyr,“ povedala precítene. Vedela, koľko ma meno bolesti stojí. Cítil som, že jej plameň sa už nebude dať dlhšie udržať.

Na druhej strane miestnosti sa Kom zodvihol a prebudil svoj vlastný plameň. Obaja boli v dosť biednom stave.

„Dokonči to, ja varujem Samiela, že po nás idú“ povedal som jej a utiekol.

Keď som bol za zatáčkou chodby, ozval sa za mnou výbuch.

O dve minúty sa ozval ďalší, hlasnejší, z arény. Po ňom nasledoval krik.


Od arény ma delilo posledných pár schodov, keď mi na rameno dopadla niečia ruka. Vyskočil som dobrý meter do výšky a bol som pripravený bojovať, no bol to len Ed.

„Vaše Ve-Ed, teraz naozaj nemám čas na-“

„Je to Samiel, však?“ prerušil ma.

„Áno, ide o neho, bojím sa, že-“

„Nie,“ prerušil ma znovu, zovretie na mojom ramene zosilnelo a donútil ma pozrieť sa mu do očí. Zdôraznil každé slovo: „Je. To. Samiel. Však?“

Moja tvár bola absolútne bez výrazu. Neskoro som si uvedomil, že to tiež bola odpoveď.

Ed sa trochu uvoľnil, no stále ma držal dosť silno.

„Najskôr mi to nedošlo,“ začal, skôr pre seba ako pre mňa, „ale sedí to. Na Medotokovi zistíš, ako preraziť brnenie, a ešte z toho vyjdeš ako hrdina. Mňa si omotáš okolo prstu Prekladačom. Tá vaša ohnivá kamarátka zase zlomila srdce polke dvorných mágov. A všetci teraz kričia, ako sa Necromancer dostal až do finále turnaja, ale ja si nemyslím, že-“

Prestal rozprávať. Obaja sme si uvedomili, že krik v aréne ustal. Potlačil ma smerom hore a posledných pár krokov sme prešli spolu.

Uprostred spálenej arény stál On, Necromancer. Zahalený do plášťa z temnoty a gchochu, jeho ruky položené na ústa a brucho tela oblečeného v duelantskom brnení, vysávajúc s z neho zvyšky života. Keď si nás všimol zarazil sa, pustil telo a vykročil smerom k nám.

Ed pozeral raz na mňa, raz na Samiela, ktorý sa mu pred očami menil do svojej pôvodnej podoby, raz na Amelarovo mŕtve telo.

Samiel sa zastavil asi dva metre od nás. Pretrel si prstom obočie, čo robieval vždy, keď bol nervózny.

„No, princ, asi ste trochu zmätený z toho, čo sa tu deje. Dovoľte, aby som vám-“

„Vlastne to už všetko vie,“ prerušil som rýchlo majstra. „Že si Necromancer, že ja som mal na starosti nakloniť ľudí na tvoju stranu a že Liliana mala za úlohu vypnúť ochrany okolo arény. Nevie len, prečo to robíme.“

Samiel sa usmial. „Tak som sa snažil, aby som ťa nepodcenil, Ed, ale aj tak si ma prekvapil. Gratulujem.“

Ed mlčal. Jemne som odstrčil jeho ruku a podišiel k majstrovi. Nebránil mi.

„Prečo?“ povedal konečne.

„A prečo nie?“ odpovedal Samiel. „Práve som zabil hlavu inštitúcie, čo mučí ostatné rasy len preto, že žijú. Lebo môžem. Povedz, keby si ho mohol zabiť ty, toho odporného, zlého človeka, nespravil by si to? Možno iným spôsobom, možno menej dramaticky. Ale spravil by si to, a nehovor, že nie, pretože viem, ako veľmi si ho nenávidel. Za to, čo robil. Ale ty si princ a to sa nepatrí,“ posledné slovo Samiel vypľul, „a preto si sa mohol iba tak pobiť a potom trucovať vo svojej izbe. Mne nikto nebránil spraviť to, čo bolo treba. Tak som sem prišiel a zabil jeho aj jeho prisluhovačov, lebo to bola správna vec!

A taktiež preto, že tvoj brat plánoval vystúpiť z aliancie, ktorá proti mne bojuje, ale po tejto potupe si to nedovolí.“

„Vy…ty chceš, aby proti tebe môj brat bojoval?“

Samiel sa naňho usmial, láskavo, mentorsky, ako sa usmial na každého z nás, keď sme mu prvýkrát položili túto otázku.

„Vieš, koľko vojny bolo vo svete, kým som prišiel? Národy a kráľovstvá sa neustále vraždili navzájom. Roky som sa snažil vyjednať mier, ale vieš čo? Inteligentné rasy nemajú mier v krvi. Tak som namiesto vyjednávania spravil niečo lepšie – dal som im spoločného nepriateľa, tak strašného, že sa proti nemu musia spojiť. A keď na to jeden z nich chce zabudnúť, tak sa mu dramaticky pripomeniem.“

„Klameš,“ povedal Ed jednoducho.

„A prečo by som klamal?“ spýtal sa Samiel kyslo. „Momentálne, keď všetci videli môj duel? Nie je to tak trochu jedno, princ?“

Ed potriasol hlavou, zmätený. „Takže…teraz ma zabiješ, v mene mieru? Znel, akoby sa s tým vlastne už zmieril. Pre niekoho ako on to mohla byť dobrá smrť. Samiel však nerád mrhá.

„A čo keby si sa pridal k nám? Poď bojovať za svetový mier, namiesto aby si tu kysol a bil sa s ľuďmi, čo tebou opovrhujú.“

Ed stál a premýšľal. Nemusel som si predstavovať, ako tá ponuka znie.

Neskôr som zistil, že to rozhodnutie preňho nebolo vôbec ťažké. Jeho život v paláci bol ešte osamelejší, ako sa zdalo. Boli sme jeho prví skutoční priatelia po dlhej dobe.

A nikto vás nedostane do horších problémov, ako priatelia.

„Idem.“

Ja som sa naňho povzbudzujúco usmial, naše pohľady sa stretli a ja som videl, ako sám seba vidí ako hrdinu, mocného mága, ktorý sa votrel Necromancerovi do priazne a potom ho sám zabil, znalosťami, ktoré ho on sám naučil, aké pochabé…

Posmutnel som, no nie veľmi. Samiel mi kedysi povedal, že ja som bol jeden z mála jeho učňov, ktorí si toto NEMYSLELI, keď ich naberal. Takmer všetci zmenia názor. Takmer všetci pochopia.

„Tak…ideme sa pozrieť, kde je Liliana?“ navrhol som.

Lilianu sme našli vyčerpanú, no pri vedomí. Poprosili sme Eda, aby nám pomohol ju zobrať k útesom, kde nás čakala malá, no rýchla loďka. Držal ju prekvapivo nežne.

Až po loď sme sa dostali bez problémov. Zo všetkých som vedel o plavení sa najmenej, tak som sa len snažil nikomu nezavadzať. Obzrel som sa smerom, odkiaľ sme prišli.

Mesto za nami pomaly prepadalo hlbšie a hlbšie do chaosu, pretože tisíce ľudí videli, ako sa ich favorit zmenil na Necromancera a zabil hlavu inkvizície. Niekde tam v meste je Tobiáš, ktorého onedlho budú vypočúvať, pretože nás ľudia vídavali spolu. Dúfal som, že bude v poriadku. Niekde tam bude aj Violet, vydesená, nechápajúca, čo sa deje. Nejaký mladý muž, ktorému skôr či neskôr zlomí srdce, ju pravdepodobne utešuje. Tá myšlienka bolela.

No aj cez problémy sa plán podaril. Kráľ sa bojí. Aliancia sa bojí. Zlý Necromancer zabil úbohého vrchného inkvizítora, aspoň to si budú hovoriť nezasvätení.

A ja som konečne videl more.

Plavili sme sa celú noc, vo vedľajšom meste nás čakal kočiar. Cesta späť trvala dlhšie ako tam, pretože sme sa museli skrývať, vyhýbať armádam, strážam a potulným inkvizítorom. Teda, nemuseli, no Samiel asi nechcel pred Edom masakrovať nepriateľov.

Počas cesty sme však museli niekoľkokrát bojovať, niekoľkokrát sme sa zaplietli do nepríjemností a raz som takmer umrel.

Ale to je príbeh na inokedy.


7. augusta
Adam Olejár