Poviedka Istroconu 2017: Ruka mŕtveho muža

Kategória: "Historická fantasy"

Istrocon a CS 2017

James Butler Hickok zvaný Divoký Bill pomaly kráčal blatistou ulicou Deadwoodu a opäť ho uvidel. V poslednom čase ho vídal často, toho muža s úzkymi fúzikmi a ulízanými čiernymi vlasmi. Bolo viac ako zrejmé, že sa poznajú. Dokonca aj to, že sa poznajú dlho. Len na okolnosti ich zoznámenia sa nevedel rozpamätať. Akýsi čudný blok v inak vynikajúcej pamäti mu zabraňoval spomenúť si. Alebo to bolo tak, že by podvedome chcel zabudnúť? Nech to bolo, ako bolo, chlap sedel v saloone u Charlieho Manna a s úsmevom na tvári Billovi zakýval. Bill presunul ruku bližšie k slonovinou vykladanej pažbe jedného zo svojich dvoch revolverov, zastrčených za opaskom. Mal dôvod byť obozretný. Ten dôvod mal fakticky celý svoj život, ale špeciálne v Deadwoode sa zišli naozaj vyberaní grázli. Žiadnemu z nich nerobilo problémy odbachnúť človeka. Billa sa ale báli. Báli sa tak, že odmietali výhodné ponuky bossov miestneho podsvetia. Obzvlášť po tom, ako si to s istou partiou šiel vydiskutovať priamo do saloonu, v ktorom jej členovia sedeli. V žiadnom z nich by sa krvi nedorezal a všetci ochotne Billa uisťovali, že proti nemu nič nemajú. Teraz takisto pomaly vstúpil do saloonu a prižmúril oči, aby prispôsobil svoj zrak prostrediu. Vtedy bol vždy najzraniteľnejší, ale našťastie o tom nik nevedel a keď aj niekto niečo tušil, v praxi to skúšať nechcel. V posledných rokoch to bolo stále horšie. Priamo pred seba ešte ako-tak videl, ale s periférnym videním to bolo mizerné. Vyhliadky pre pištoľníka nie práve najružovejšie. Zakýval barmanovi a podišiel k sediacemu cudzincovi. Ten vzhliadol a usmial sa. „Zdravím vás, Divoký Bill. Buďte bez obáv, som neozbrojený. Smiem vás pozvať na pohárik?“ „Vy moje meno poznáte, cudzinec. Ja vaše nie.“ „Kto by nepoznal meno jedného z najväčších pištoľníkov. A moje meno nie je také dôležité. Tak či tak sa obvykle rokmi mení.“ „Skrývate sa pred zákonom, cudzinec?“ Chlap sa rozosmial nepríjemným, štekavým smiechom. „Ja sa neskrývam. Možno by sa mali skrývať iní. Predo mnou.“ „Hovoríte v hádankách. Ste lovec ľudí?“ „Nuž, ako sa to vezme.“ Divoký Bill si sňal klobúk a položil ho na stôl. Potom si sadol. Ani si nevšimol, kedy pred neho barman položil fľašu a pohárik. „V poslednom čase som vás videl niekoľkokrát. Sledujete ma?“ „Tak by som to nenazval. Ja som vždy tam, kde sa niečo deje.“ „V Deadwoode sa stále niečo deje. Ja sa ale snažím držať bokom.“ „Divoký Bill sa nemôže držať bokom, aj keby akokoľvek chcel. Ale to vy predsa viete najlepšie.“ „Kto teda ste? Idete po mne? Choďte do pekla!“ Cudzinec sa miesto odpovede opäť rozosmial. „Všetko pekne po jednotlivých krokoch. Ako ste na tom s očami, pán Hickok?“ „Dostatočne dobre na to, aby som vám odstrelil hlavu, keď to uznám za vhodné.“ „O tom nepochybujem. Nikto vás ešte v pištoľníckom súboji neporazil, všakže? Ani jedno škrabnutie! Čo myslíte – vyhýbajú sa vám guľky?“ „Asi som mal doteraz šťastie.“ Cudzinec si prihladil fúziky. „Nenazval by som to práve šťastím, pán Hickok. Neviete si na nič spomenúť, je to tak? Pozrite sa mi do očí.“ „Čo mám urobiť,“ zavrčal Divoký Bill a uprel na muža pohľad svojich ľadovomodrých očí, ktorý dokázal nahnať strach každému. Potom sa ale zarazil, pretože s očami jeho náprotivku nebolo niečo v poriadku. Ako keby sa v nich rozhoreli malé ohníky, ktoré sa ustavične zväčšovali a zväčšovali, až kým svojim studeným ohňom nepohltili celé jeho vedomie. A vtedy si Divoký Bill Hickok spomenul, kedy a kde sa s cudzincom stretol prvý raz.

Ležal doriadený na zemi a neďaleko neho mŕtve telo medvedice, ktorú nakoniec zastavilo niekoľko rán nožom, keďže streľba z revolveru nemala na zviera viditeľný účinok. V stave medzi vedomím a bezvedomím si zaregistroval počernú tvár s úzkymi fúzikmi, ktorá sa nad ním nakláňala. Počul nástojčivý šepot. „Chceš sa z tejto situácie dostať? Chceš prežiť a si za to ochotný zaplatiť?“ Bezmocný Bill, vtedy ešte James, iba prikývol a zamdlel. Prebral sa až na ošetrovni v Sante Fé, kam ho dopravil jeho kolega, ktorý ho našiel polomŕtveho v kaluži krvi. Po doliečovaní v Kansas City ho jeho zamestnávateľ poslal na ľahšiu prácu na Rock Creek, kde bola prepriahacia stanica Pony Expresu. A tam stretol cudzinca druhý raz a tam odštartovala jeho hviezdna kariéra pod menom Divoký Bill.

Celá udalosť trvala iba chvíľu, potom sa Bill spamätal, vyskočil a siahol po zbrani. Miesto pred ním bolo ale prázdne a len v ušiach mu doznievala ozvena cudzincovho smiechu. „Niečo sa deje, Bill,“ začul hlas od baru a keď sa otočil, uvidel barmana Harryho, ako sa naňho zvedavo pozerá. „Kam odišiel ten chlap,“ spýtal sa Bill a jeho prsty zostávali v tesnej blízkosti slonovinovej pažby. Barman sa nervózne zasmial. „Asi tomu vtipu celkom nerozumiem. Zatiaľ si tu jediný zákazník.“ „Asi to nebol veľmi vydarený vtip,“ zahundral Divoký Bill , čiastočne sa uvoľnil a posadil sa. Deň plynul vo svojom bežnom, značne hektickom tempe a saloon sa pomaly začínal napĺňať. Niektorí ľudia – tí, ktorí smeli – prisadli k Billovmu stolu a postupne sa pri viacerých stoloch začali hrať karty. Barman Harry v prestávkach medzi roznášaním nápojov niečo vysvetľoval majiteľovi. Billov zrak síce už dlho nebol tým, čo predtým, ale sluch mal stále výborný. Doliehali k nemu útržky viet. „… rozprával sa zase sám so sebou…dokonca vyťahoval zbraň…nemal by fajčiť to ópium…“ Bill si po mnohých rokoch prestával byť istý sám sebou. Naozaj má vidiny z ópiového poblúznenia? Cítil, že niečo nie je v poriadku. Zhrabol peniaze, ktoré vyhral v pokri a ospravedlnil sa spoluhráčom s tým, že si musí niečo vybaviť. Vrátil sa do hotelovej izby. A tam ho uvidel znovu. Už prestal byť nervózny. „Takže vy si prídete, kedy a kam chcete, však? A vidí vás len ten, u ktorého chcete, aby vás videl?“ Cudzinec pokýval hlavou. „Začínate byť v obraze.“ David McCanless bol nepríjemný chlap. Síce mal pravdu v tom, že spoločnosť mu dlžila peniaze, ale dohodli sa s ňou na splátkovom kalendári, ktorý bol v podstate dodržiavaný. Po neúspešnom zlatokopeckom období chodieval do Rock Creek stále častejšie, zväčša bol opitý a domáhal sa peňazí. Všetkým sa vyhrážal a urážal personál. Mladého Jamesa vyslovene neznášal, obzvlášť po tom, keď zistil, že obaja majú záujem o rovnakú krásku. Všetko smerovalo k nevyhnutnej konfrontácii. James to vedel a vôbec sa na to netešil. Ešte stále bol poznačený zraneniami zo súboja s medvedicou a jeho sebavedomie nebolo práve najvyššie. A práve v tom čase, keď kŕmil kone v stanici, začul, ako niekto vošiel do stajne. Kone začali byť nepokojné. Otočil sa a zistil, že stojí zoči-voči mužovi, ktorého tvár videl v mrákotách v horách. „Takže si prežil, ako som sľúbil. Ale niečo sa v tebe zlomilo, však?“ Hickok fascinovane hľadel do tmavých očí cudzinca. S vypätím všetkých síl odtrhol zrak a opýtal sa chrapľavým hlasom: „Kto vôbec ste a čo chcete?“ „Som ten, ktorý ti dokáže splniť tvoje najtajnejšie priania. Som ten, ktorý môže zmeniť tvoj život.“ „Prečo by ma to malo vôbec zaujímať?“ „Ó, ja veľmi dobre viem, ako by si chcel byť rešpektovaný a obdivovaný. To všetko je reálne. O to všetko sa môžem postarať…“ Plašiace sa kone vytvárali kulisu k vtieravému šepotu neznámeho. Vydesený James ustúpil o krok dozadu. „Vy ste…“ „Ako vidím, syn kazateľa vie pochopiť všeličo…“ „Odstúpte odo mňa!“ „Pokoj a rozvahu. Veď ja po tebe nič nechcem. Chcem ti iba splniť tvoje priania.“ Cudzinec sa opäť usmial. „Nejedná sa o žiadne tri priania. A žiadna zmluva v tom starom klasickom štýle. Budeš jedným z najlepších a najznámejších pištoľníkov Západu. Neprehráš nikdy žiaden súboj. Nezasiahne ťa nikdy žiadna guľka. Nikdy.“ „Dobre. Prečo potom jeden z najlepších a najznámejších? Prečo nie rovno najlepší a najznámejší?“ Chlap sa uškrnul. „Dobrá otázka. Poviem to takto – je mnoho ľudí a mnoho prianí. Takže niekedy sú kompromisy nevyhnutné.“ „Neverím vám ani slovo. Zmiznite, inak…“ James zodvihol vidly, opreté o hradu. Cudzincom to vôbec nepohlo. „Zajtra príde McCanless. Bude naštvaný a agresívny. Nech urobíš čokoľvek, zastrelí ťa ako psa. A poviem ti ešte jednu perličku. Nič sa mu za to nestane. A Kate – Kate bude s ním. Takže ti dám poslednú šancu. Uži si to. Bude s ti to páčiť. Ako vidíš, som ústretový a vôbec nie vtieravý.“ Kone jednoznačne prepadali panike a besneli. „Takéto niečo už nebudeš musieť používať,“ ukázal cudzinec na vidly v Jamesových rukách, „budeš známy niečím úplne iným.“ Keď sa James pozrel na vidly, zamrazilo ho. Ich hroty boli do biela rozpálené a ovisnuté ako zmäknuté sviece. Po cudzincovi nebolo ani stopy. A na druhý deň prišiel McCanless a odniesli ho nohami dopredu. O tejto udalosti sa neskôr rozšírilo toľko verzií, že sa nedali ani spočítať. Pravda bola taká, že keď David McCanless chcel vtrhnúť dovnútra stanice, vo dverách narazil na Jamesa Butlera Hickoka. „Uhni, Káčer Bill,“ povedal s posmechom, narážajúc na Jamesov nos a vysunutú hornú peru, „idem z Wellmana vytĺcť svoje prachy!“ Bolo to ako naraziť na skalu. „Pán Wellman vám odkazuje, že svoje peniaze dostanete v okamihu, ako mu ich doručia z firmy.“ „Hovorím ti naposledy, uhni mi z cesty! Ak nemáte prachy, zrekvírujem vám kone! A ty mi ich vyvedieš zo stajne!“ „Odíďte, kým je čas!“ „Čas? Aký čas? Čas vypršal!“ McCanless siahol sebavedome po revolveri, ale to, čo uvidel svojmu protivníkovi v očiach, ho zarazilo do tej miery, že nedokázal okamžite naučeným plynulým pohybom vytiahnuť svoju zbraň. Druhú príležitosť už nedostal, pretože Jamesova guľka ho trafila rovno do srdca. Jeho spoločníci dopadli rovnako. Vtedy sa z Jamesa alias Káčera Billa stal Divoký Bill.

„No dobre,“ povedal Divoký Bill Hickok, „som ochotný vás akceptovať, pretože vás vnímam. Čo vlastne chcete?“ „Chcel som sa s vami porozprávať. Robím to vždy s ľuďmi, ktorých život – ako to povedať – sa začína preklápať.“ „V poriadku. Tak čo chcete vedieť o Divokom Billovi Hickokovi?“ „V podstate o vás viem všetko. Od začiatku do konca. Ja som tam totiž vždy bol.“ „O tom som úplne presvedčený. Teraz si idem ľahnúť. Vy ste vlastne taká moja ópiová predstava. Takže dobrú noc.“ „Niečo vám poviem, pán Hickok. Každý človek v sebe tají nejakú ctižiadostivosť. Niekto väčšiu, niekto menšiu. Napríklad taký George Armstrong Custer. Mal také predvídateľné a jednoduché želania. Chcel ostať v pamäti národa ako vojvodca, na ktorého sa nikdy nezabudne. Po tom výprasku od Siouxov na neho nezabudnú, verte tomu.“ Bill otvoril fľašku, ktorú mal pod stolom a nalial si. „Vám nebudem nalievať. Preludom nenalievam. A Custer – na ňom bola najlepšia jeho manželka. A tá jeho neprirodzená odvaha – to bolo všetko, čím vynikal.“ „ Viete, že vám posielal telegram, aby ste ho sprevádzali? Vtedy to akosi nevyšlo. Alebo taký Billy the Kid. Tiež si myslel, že s tým vybabre, ak prejaví želanie nezomrieť v čižmách.“ „O kom to hovoríte?“ „Ospravedlňujem sa. Niekedy mi robí problémy časová súslednosť.“ Cudzinec sa usmial a zodvihol zo stola plný pohárik a Bill vedel, že ho tam nepoložil. „To je v poriadku. Ľudia sú dosť jednoduchí. Mám radšej tých, ktorým to myslí. To je ako partia v šachu. Je pravda, že mám vždy biele a začínam, ale…“ „Nehráte práve fér, že?“ „V šachu sa nedá hrať nefér. Akurát poznám omnoho viac kombinácií. Ale pravidlá – tie musím dodržiavať.“ „Vy ste určite ten, ktorý dodržuje pravidlá…“ „To od vás nebolo pekné. Práve od vás, Divoký Bill. Pospomínajte na svoj život…“ „Nechcem na nič spomínať. Ani vy nie ste nič iného, než moja ďalšia ópiová vidina. A nech urobíte čokoľvek, neberiem vás vážne.“ Bill chcel odvrátiť hlavu, ale opäť sa nevyhol studenému plameňu v cudzincových očiach.

Námestie Public Square v Springfielde bolo prázdne a diváci sa prizerali z dostatočne bezpečných vzdialeností. Dave Tutt mal retiazku Billových hodiniek provokatívne vytiahnutú tak, aby bola neprehliadnuteľná. Hodinky značky Waltham mu zobral ako zástavu údajného dlhu, ktorý ale Bill poprel a žiadal ich späť. „Hodinky si nechám a keď chceš, aby to s tebou zle dopadlo, nájdeš ma s nimi zajtra na námestí,“ uškrnul sa Tutt. „To skôr bude chodiť mŕtvola, než aby si ty prešiel námestie s mojimi hodinkami.“ A zajtrajší program bol jasný. Tutt, sebavedomý aj z toho, že má ako demobilizovaný južanský vojak v meste mnoho prívržencov, siahol po zbrani ako prvý. Vystrelili súčasne, Tutta pootočilo a padol tvárou do blata. Ale zrazu si Bill spomínal, že začul z davu prizerajúcich sa výkrik: „Teraz, Bill!“ A on vtedy vytiahol revolver a vystrelil, hoci pôvodne chcel ísť bližšie, pretože vzdialenosť medzi duelantami bola takmer päťdesiat yardov. Krvilačné publikum najprv stíchlo. Keď Bill prešiel cez námestie, prevrátil mŕtvolu a skontroloval zásah rovno v srdci, zobral si svoje hodinky. Vtedy sa ozvali prvé hlasy zo strany zaskočených južanských priaznivcov. „Zavraždil ho!“ „Ukradol mu hodinky!“ „Zasratý severan! Na strom s ním!“ Bill sa obrátil a v oboch rukách držal svoje revolvery a chladne premeriaval dav. „Má niekto chuť to skúsiť?“ Výkriky zmĺkli, prešli do akéhosi hundrania a potom stíchlo aj to. Zrazu sa z davu ozval osamelý výkrik: „Bravo, Divoký Bill!“ A hlas bol ten istý, ktorý ho nabádal ku streľbe a tvár bola tá istá, ktorú začal vídať v týchto umelých spomienkach. A modifikácia spomienok pokračovala.

Ako mestský marshal v Hays City by to nemal ľahké nikto a Divoký Bill nebol výnimkou. Ožratí a agresívni kovboji, falošní hráči a zákerní pištoľníci. A kombinácia posledných dvoch menovaných, nebezpečné indivíduum menom Jack Strawhan, sa vôbec netešil Billovmu príchodu do mesta. Chcel s ním skoncovať a obnoviť svoju strácajúcu sa reputáciu. Bill bol doteraz presvedčený, že to prebehlo nasledovne: Strawhan vchádza suverénne do saloonu, kde sedí mestský marshal a zamieri rovno k nemu. Zastane od neho niekoľko stôp, chvíľu čaká a potom siahne po zbrani. Bill ale vie o jeho prítomnosti, pretože sa pozerá do zrkadla nad výčapným pultom. Pije whisky ľavou rukou, pretože v pravej drží svoj kolt a má ju zakrytú mäkkým, plsteným klobúkom so širokou strechou. Zaregistruje pohyb, prudko sa otočí a pošle Jackovi Strawhanovi olovo rovno medzi oči. Legenda získava ďalšie body. Chýr o neuveriteľnej chladnokrvnosti Divokého Billa Hickoka putuje doďaleka. Teraz ale Bill zrazu uvidel, ako to bolo naozaj. Prvá časť sedí. Strawhan naozaj suverénne vchádza do saloonu, kde Divoký Bill pije svoj drink. Vtedy mu ale niekto poklope na rameno a zašepká do ucha: „Ten chlap v čiernom klobúku, ktorý práve prišiel, vás ide zabiť, šerif.“ Až vtedy vyťahuje Bill svoj kolt a strieľa práve včas, pretože Strawhan už drží svoju zbraň v ruke. A tiež sa rozpamätáva na človeka, ktorý ho varoval. Počerná tvár s úzkymi fúzikmi. Darmo ho potom hľadá v dave najprv vystrašených a potom jasajúcich návštevníkov saloona. Ale chýr o Divokom Billovi Hickokovi naozaj putuje ďaleko a s kilometrami vzdialenosti sa stále zveličuje… Keď sa Bill vrátil do reality, bol samozrejme sám. Nesedel s ním žiadny spoločník, spochybňujúci celý jeho život. Bola tu len fľaša whisky a jeden poloprázdny pohár. A muž, ktorý stále viac a viac cítil, že sa blíži niečo zlé a neodvratné. A napriek tomu, že dobre vedel, že by nemal, vytratil sa z hotela a zadným vchodom pre významných hostí navštívil fajčiareň tichého Číňana, ktorému jeho zákazníci hovorili majster Li. Prebral sa až na druhý deň, keď slnko stálo vysoko na oblohe. Vrátil sa do hotela a nechal si pripraviť kúpeľ a obed, pretože na raňajky už bolo značne neskoro. Keď ležal vo vani a odpočíval so zavretými očami, začul podozrivé zavŕzganie. Revolver, ktorý ležal vedľa jeho ruky, prevísajúcej z vane, sa v nej okamžite ocitol. Kohútik nestlačil v poslednej chvíli, pretože pred ním v kresle sa usmieval jeho tajný spoločník. „Ešte stále vynikajúce reakcie! Bravo!“ Bill znechutene pokrútil hlavou, až mokré dlhé vlasy zaplieskali. „Vypadnite z mojej hlavy a už sa nevracajte!“ „Naozaj ste presvedčený, Divoký Bill, že som iba tam? Ja som s vami veľkú časť vášho života.“ „Zaujímavé, že som sa o vás dozvedel až teraz!“ „Teraz som to uznal za vhodné, priateľ môj.“ „Nie som váš priateľ!“ „Ale áno. Spomínajte…“ A opäť oceán chladného svitu, ktorý pohltil jeho vedomie. Preblesky známych udalostí, ktoré zrazu začínal vidieť v inom svetle. Napríklad bitka s vojakmi, kedy by mu už nepomohla ani svätená voda. Nie, nebol to barman, kto mu posunul jeho kolty, ktorých paľba rozhodla a zanechala za sebou štyroch mŕtvych. A tá udalosť v Abilene, kedy ako marshal vytiahol oba revolvery na Phila Coea, ktorý už svoju zbraň držal v ruke a napriek policajnému zákazu strieľal? Vtedy síce nevidel nikoho, kto by mu pomáhal, ale zo vzdialenosti ôsmich stôp sa predsa nedá netrafiť! Jedna Coeova guľka preletela cez postranný diel Billovho kabátu, druhá sa zaryla do zeme medzi jeho nohy. Obe Billove guľky trafili Coea do brucha a smrteľne ho zranili.

Divoký Bill zažmurkal. Chlap tam stále sedel a samoľúbo sa usmieval. „Ako som vám hovoril. Žiadna prehra v pištoľníckom súboji.“ „Tak prečo som musel zastreliť Mikea Williamsa, keď mi utekal na pomoc? To bol nejaký súboj? K čomu to bolo dobré?“ Ten nechutný úsmev sa ešte viac rozširoval. „Taký malý bonus pre mňa. Ste príliš rýchly. Dokonca ešte aj teraz, aj keď začínate slepnúť ako krtko. Ale ja plním, čo som sľúbil. Nik vás nezastrelí. Tak, ako vás nezastrelil nikto doposiaľ.“ „Nie? Ako potom…“ „ Pán Hickok, to zistíte. Viete, koľko je spôsobov, ako pripraviť človeka o život? Ale to vy viete veľmi dobre, pravda?“ „Zmizni, ty odporná kreatúra, lebo…“ „Lebo čo? Zabijete svoju vidinu? Už si o vás vaši priatelia rozprávajú zaujímavé historky – ako sa rozprávate sám so sebou, ako veľa chľastáte a chodíte do ópiových brlohov, ako všetkých podozrievate a sadáte si chrbtom ku stene a ako sa z vás pomaly stáva iba tieň toho, čím ste boli. Pozrite sa niekedy na seba do zrkadla. Ešte že je vaša manželka o jedenásť rokov staršia a tak jej stačí aj odlesk bývalého frajera Divokého Billa Hickoka…“ Bill natiahol kohútik a zamieril medzi tmavé oči cudzinca, ktorý sa chechtal na plné kolo. „Pokoj, už to dlho nepotrvá. Tu sa možno ešte raz stretneme. Potom… Nuž, potom to bude iné. Účty treba platiť a ja svoju časť našej zmluvy dodržiavam…“ Bill stlačil kohútik. Potom znovu. A znovu. Keď hore vybehli jeho priatelia s vytiahnutými búchačkami, našli iba nahého muža vo vani, ktorý civel na rozstrieľané okno. „Ostaň tu, Charlie,“ oslovil bezvýrazným hlasom svojho priateľa Colorado Charlieho. Ostatní chlapi sa vrátili a Bill rovnakým hlasom pokračoval. „ Mám pocit, že Deadwood je môj posledný tábor a odtiaľto už živý neodídem.“ „Iste. Zblbneš z ópia a odstrelíš si hlavu,“ zavrčal Charlie a odpľul si. „Nie. Jednoducho prišiel môj čas.“ „Tak načo si sa vlastne ženil, do pekla, keď sa pripravuješ voňať fialky odspodu?“ „Nevedel som isté veci. Vlastne možno je všetko inak. Necháme to na osud.“ „Na osud? Pobehujú tu chlapi, ktorí vyhlasujú, že zabijú Divokého Billa! Istým bossom by to urobilo radosť, nemyslíš?“ Bill vstal z vane a začal sa utierať. „Nech skúsia. Všetci majú možnosť. Nech len skúsia.“ To už ale bol starý Divoký Bill Hickok, chladnokrvný a rozhodnutý. „Čo chceš urobiť,“ spýtal sa Charlie . „To, čo musím.“ Ďalší deň sa akési pochybné indivíduum pokúsilo zabiť Hickoka sekerou v uličke medzi drevenými barakmi, kam si šiel uľaviť, pretože to bola ďalšia z činností, ktorá vyžadovala zvýšenú pozornosť a čas. Hriechy mladosti sa prejavovali a nevhodne liečená pohlavná choroba tiež. Dotyčný sa priblížil veľmi potichu a keby neprasklo malé drievko pod jeho čižmou, Bill by si ho vôbec nevšimol. Jediné, čo stihol, bolo skrčiť sa. Do steny domu sa v miestach, kde bola jeho hlava, zaťala široká drevorubačská sekera. Ale to už Bill držal svoju zbraň a onedlho pozeral na zarastenú tvár mŕtveho človeka, ktorého vôbec nepoznal. A bol by prisahal, že vo chvíli, keď sa mu podarilo uhnúť pred dopadajúcou sekerou, začul niečo ako sklamané povzdychnutie. Neotáčal sa a nikoho nehľadal, ale bol si istý, koho by uvidel. S prestávkami bolestivo domočil na mŕtvolu neúspešného vraha, otočil sa chrbtom a pri odchode ukázal vztýčený prostredník. Pomaly a dôstojne prechádzal Deadwoodom a odpovedal na pozdravy okoloidúcich. Pred Mannovým saloonom zastavil a dlho pozeral na pestrú spoločnosť. Oslovil ho pokerový partner Charlie Rich, ktorý sa práve chystal vojsť. „Halloo, Bill! Ideš si zahrať alebo tu budeš len tak smutne stáť a pozerať? Veď minule si vyhral, takže peniaze by ti chýbať nemali!“ Bill sa naňho otočil a jeho nezvykle vážna tvár Charlieho zarazila. „Čo je? Stalo sa niečo?“ „Nič extra. Akurát sa ma pokúšal niekto zabiť pri močení. Aké nechutné a zbabelé.“ Charliemu sa zdalo, akoby to hovoril nie jemu, ale akémusi neviditeľnému publiku. „A čo?“ „Nuž, nevyšlo to. Ale mám pocit, že môj čas nie je ďaleko.“ „Bill, než príde tvoj čas, vypijeme ešte galóny whisky a zahráme si kopy dobrých partičiek pokeru.“ Bill ho potľapkal po pleciach a nehovoril nič. Upravil si revolvery za opaskom a pobral sa do hotelovej izby. Tam napísal smutný, na chlapa jeho razenia až príliš poetický list na rozlúčku svojej manželke. Chvíľu sedel v zadumaní a keď zodvihol oči, jeho spoločník sedel naproti a zdalo sa, ako keby bol trochu znepokojený. „ Niekoľkokrát sa tomu možno vyhnete, v poriadku. Ale víťaz som nakoniec vždy ja.“ Divoký Bill nehovoril nič, preložil list a zasunul ho do obálky. „Ako vidím, nakoniec sa na to pripravujete. Lúčite sa s manželkou? Veľa radosti si s vami neužila a už asi ani neužije. Aké smutné.“ „Strč sa,“ zavrčal Bill a odložil oba revolvery. Samozrejme boli nabité a dosť blízko, aby na ne dosiahol. „Začínate byť vulgárny, pán Hickok. To, čo ste predviedli tam vonku, bolo veľmi nezdvorilé. A byť vami, dosť by som si rozmyslel takéto pozérske gestá a reči vo vašej situácii. Napríklad taký John Wesley Hardin…ten je tiež dosť sebavedomý…viete, koho chcel okrem iného najviac dostať? Tak veru, pán Hickok. Vás. Ale to som mu nemohol splniť, lebo by som akosi porušil našu zmluvu a ja som poctivý obchodník. „Tak poctivý obchodník? Myslíte si o sebe, že ste absolútne úspešný obchodník, že?“ Chlapík sa samoľúbo zaškeril. „V podstate mám stopercentnú úspešnosť.“ „Mali by ste sa pomaly naučiť prijať neúspech.“ „ A kto by mi ho pripravil? Tak to nefunguje. To sú iba zbožné priania a nepravdivé historky. Víťaz berie všetko a nakoniec som vždy víťaz ja!“ „Áno? Tak prečo začínate byť nervózny? Sám ste povedali, že aj vy ste viazaný pravidlami !“ „Na čo sa spoliehate, pán Hickok? Nič nevyšpekulujete, nanajvýš iba oddialite nevyhnutné!“ Divoký Bill zavrel oči a prestal svojho spoločníka vnímať.

Druhého augusta 1876 vstával James Butler Hickok neskoro. Miesto raňajok si dal rovno obed . Vyfajčil cigaru a pomaly, stredom cesty ako za starých čias sa pobral k Mannovmu saloonu. Horúčava bola riadna a stále nepoľavovala. A okrem horúčavy viselo vo vzduchu aj niečo iné. Nie že by v Deadwoode vo vzduchu stále niečo neviselo, ale toto bolo čosi, čo sa týkalo priamo Divokého Billa. Zaregistroval niekoľko podozrivých indivíduí a podvedome posunul ruku ku zbrani. Toho v čapici so zlomeným nosom a fúzikmi poznal, hrali tuším spolu poker a keď Jack McCall – áno, tak sa volal, Jack McCall -všetko prehral, Bill mu veľkoryso prenechal nejaké peniaze, aby nebol úplne švorc. Chlapík uhol pohľadom a zmenil smer. Stredom ulice sa potácala Calamity Jane. Bill sa jej obvykle snažil vyhýbať, hoci to nebola zlá ženská, keď bola triezva. Inak chľastala ako chlap, vyjadrovala sa ako chlap, bila sa ako chlap a v podstate aj tak vyzerala. „Hej, Bill,“ vykríkla. „O čo ide, Jane?“ Jane sa priblížila, chytila Billa za klopy a pozrela mu rovno do očí. Trochu sa odtiahol pred zápachom alkoholu a prepoteného šatstva. „Dnes ťa zabijú, Divoký Bill . Nechoď nikam, zbaľ sa a vypadni, kým sa to ešte dá. Nechcem ťa pochovávať, chlape.“ „Ach, Jane. Nik nedokáže ujsť tomu, čo ho čaká.“ „Ja to nechcem, Bill. Nie ty, nie dnes, nie takto. Ja na rozdiel od ostatných viem, že už dobre nevidíš a máš aj iné problémy. Veď si sa oženil! Choď za manželkou, utiahni sa a na všetko sa vykašli!“ Divoký Bill nič nehovoril a Calamity Jane vykríkla: „Ty tvrdohlavý, mizerný chlap! Veď ja ťa mám rada, kurva!“ Bill ju pohladil po mastných vlasoch a neveriacky pokrútil hlavou, pretože vidieť slzy v očiach Calamity Jane bol nesmierne vzácny zážitok. Chcel odísť, ale Jane sa znovu ozvala. „Budem dávať pozor a zabijem ho!“ „Koho chceš zabiť, Jane?“ „Toho chlapa, čo mi povedal, čo sa dnes stane! Toho hajzla, čo povedal, že tentoraz ťa budú čakať so sekerami viacerí a že tvoje šťastie vypršalo!“ Billa trošku zamrazilo a poobzeral sa navôkol. Jeho vidina začala nadobúdať príliš jasné a konkrétne kontúry. „Neponúkal ti ten chlap niečo, Calamity?“ „To si píš, že ponúkal! Povedal, že keď prepichnem to tvoje zradné srdce nožom, nič sa mi nestane a budem mať všetko, čo sa mi zažiada! Že mi na to dáva svoje slovo a svoje sľuby plní!“ „A čo ty na to, Jane?“ „Čo ja na to, Divoký Bill? Čo ja na to? Vystrelila som doňho z obidvoch hlavní brokovnice a keď sa dym rozplynul, on tam nebol! Čo je to za človeka?“ „Bol vysoký, počerný, s úzkymi fúzikmi?“ „Takže sa poznáte, že?“ „To nie je človek. To je iba …niečo, čo si myslí, že dostane Jamesa Butlera Hickoka. Nemaj obavy, Jane. Nik ma nezabije ani sekerou, ani nožom. A čo sa týka búchačiek – čo myslíš, kto na to má?“ Bill sa uškrnul a Jane stisla pery. „V hĺbke duše si úžasná ženská, Calamity Jane. Škoda, že sa veci nevyvinuli inak. Teraz ma ospravedlň, lebo musím ísť. A ešte raz ďakujem.“ Dotkol sa prstom klobúka a prešiel na druhú stranu ulice. „Zbohom, Divoký Bill. Zbohom, ty môj krásny hrdina,“ zašepkala Jane nečujne. Bill počas chôdze veľmi pozorne kontroloval dianie okolo seba a opäť zaregistroval Jacka McCalla, ktorý sa pritlačil ku stĺpu stajne a tváril sa, že močí. Nič ale nešpľachotalo a Billovi bolo zrazu s absolútnou istotou jasné, že tento človek sa ho dnes pokúsi zabiť. Nuž čo. Nebude prvý. A dovtedy neurčitý plán nadobudol jasné kontúry. Za chvíľu za ním zavŕzgali dvere saloonu číslo desať. Tam už ho známi privítali veselými výkrikmi. „Tak čo, Bill! Dáme partičku?“ Na Billovom mieste chrbtom ku stene a tvárou ku dverám sedel Charlie Rich. „Áno, áno,“ povedal so smiechom, „ už vstávam.“ „Ostaň sedieť… Pokojne ostaň sedieť.“ Chlapi pri stole na seba pozreli, ale nik nepovedal ani slovo. Začala hra a darilo sa mu striedavo, ale v konečnom efekte vyhrával. Aj on, aj jeho spoločníci sa dobre bavili. Kapitán Perry Masey, ktorý sedel naproti, práve povedal štipľavý vtip a všetci sa prehýbali od smiechu. Bill začal kontrolovať svoje karty, ktoré mu rozdali. Vtedy začul známy hlas. „O pol minúty vojde do saloonu škuľavý chlap s krivým nosom a pokúsi sa vás zastreliť odzadu.“ „Ja viem. Jack McCall. Všimol som si ho.“ „Nuž čo. Ste dobrý až do konca.“ „Ja viem,“ súhlasil Bill flegmaticky a palcom vysunul prvú kartu, ktorou bola krížová osmička. „Už nemáte veľa času“, povedal Billov neviditeľný spoločník nervózne. „Mám toľko času, koľko chcem.“ Nasledujúca karta bola pikové eso. „Už stojí pred dverami!“ „Takže najskôr vojde dnu, ak sa odváži.“ „Hovoril si niečo, Bill,“ obrátil sa naň Carl Mann. Neodpovedal, iba pokrútil hlavou a ďalej si sústredene prezeral karty. Nasledovala piková osmička. Dvere sa otvorili a chlapík v šiltovke vošiel dnu. Billovi zaznel v ušiach hysterický výkrik. „Vy podvodník! To predsa nemôžete! To nie je fér! Veď ste najlepší pištoľník!“ „Jeden z najlepších,“ opravil ho Divoký Bill a bojoval s vlastnými rukami, ktoré chceli automaticky vytiahnuť zbrane. Ďalšou kartou bolo krížové eso. McCall sa rozhliadal po miestnosti a keď zbadal Hickoka, otočeného chrbtom, neveriacky vytreštil oči. Potom postúpil dopredu, vytrhol revolver, čosi vykríkol a z bezprostrednej blízkosti mu strelil do hlavy. James Butler Hickok v poslednej chvíli svojho života ľutoval, že sa nedozvie, aká bola piata karta. Ale potešilo ho to, čo začul. Neľudský, prenikavý výkrik zúrivosti a sklamania.


7. augusta
Pavel Hlubík