Poviedka Istroconu 2017: Obchodník

Kategória: "Voľná téma"

Istrocon a CS 2017

Spal. Aj keď bol stále v práci, a aj keď jeho obchod skrýval dôležitejšie a cennejšie poklady než banka, on spal. Oči zatvorené a hruď skáčuca hore a dolu. Pery mľaskajúce nezrozumi-teľné slová. Stony a výkriky. Nočná mora sa nie a nie skončiť. Z nepokojných snov ho vytrhlo až hlasné zazvonenie zvončeka nad dverami.

Milan Trnka otvoril oči a zmätene sa okolo seba rozhliadol. Kalendár s rokom 1934, malý okrúhly stolček, dve staré drevené stoličky, rádio, ktoré odrecitovávalo v zázname prezident-ský sľub Tomáša Masaryka a stena s troma obrazmi. Všetko bolo na svojom mieste.

„Len sen,“ šepol Trnka a rukou si pretrel tvár. Uhladil si šedivejúce kučeravé vlasy a husté fúzy. Postavil sa, rozhrnul záves oddeľujúci predajňu od skladu a usmial sa na nového zákaz-níka.

Mladý, možno dvanásťročný chlapec s materským znamienkom na ľavom líci vyzeral vy-strašene a nervózne. Knísal sa na mieste a vyplašené bledomodré oči mu blúdili po predmetoch v obchode. Hľadel na mŕtve žaby naložené v sklených pohároch, na zajačie labky a kuracie paprčky v presklenej skrinke, na knihy v regáloch a na poháre s konzervovanými očami. Jeho skúmavý pohľad sa až po chvíli zastavil na predajcovi Milanovi Trnkovi. Chlapec mierne zaspätkoval a strčil si ruky do vreciek nohavíc, ktoré mu boli veľké a na spodku viditeľne odstrihnuté. „Chcel by som… Ehm, vlastne… Dobrý večer, prajem.“

„Krásny večer aj tebe, chlapče,“ predavač sa posunul k pultu a naklonil sa bližšie k mladíkovi. „Pomôžem ti?“ Vedel, že chlapec nebude nič kupovať. Potrebuje peniaze, po-myslel si Milan Trnka, hneď ako uvidel tú špinavú tvár a strapaté zablatené vlasy dozaista plné vší. Veľa peňazí, premýšľal hladiac na zafúľanú košeľu asi dvakrát takú veľkú ako on, ktorú mal určite po otcovi alebo staršom bratovi, a na zodraté deravé topánky.

„Ja… Chcel by som… Počul som…“ malou rukou si pretrel oči a znovu sa zahľadel na us-mievavú a trpezlivú tvár Milana Trnku. „Vy tu kupujete mágiu?“

Zvonček nad dverami hlasno zazvonil a do obchodu vstúpila čiernovlasá čiernooká mladá žena oblečená celá v tmavom. Pozrela sa na chlapca a predajcu a bez jediného zdvorilého slova prešla k regálom.

Chlapec sa opäť obrátil k pánovi Trnkovi a čakal na odpoveď. Predavač však mlčal a uprene pozoroval novú zákazníčku. „Chcel by som predať svoju…“ skúšal to chlapec znovu, ale Milan Trnka ho zarazil. Prst si pritisol k perám a pokrútil hlavou.

Mladá žena sa zatiaľ presunula ku sklenej skrinke a vytiahla z nej kuraciu paprčku. Potom podišla k pultu a celý obsah svojich rúk vysypala na pult. „Prekvapuje ma, že máte ešte otvo-rené. Na tabuľke na dverách je napísane, že robíte len do piatej.“

Milan Trnka si až teraz uvedomil, že za výkladom sa zotmelo. „Trochu som si pospal a zabudol zavrieť,“ previnilo nadvihol obočie a milo sa usmial. „Bude to všetko?“

„Áno,“ odvetila žena a zaplatila. Následne odišla.

Pán Trnka si teatrálne prešiel rukou po čele a hlasno si vydýchol. „To bolo tesné, čo povieš? Skoro ťa začula.“

„Tak, kupujete tu mágiu alebo…“

„Áno, chlapče, kupujem. Poď za mnou, pozrieme sa, čo tu pre mňa máš.“ Milan Trnka vy-kročil do skladu.

Chlapec chvíľu váhal. Pozeral na prihrbeného predajcu mágie stojaceho za rozhrnutým zá-vesom. Na muža so šedivou hlavou a s prívetivou tvárou. A potom na obchod, ktorý ten člo-vek vlastnil. „Tie oči v tých pohároch…“

„Nie, nie sú ľudské. No poď. Ja ti neublížim.“

Chlapec pomaly prešiel do druhej miestnosti. Oči mu stále nervózne blúdili z jednej strany na druhú. Pán Trnka ho usadil do kresla, v ktorom len pred chvíľou driemal, a potom mu ma-lou ihlou pichol do prsta.

„Au,“ reagoval chlapec.

„Ale veď to nemohlo bolieť. Si predsa statočný mládenec alebo nie?“

„Som!“

„Ako sa voláš?“

Chlapec chvíľu váhal. „Načo vám je moje meno?“

Pán Trnka sa široko usmial. „Ukážem ti kúzlo, chceš?“ Nečakal na odpoveď a položil svoju starú zvráskavenú ruku na chlapcove vlasy. „Už to viem. Už viem, ako sa voláš.“

„Ako teda?“

„Ondrej.“

„Ako ste to…“

„Kúzlo, chlapče. Kúzlo.“ Vstal aj s kvapkou krvi na malom sklíčku a presunul sa k čiernemu mikroskopu na stole. „Stačí letmý dotyk a poznám tvoje meno. Stačí trošku krvi a vidím tvoju moc,“ rečnil Milan Trnka, hľadiac do okulára mikroskopu. Na chvíľu sa odmlčal a namiesto zrozumiteľných slov mu z úst začali vychádzať tiché zaklínadlá v jazyku, ktorému Ondrej nerozumel. Sviečky v miestnosti sa nepravidelne rozmihotali a plamene poslabli. Miestnosť osvetlila namiesto ohňa žiara vychádzajúca spod mikroskopu. „Výborne!“ zvolal Milan Trnka, keď sa narovnal a život sviečok sa vrátil do normálu. Prisunul si starú drevenú stoličku k Ondrejovi a sadol si k nemu. „Za tvoj dar ti môžem ponúknuť tisíc korún.“

Chlapec len sťažka premáhal radosť, ktorú v sebe cítil. Za tisíc korún môžeme žiť celý rok. Kúpime rožky, chleba, maslo. Dokonca si budeme môcť dovoliť aj zemiaky a niekedy aj mäso. Kúpim si poriadne šaty a… „Tisíc?“ vyšlo napokon z Ondrejových úst. Strach sa pomaly vytrácal a v hlave počul len slová svojho otca. Nenechaj sa oklamať.

„Poznám cenu svojho daru, pane. Stojí viac ako tisíc korún.“

Pán Trnka sa zasmial. Pozrel chlapcovi uprene do očí a opäť sa rozosmial. „Ty sa nezdáš, Ondrej. Človek by čakal, že začneš skákať od radosti, zoberieš si peniaze a zmizneš. Ale ty nie! Ty chceš vyjednávať. Mohol by byť z teba obchodník ako som ja. Ale!“ Do vzduchu sa vzniesol varovný prst. „Ale pravý obchodník musí vedieť, kedy je cena dobrá a kedy nie. A ja… Nebudem ti klamať. Od začiatku si mi sympatický, chlapče a ja… ja som takúto dobrú cenu snáď ešte nikomu nedal. Neklamem. Je to výhodná ponuka, takže ber alebo nechaj tak.“ Úsmev z pier pána Trnku zmizol, ruky sa mu namosúrene prekrížili na hrudi a chrbtom sa oprel o stoličku. Chlapec urobil to isté. Dlho mlčali a vzájomne na seba hľadeli. Prvý prehovoril chlapec.

„Otec ma doma zabije, ak mu donesiem tak málo.“

Trnka pokrútil hlavou a hlasno mľaskol jazykom. „Využívanie citov. Pekná taktika. Ale nie. Na mňa to nezaberie.“

Opäť tiché pozorovanie jeden druhého. Pán Trnka si prstami prechádzal po pestovaných fúzoch a chlapec využíval silu svojich nevinných detských očí. Ticho prerušovali tikajúce kukučkové hodiny.

„Môj čas je drahocenný,“ vzdal to Milan Trnka. „Nech nežeriem. Tisícsto. Posledná ponu-ka.“

Chlapec váhal. Tvár sa snažil mať kamennú, avšak neustále nervózne klopkal nohou o zem. Postrehlo to aj pozorné oko a ucho pána Trnku, ktorý už vopred vedel, čo chlapec povie.

„Tak tisícsto,“ súhlasil Ondrej a krútil pritom nesúhlasne hlavou. „Ale ak ma to bude bolieť, tak tisíctristo.“

„Bolieť to nebude,“ povedal skalopevne Milan Trnka, vstal a prikázal chlapcovi, aby ho tu chvíľku počkal. Odhrnul záves a prešiel do predajne. Pristúpil k dverám, zamkol a vyvesil tabuľku ZATVORENÉ. Otočil sa, zhasol a vrátil sa späť do skladovej miestnosti. „Poď za mnou, Ondrej!“ povedal a prešiel k plachte, ktorá zakrývala kreslo, aké Ondrej videl naposle-dy u zubára. „Posaď sa,“ ponúkol ho a chlapec sa nervózne usadil v nepohodlnom kresle. „Zavri oči a upokoj sa. Najskôr budeš cítiť mierny tlak na tele, toho sa však nemusíš báť. Tak to má byť. To len budem zbierať tvoju moc a sústreďovať ju do jedného bodu. Potom ti zobe-riem trochu krvi, ale toho sa tiež nemusíš báť, ani to neucítiš. Môžeme začať?“ Chlapec zavrel oči a prikývol. Nad ním sa rozozvučal Trnkov melodický a kolísavý hlas. Opäť odrecitovával slová, ktorým Ondrej nerozumel. Ako ho Milan Trnka upozornil, cítil len zvláštne chvenie a mravčenie po celom tele, začalo to v prstoch na nohách, postupovalo vyššie ku kolenám, a keď to prišlo až k hrudi, zmenilo sa to na čosi, čo nečakal. Na bolesť! Tiahlu, neprestávajúcu bolesť, ktorá mu stúpala až do hlavy a pišťala v ušiach. Ondrej vnímal, ako sa jeho telo chveje a ako mu hruď zmáča pot, no oči neotvoril. Dokonca ani nekričal, len stískal zuby a syčal. Keď zacítil ihlu, ktorá mu prepichla kožu, zjajkol, ale vydržal.

„Hotovo,“ povedal pán Trnka a široko sa usmial. „Bolelo?“

„Áno!“ odvrkol chlapec.

„Naozaj?“

„Áno!“

„Ty chceš odo mňa vymámiť len tých dvesto korún navyše, pravda?“

„Nie, bolelo to!“

„Ale viac, ako keď ti berie krv doktor?“

„Áno!“

„To sa mi nezdá. Neklameš?“ Podal chlapcovi lízanku, ktorú bohvie odkiaľ vyčaroval. Ondrej mu ju vyrazil z ruky a vstal.

„Oklamali ste ma! Bolelo to!“

Pán Trnka nadvihol obočie. „To je nezvyčajné. Nie si len precitlivený?“

„Nie!“

„A teraz je ti už dobre?“

„Áno! Len… Cítim sa trochu zvláštne.“

„Neodpadneš mi tu, že nie?“

„Nie. Tým to nie je, len…“

„Stratil si niečo, čo si mal v sebe od narodenia. To je normálne. Poď!“ Pán Trnka silene posunul chlapca smerom k závesu, prešiel do obchodu a odomkol dvere. „Krásny večer, On-drej.“

„A… a čo moje peniaze?“

„Takže si nezabudol. Škoda,“ uškrnul sa Milan Trnka a podišiel k pokladni. „Tisícsto,“ na-počítal a podal ich chlapcovi.

„Má to byť tisíctristo,“ odpovedal Ondrej, ale guľatá tvár Milana Trnku sa len usmiala a kasa sa zavrela.

„Tisícsto. Dobrú noc, Ondrej.“ Obaja nehybne stáli. Pán Trnka s povýšeneckým úškľab-kom, chlapec s kamennou tvárou.

„Dobrú noc,“ zopakoval svoje slová predajca a presunul sa k dverám. Ondrej namosúrene zovrel pery, silno si dupol a odišiel. Za sebou začul, ako sa dvere opäť zamkli. Keď sa obzrel, vo výklade vysvietenom na modro zazrel ešte poslednýkrát tvár pána Trnku. Ten mu zamával a zmizol. Presunul sa do svojho pohodlného čalúneného kresla, prekrížil si prsty a široko sa usmial. Zdvihol telefón a vytočil číslo, ktoré už poznal naspamäť.

„Pán Krátky? Tu je Milan Trnka. Mám pre vás niečo, čo vás bude veľmi zaujímať. Áno. Áno. Môžete prísť. O polnoci? Dobre. Budem vás čakať.“


Noc bola tichá a chladná. Na nebi zopár hviezd a veľký mesiac. Pod nimi spiace mesto a prázdne ulice. Až na jednu! Vykladanú mačacími hlavami a osvetlenú plynovými lampami. Pod tlmenou žiarou svetla zastalo tmavé auto Škoda-Hispano Suiza. Vystúpil z neho vodič v sivom barete a v tmavých rukaviciach. Presunul sa k zadným dverám na opačnej strane a otvoril ich. Mierne sa uklonil. „Pane.“

Vystrčila sa naleštená čierna lakovka a za ňou muž v tmavom módnom obleku, v bielej ko-šeli s prúžkovanou kravatou. Rukou si uhladil riedke uhľovočierne vlasy a z vesty vytiahol vreckové hodinky na zlatej retiazke. „Sme tu rýchlo. Výborne, Šimon.“

„Pane,“ šofér zavrel dvere a zaklopal na modro žiariaci výklad obchodu. Odhrnul sa záves a za sklom sa objavila hlava Milana Trnku. Cvakla zámka a dvere sa otvorili. „Pán Krátky, ste nesmierne presný.“

„Ďakujem,“ odpovedal Viktor Krátky, vstúpil do obchodu a zastal. „Šimon, ostaňte v aute. Hneď sa vrátim.“

„Áno, pane.“

Dvere obchodu s mágiou sa zavreli a zamkli.

„Tak… Čo tu pre mňa máte?“ spýtal sa pán Krátky znechutene a obzrel sa po obchode. Na-vštevoval ho až príliš často a aj napriek tomu mu nevedel prísť na chuť.

„Poďte,“ usmieval sa Milan Trnka. „Niečo tak vzácne mi ešte nikto nepredal. Toto… Bude vás to veľmi zaujímať, Viktor. Je to… Je to neuveriteľné. Aj bez veľkých odhaľovacích kúziel vidno v krvi pulzujúcu mágiu. Veď uvidíte. Poďte!“ Predajca odhrnul záves a podržal ho tak, aby jeho vzácny zákazník mohol pokojne prejsť do skladovacej miestnosti. „Už som sa s tým trošku pohral, pozrite! Pozrite na ten pohár!“

Všetky sviečky v miestnosti boli zhasnuté, nesvietila ani žiarovka nad ich hlavami a aj na-priek tomu nebola v miestnosti tma. „To tá krv,“ ukázal pán Trnka na pohár s tmavočervenou tekutinou. Aj keď svetlo nevychádzalo priamo z nej, miestnosť bola naplnená bielou oslnivou žiarou.

„Ste si istý, že je to z toho?“ Pán Krátky nedôverčivo ukázal na pohár krvi.

„Samozrejme. Pár kvapiek som nahrial nad sviečkou a použil zaklínadlo. Výpary tej moci osvetľujú miestnosť už štyri hodiny a ten vzduch, čo dýchate… Cítite, cítite to? Ako sa vám uvoľňuje celé telo? Úžasné, však?“

„Aká je cena?“

„Nóóó, že ste to vy, tak… päťdesiattisíc korún.“

„Päťdesiat?! Zbláznili ste sa?!“ vykríkol pán Krátky a úzka kostnatá tvár sa mu zmraštila do nepeknej grimasy. Čierne oči chrlili oheň, obočie sa mračilo do tvaru V, pery rysovali tenulinkú čiarku a lícne kosti ostro vystupovali spod kože. „To nemyslíte vážne?!“

Pán Trnka sa nezľakol. Už bol dosť dlho obchodníkom s mágiou, aby vedel takéto hrané pohoršenie prekuknúť. „Ako som už spomenul, je to vzácna sila, Viktor. Ak chcete, môžete sa pozrieť aj do môjho mikroskopu. Je hodná desiatich takých, aké som vám doteraz predal. Ne-klamem, pozrite sa.“

„Dobre viete, že tým hlúpostiam, čo vidíte v tom čude, nerozumiem. Tak sa ma tu nesnažte oklamať. Dám vám maximálne desať.“

Pán Trnka sa zatváril pohoršene a urazene. „Pane, odpusťte, ale pri tomto pohári mágie nemienim vyjednávať. Nikdy som sa vás nesnažil oklamať a nerobím to ani dnes. Obchodoval som už s vaším otcom a vy viete, aký vzťah mám k vám. Boli ste prvý. Vás by som nikdy nechcel ošklbať. To nie. Ja… Dávam vám najlepšiu cenu, akú môžem. Keby to zistili ďalší obchodníci, asi by mi vypálili obchod. Verte mi, nechcem vás…“

„Do frasa s vami! Dobre! Len už zmĺknite. Je niečo po polnoci a ja som premrznutý na kosť. Rýchlo mi to dajte vypiť, nech už môžem ísť do tepla postele.“

Milan Trnka opäť potešil svoju tvár úsmevom, darom, ktorý jej dopriaval niekedy až pri-často, a tak sa mu pri perách vytvorili výrazné vrásky. „Samozrejme,“ priskočil k poháru krvi, preriekol nad ním tri čarovné slová a hľadel, ako sa jeho tmavočervený obsah mení na číru bezfarebnú tekutinu. „Ešte štipka tohto,“ hodil do pohára pár lístkov akejsi rastliny, aby sa vytratili spomienky na predošlého majiteľa magickej moci a potom sa otočil k pánovi Krát-kemu. „Máte takú veľkú čiastku pri sebe?“ spýtal sa skôr, ako mu podal sklenený pohár plný toho najvzácnejšieho daru vo svojom obchode.

Pán Krátky sa kyslo usmial, ale pochopil. Na stôl vyložil malý kufrík, vytiahol z neho ban-kovky a začal rátať. Keď odčítal päťdesiattisíc korún, ešte mu v kufríku ostalo asi raz toľko – takže musel počítať aj s väčšou cenou. Zavrel ho, dohodnutú sumu podal Trnkovi a zobral si pohár. „Nechápem, prečo vždy musíte tú krv meniť priamo pred mojimi očami! Teraz viem, čo musím vypiť!“ Zhlboka sa nadýchol a pil. Opakom ruky si utrel ústa, hlasno vydýchol a zasyčal. Zmes ho pálila v hrdle, v pľúcach, v žalúdku. „Čím ďalej, tým je to hnusnejšie,“ hlesol s chrapľavým hlasom a so zaslzenými očami „Nemohli by ste do toho dávať nejakú príchuť?!“

„Nabudúce to zvážim,“ odpovedal pán Trnka, aj keď vedel, že je to nemožné. Mágia musí byť vždy čistá. „Cítite nejakú zmenu?“

Viktor Krátky sa zhlboka nadýchol a vystrel. Otočil ruku dlaňou nahor a urputne sa sústre-dil na privolanie moci.

„Tu sa vám to nepodarí,“ upozornil ho Milan Trnka so širokým úsmevom na tvári. „Zabudli ste na moje ochranné kúz…“ jazyk sa mu zasekol v ústach, keď zbadal na ruke pána Krátkeho malý plamienok.

„Ha, vidíte?! Ja som vedel, že tie vaše kúzla raz prekonám. Pozrite! Áno, áno. Teraz cítim, že to stálo za tých päťdesiattisíc. Pozerajte!“ Plameň sa stále zväčšoval, znenazdajky však pohasol. „Čo to?!“ vykríkol Viktor Krátky a pokúsil sa ho opäť privolať.

„Vaše telo si na novú silu musí ešte zvyknúť,“ poučil ho pán Trnka a dodal: „Keby niečo, nájdete ma tu. Hocikedy mi zavolajte alebo ma navštívte.“ Pomaly začal Viktora Krátkeho odprevádzať k dverám. Hlavu mal plnú obrazu, keď jeho vzácnemu zákazníkovi vzbĺkol na dlani plameň. Musím posilniť svoje kúzla, hovoril si. Mám tu množstvo cenných vecí.


Milan Trnka stál vo svojom sklade. Rukou sa dotýkal steny pokrytej kvietkovanou tapetou a tromi obrazmi. Oči mal zatvorené, tvár sústredenú a nehybnú. V mysli videl otca, matku, brata a seba. Všetci štyria stáli pred starým sedliackym domom s tmavými dverami a šindľovou strechou. Na tvárach mali široké úsmevy. „Isilvon,“ vyšlo z Trnkových pier, keď po dlhšej dobe konečne pohol tvárou. Otvoril oči. Stena bola preč. Vystriedala ju miestnosť o veľkosti malej komory. Špajza plná regálov a pohárov na zaváranie. Lenže v týchto sa nenachádzali hrušky, broskyne, čerešne alebo uhorky, ale tmavočervená hustá tekutina. Pán Trnka vzal zo stola peniaze a vstúpil do tajnej miestnosti, svojho trezoru. Telo sa mu zachvelo, na koži mu vyskočili zimomriavky. Teplota vzduchu tu klesala pod bod mrazu. Podišiel ku skrinke až celkom vzadu na zemi, otvoril ju a na už vytvorené komíniky z množstva bankoviek položil tie od Viktora Krátkeho. Zavrel skrinku, vstal, zobral zaváraninový pohár s najlepším darom, aký tu našiel a vyšiel von. Stena za ním sa mlčky vrátila na miesto.

Sadol si do kresla a myseľ mu opäť zaplnil obraz plameňa mihotajúceho sa na dlani Viktora Krátkeho. Moje kúzla nik nebude prekonávať! Tobôž nie niekto ako Viktor! Otvoril pohár, vyslovil niekoľko čarovných slov, použil magické bylinky a pil. Predajca musí byť vždy silnejší ako zákazník. Opakoval si prvé pravidlo obchodného kódexu s mágiou. Zasyčal, za-kašlal a zhlboka predýchal silu, ktorá sa mu preliala cez hruď a žalúdok do celého tela. Spo-mienka na Viktora Krátkeho začala miznúť a nahradil ju pocit blaženosti a uvoľnenia. Cítil silu, ktorá mu rozohriala telo a myseľ vzala do sveta bez starostí. Do sveta, kde sa cítil ako Boh. Do sveta, kde boli farby sýtejšie a svet pestrofarebnejší. Cítil, ako sa jeho stará sila mieša s novou. Ako mocnie. Otvoril oči, zhlboka sa nadýchol, vstal, zhasol svetlo a po schodoch vyšiel na druhé poschodie. Do bytu tvoreného malou izbou, ktorá bola jeho domovom. Ne-chcelo sa mu spať, a tak sa postavil k oknu a s úsmevom na perách pozoroval tichú a krásnu noc. Noc, ktorá k nemu prehovárala ľubozvučnými veršami a spevmi.


Za posledné dva dni dokázal zvýšiť svoj zisk o desaťtisíc korún. Predajnosť mágie sa neustále zvyšovala. Prispieval tomu vedľajší efekt získanej moci, a to závislosť. Aj preto rozhorčené vystúpenie ľudí ako Tibor Tkáč nebolo výnimočnou situáciou. V takých prípadoch prinútil Milan Trnka rolety výkladu padnúť až na zem a s pokojnou tvárou, so založenými rukami na hrudi, počúval krik svojho zákazníka. Trpezlivosť, veľká to cnosť obchodníka, opakoval si, keď sliny Tibora Tkáča dopadali na jeho tvár.

„Milan, prosím! Ja to zvládnem. Preboha… Ja to potrebujem! Len jednu… len jednu… pri-sahám a potom… potom to už vždy vydržím. Prisahám, Milan. Prisahám!“

„Pravidlá sú pravidlá, Tibor.“

„Sakra, veď sa neondej! Kto to uvidí, ha?! Kto, sakra?!“ Zákazník mimovoľne rozhadzoval rukami, otáčal sa na jednom mieste a ostro mykal hlavou. „No tak! Len jednu! Jednúúú!“ „Mesiac, Tibor. Je to pravidlo. Každý mesiac, nie skôr. Tvoje telo by to nemuselo…“

„Moje telo to nezvláda bez toho. Veď sa pozri!“

„Nie!“

„Sakra!“ ruky sa mu roztriasli a na čele mu navrela žila. Milan Trnka vedel, čo sa deje, no nereagoval. Aj keď sa Tibor Tkáč pokúšal v zúrivosti prekonať jeho ochranné kúzlo obchodu a použiť čary, nedokázal to. Namiesto toho len namosúrene schytil pohár plný plávajúcich očí a hodil ho po Milanovi Trnkovi. Svoj čin oľutoval hneď, ako pohár ostal levitovať pred pre-dajcovou tvárou. „Prepáč!“ vykríkol rýchlo a ruky zdvihol do zmierlivého gesta. Ale už bolo neskoro. Tvár pána Trnku potemnela a jeho ruka vystrelila smerom k východu. „Zmizni!“ vy-kríkol.

Tibor Tkáč čakal niečo omnoho horšie. Aj preto si dovolil ešte párkrát zahabkať: „Ale… Ale…“

„Von!“

Poslúchol, no ešte pred odchodom zastal vo dverách a s hraným úsmevom sa spýtal. „Ale… nevyhadzuješ ma navždy, pravda? Je to len… len prvé varovanie, však?“

„Poznáš pravidlá.“

„Ale, Milan, veď… veď sa poznáme…“

„Vyškrtávam ťa zo zoznamu a nik z našich obchodníkov ti už žiadnu mágiu nepredá.“

„Ale… Milan, prosím. Čo… čo peniaze? Zaplatím viac. Prosím. Veď… veď potrebuješ za-ráb…“

„Je mi ľúto. Chyby neodpúšťame.“ Nemôžeme riskovať, že ťa priveľká moc ovládne. „Už sa nevracaj!“ odvrkol a šmahom ruky zavrel za Tiborom Tkáčom dvere.


Zobudil sa do tmy a slepoty. V hlave ho tlačila neochvejná myšlienka, že ho ktosi alebo čosi sleduje. Cítil prítomnosť jeho pohľadu. Cítil jeho myseľ sústredenú okolo svojej osoby. Po-maly sa posadil a vstal. Podišiel k oknu a mierne odhrnul záclonu.

Tma ho dokonale skrývala. Jastril do noci za oknom, do ulice osvetlenej slabým svetlom z lámp, no nikoho nevidel. Zatvoril oči a ponoril sa do hĺbky svojej moci. Vyhľadal svoje tretie, magické oko a otvoril ho.

Svet sa zachvel, noc nahradila biela žiara a stovky farieb. Steny sa zmenili na priesvitné fó-lie, lampy na tenké tyčky a osoba, ktorá stála v temnote uličky, na jasnú auru pretkanú farba-mi. Videl zelenú života, žltú tvorivosti, oranžovú vytrvalosti a čiernu… Očakával červenú hnevu, pretože si myslel, že Tibor Tkáč sa snaží pomstiť, no videl výraznú čiernu, ktorá pohl-covala väčšinu aury neznámeho. Farbu, ktorá znamenala tajomstvo a vzdor. „Kto si?“ spýtal sa Milan Trnka sám seba, keď sa postava otočila a kráčajúc uličkou sa čoskoro celkom stratila z jeho dosahu.

Pán Trnka prerušil svoje spojenie a opäť hľadel na tmavý svet osvetlený len svetlom lámp. „Kto si?“ pýtal sa opäť, no vo svojej mysli, akoby nechcel nájsť odpoveď. Jeho podvedomie sa tomu bránilo. Viktor Krátky to nebol, hovorilo mu, keď si spomínal na jeho poslednú návštevu a to, ako mu vzplanul oheň na ruke. Zapálil ho aj napriek ochranným kúzlam. Aj napriek mojím zaklínadlám. Mo­jím!

Celú noc zotrval pri okne a opretý o parapetu prečkal aj tiché brieždenie. Nemal chuť spať. Nie teraz. Teraz, keď mu hlavu zaplavovali hlasné obavy.

Načo som mu to predal?! Načo?! Prečo som si to nenechal? Pýtal sa, aj keď dobre po-znal odpoveď.

Peniaze. Peniaze. Peniaze.


Tri predošlé pokojné noci vystriedalo hlasné búchanie hromov a oslňujúce bičovanie bleskov. Prudký dážď a silný vietor vytvárali na streche lomoz, akoby po nej behalo tisíce potkanov. Neutesnené pištiace okno navodzovalo dojem, že akási žena tie potkany práve zbadala. Milan Trnka zvuky dopĺňal svojím chrápaním. Spal hlasno a tvrdo, tak ako muž, ktorého nič nezau-jíma.

Dvere jeho obchodu sa otvorili a dnu vošli traja muži.

Milan Trnka otvoril oči. Cítil zlomenie svojho ochranného kúzla. Cítil, že niekto je dole. Vstal, opatrne, aby ho nik nezačul, prešiel k dverám a ruky položil na stenu. Zhlboka sa nadý-chol, zavrel oči a vstúpil do svojho domu. Na hlavu mu padal bičujúci dážď, voda zmáčala steny jeho kože, vietor zachádzal do škár a mrazil ho až do kosti, hrom otriasal oknami jeho mysle a podlaha sa prehýbala pod ťarchou cudzích nôh. Traja muži nehybne stáli v predajni. V okamihu, keď prišiel záblesk, odhalili sa mu ich tváre. V tom istom čase konečne začul aj ich hlasy. Odpútal sa od svojho domu a otvoril oči. Prudko roztvoril dvere a kráčajúc dole schodmi mohutne zvolal. „Preskočilo vám?!“

V odpoveď sa spoza závesu vynorili tri usmiate postavy, ktoré si zhlboka vydýchli. „Žiješ,“ hlesli súčasne.

„Jasné, že žijem. Ale skoro som z vás dostal infarkt!“ Milan Trnka zapol svetlo.

„Nefunguje ti telefón,“ povedal Martin Zakopčan, najtučnejší z trojice, akoby to všetko vy-svetľovalo a zdvihol slúchadlo. „Hluché.“

„Búrka asi pretrhala telefónne vedenie,“ objasňoval situáciu Roman Baláž, ktorý vždy pre-zrádzal to, čo sa už všetci dávno dovtípili. „Stromy. Chápete. Dosť ich dnes zvalilo.“

„Jasné, Roman. Chápeme.“

„Prečo ste ma prepadli?!“ nepoľavoval Trnka vo svojom rozrušení.

„Báli sme sa,“ vykríkol Roman Baláž a Martin Zakopčan ho rýchlo doplnil. „Stáli sme vonku a kričali, aby si nám otvoril. No pre ten hluk si nás asi nepočul.“

Milan Trnka chvíľu mlčal. Postrehol prehlbujúce sa vrásky na ich tvárach a aj tie pohľady. Nervózne a vystrašené.

„Čo sa deje?“ spýtal sa svojich kolegov, predajcov mágie.

„Peter Lajčák sa deje,“ začal Martin, keď jeho ďalší spoločníci mlčali. „Jeho obchod…“

„Žije?“

„Áno, preboha. Jasné, že žije. O tom potom. Ale prepadli ho a… a okradli. Všetky jeho po-háre s mágiou sú preč! Všetky!“

„Kto?!“

„To nevieme. Peter… On… Dnešok je pre neho ako v hmle. Nič si nepamätá.“

„Kedy?!“

„Dnes, keď chcel zatvoriť. Volal som ti no…“ ukázal na telefón. „Báli sme sa, že…“

„Žijem,“ zopakoval Milan Trnka. „Žijem.“

„Dobre. Sme radi. Áááá… Dnes si nič zvláštne nevidel? Nič sa nestalo?“

„Nie.“

„Tááák,“ Martin Zakopčan sa pozrel na svojich kolegov a potom von do vyčíňajúcej búrky. „Keď sme už tu… Myslím… No, mali by sme prebrať vzniknutú situáciu. Niekto… niekto asi porušil naše prvé pravidlo z kódexu.“ Spod hustého obočia si premeral zhrozených kamarátov a potom sa previnilo usmial. „Viem, znie to obviňujúco, ale musíme nájsť toho…“

„Ja som to nebol!“ vykríkol Roman a namosúrene si prekrížil ruky na prsiach.

„To nikto netvrdí.“

„Pozeral si sa na mňa! Videl som to!“

„Nebuď paranoidný. Nepozeral. Len… Musíme to prebrať, chlapi. Každý musí spísať svo-jich najsilnejších klientov a potom…“

„Mohli to byť upíri,“ ozval sa po prvýkrát tretí muž, ktorý doposiaľ mlčal. Vysoký, chudý pán v stredných rokoch prezývaný „Letec“, pretože často lietal v oblakoch a často bol duchom neprítomný.

Pomenovanie upír patrilo zlodejom a vrahom, ktorí zabíjali ľudí, len aby získali ich dar. Poznali slová a aj melódiu a tón, ktorou bolo potrebné danú frázu vysloviť, aby preniesli po-mocou krvi moc z jedného človeka na druhého.

„Nie! To si nemyslím,“ striktne vyhlásil Martin Zakopčan.

„Dobre,“ poddal sa okamžite Letec. „Ty si predseda.“

„Podľa mňa je to pravdepodobnejšie ako to, že niekto z nás poruši…,“ pridal sa na stranu Letca Milan Trnka, no Martin Zakopčan ho nenechal dopovedať.

„Držme sa toho, čo môžeme preveriť. Najskôr je potrebné skontrolovať našich klientov, potom… potom môžeme pátrať po akýchsi upíroch.“

Ty musíš mať vždy pravdu, pomyslel si Milan Trnka, no radšej už mlčal. V mysli sa mu totiž vynáral obraz Viktora Krátkeho, a tak na seba nechcel príliš upozorňovať. Len ukázal svojim kolegom na kreslo a stoličky, pokynul im, aby si urobili pohodlie a prešiel do predajne zamknúť. „Urobím nám čaj,“ povedal, keď sa vrátil a vykročil ku schodom do svojho horného bytu. „A mimochodom. Kto prekonal moje ochranné kúzlo?“ Trnka vedel, že nie je najsilnejší zo skupiny, no myslel si, že jeho obranné kúzla sa nedajú tak ľahko zlomiť. Dokázal predsa prijať mágiu raz za dva týždne, čo bol naozaj úctyhodný výkon. Aj keď už počul o mágoch, ktorým sa to podarilo raz za týždeň.

Traja muži sa pozreli navzájom na seba a spoločne sa usmiali. Z ich úst sa však žiadne slová neozvali.

„Chápem. Tajomstvá,“ povedal Milan Trnka a vyšiel na poschodie. Aj ja mám jedno. Volá sa Viktor Krátky. Hneď ako mu povedali o Petrovi Lajčákovi a prepadnutí, nešlo mu to meno z mysle. Peter Lajčák bol najslabší z ich päťky. Vedel prijať dar len raz za mesiac. Viktor bol dosť silný, aby ho prekonal, pomyslel si, aby vzápätí svoju úvahu zamietol. On to nebol!

Keď Milan položil hrniec s vodou na platničku, ozval sa tichý hlások v jeho hlave opäť. On to nebol.

„Kto iný?“ pýtal sa sám seba pri spomienke na ten škodoradostný úsmev Viktora Krátkeho, keď mu na dlani tancoval malý ohnivý plamienok. „Kto iný?“

Zalial štyri šálky a položil ich na tácku. Hlások hovoriaci On to nebol znel stále slabšie a slabšie. Zobral sušienky, tácku a vybral sa dole za svojimi kolegami. Dnes im to ešte nepo-viem, pomyslel si, keď zazrel ich pohľady. Dnes nie. Možno zajtra. Najskôr… Áno! Najskôr zistím pravdu.


Stále ten istý vyzváňací tón. Túúút-túúút-túúút.

„Zdvihni!“ vykríkol Milan Trnka plný zlosti. Zúril, že sa mu nemôže dovolať. Zúril, že mu dôveroval. Zúril, že mu pred dvadsiatimi rokmi daroval moc a život.

Prečo som to nevidel, hovoril si netrpezlivo počúvajúc nekončiaci vyzváňací tón. Volal mu, odkedy jeho telefón opäť fungoval. Volal mu ráno, volal mu večer. Volal mu celý deň. No márne.

„Zdvihni to!“

Nezdvihol. Milan Trnka tresol telefónom a namosúrene zhodil stoličku na zem. Mal chuť do niečoho udrieť. Mal chuť niečo rozkopať. Mal chuť zdvihnúť Viktora Krátkeho do vzdu-chu a hodiť ho o zem. Namiesto toho sa však oprel rukami o stenu a zvesil hlavu medzi rame-ná. „Ako ma mohol tak oklamať?“

V mysli sa mu vynárali obrazy malého desaťročného chlapca nehybne ležiaceho v posteli. Jeho tvár bola taká bledá, pomyslel si pri spomienke na to zúbožené chudé dieťa, ktoré pô-sobilo v tej veľkej posteli ako malé drievko zabalené do ťažkých perín.

„Leukémia,“ počul slová chlapcovho otca. „Môj Viktor má leukémiu, pane. Doktori… Škoda hovoriť. Ale vy… Veľa som o vás počul. Vy mu pomôžete, však?“ V tvári bohatého muža, hrdého pána v strednom veku, sa zračilo zúfalstvo a utrpenie. Do očí sa mu tisli slzy. „Musíte. Dobre vám zaplatím.“

„Na cene sme sa už dohodli. Pomôžem. Snáď to zaberie.“

„Musí. Musí. Je to jeho posledná…“

Chlapec otvoril oči, zažmurkal a uprene sa zahľadel na neznámeho muža pri svojej posteli. Mladý Milan Trnka mu pohľad opätoval a pomaly pristúpil k posteli. Vstúpil do svojej mysle a zahľadel sa na auru obkolesujúcu chlapca. Plynulým pohybom ruky sa dotkol jeho čela a otvoril farebnú knihu jeho života.

„Bol taký poslušný,“ hlesol, opierajúc sa teraz o stenu a prekonávajúc svoj hnev a sklamanie. V hlave sa premietali ďalšie spomienky. Videl, ako jeho ruky vytiahli z tašky sklenú nádobku a jej obsah preliali do pohára na stolíku. Počul, ako jeho pery preriekli tie vzácne slová. „Imnis. Emundus. Sangis.“ Spomenul si, ako jeho ruky podali pohár so vzác-nou mocou chlapcovi. „Toto ti pomôže. Dodá ti to nový život. Urobí ťa to silnejším.“

„Slová, ktoré všetko zmenili. Ktoré mu dali druhú šancu. A on…“ Odstrčil sa od steny a na rozochvených nohách sa presunul do svojho kresla. Ruky sa mu triasli, prsty sa zarývali do poťahu opierok. Nemohol tomu uveriť. Nemohol veriť tomu, že ho zradil. Že…

„Nie!“ vykríkol, prešiel k telefónu a znovu vytočil jeho číslo. Viktor Krátky však ani tento-raz nedvíhal.

„Musím ho navštíviť,“ zaumienil si Milan Trnka a prehodil si cez ramená svoj hnedý kabát.


Svetlá boli zhasnuté a na dverách visela tabuľka ZATVORENÉ. Pán Trnka sedel v zadnej miestnosti vo svojom kresle, tvár mal zloženú v dlaniach a pravou nohou mimovoľne vyklop-kával o drevenú podlahu morzeovku. Ani včera a ani dnes Viktor neprišiel. Trikrát mu volali jeho kolegovia, či má niečo nové, či niečo vypátral. Stále im nedokázal prezradiť svoje tajom-stvo. Už nevedel, čo má robiť. Musím im to povedať. Ak nepríde dnes…

Bol aj pred jeho domom, pred jeho rezidenciou, zvonil a kričal. No nik ho nepočul. Alebo ho počul, ale nik mu neotvoril. Nechal mu tam list. Stálo v ňom:

Príď do môjho obchodu.
Milan Trnka.

Viktor Krátky nechodil. Ani včera, ani dnes.

Zajtra im to prezradím. Zajtra sa priznám, pomyslel si Milan Trnka a klopkanie jeho nohy sa zrýchlilo. Dnes mu dám ešte šancu. Dnes… „Dnes príde,“ hlesol do šera miestnosti, keď sa ozvala nádej. Zvonček nad dverami obchodu hlasno zacingal. Vyskočil z kresla ako mladík a uškrnul sa. Prišiel! Potešil sa, rozhrnul záves a úsmev z tváre mu okamžite zmizol. Viktor Krátky to nebol. Len nejakí zákazníci.

„Prepáčte, ale je zatvo… Teba poznám. Ty si ten chlapec, čo tu bol pred týždňom. Počkaj, počkaj. Ondrej, však?“

„Áno.“

„Ale… Mágiu nevraciam!“ rýchlo vykríkol pozerajúc sa na vysokého pána s pestovanou bradou na tvári, ktorý sprevádzal Ondreja.

„Preto tu nie sme,“ prehovoril neznámy muž.

„Tak potom… Ako vám pomôžem?“

„Syn by si chcel kúpiť zajačiu labku pre šťastie.“

Milan Trnka pozorne skúmal svojich zákazníkov. Chlapec už nevyzeral tak, ako pred týž-dňom. Síce mu na tvári ostalo to isté materské znamienko a ruky sa mu stále nervózne chveli, ale v očiach sa mu okrem strachu skrývalo aj čosi iné. Sebavedomie? pýtal sa sám seba pán Trnka. Špinavé staré šaty po otcovi vymenil za šité presne na mieru a topánky už nemali žiadne diery. Otec pôsobil podobne elegantným dojmom. Dal som mu priveľa. Stačilo by mu aj tých tisíc, pomyslel si Milan Trnka a otočil tvár k dverám. „Je zatvorené, ale že ste to vy, urobím výnimku.“

Ondrej, akoby predajcu mágie už dobre poznal, ani nečakal na odpoveď a na pult vyložil jednu zajačiu labku. „Bez mágie už nemám toľko šťastia,“ vysvetlil a načiahol malú ruku s piatimi korunami smerom k Trnkovi. Možno čakal, že Milan Trnka ich odmietne, povie ber si to a utekaj, no nestalo sa. Pokojne si zobral peniaze z chlapcovej dlane a…

Prišlo to ako nečakaný príliv. Ten dotyk, to mocné zabúšenie na jeho myseľ, to baranidlo rozbíjajúce bránu jeho pevnosti. Snažil sa zosilniť svoje ochranné kúzla, no už bolo neskoro. Mal ho v hlave. Cítil ako preniká do zákutí jeho mysle a otvára farebnú knihu jeho života. Cítil, ako si v nej to drzé chlapčisko listuje a číta. Stranu za stranou, riadok za riadkom. Ne-chápal, ako to dokázal, ako prekonal jeho ochranu, ako prekonal jeho kúzla.

Bránil sa a snažil sa to Ondrejovi, čo najviac sťažiť, ale bolo to, ako keď blcha hryzie psa. Ten pes ju cíti, prekáža mu, avšak v ničom ho nezastaví. Môže jesť, piť, behať. Ondrej mohol čítať. Milan Trnka vrhal na strany tieň a tmu, no márne. Chlapcovo svetlo všetko odhalilo. Všetky tajomstvá, všetky myšlienky. Nedokázal mu vzdorovať. Nohy sa mu podlamovali a myseľ slabla. Aj preto urobil to, čo nik nečakal. Rozhodol sa zaútočiť. Otvoril svoju myseľ, zbúral opevnenia a všetkou svojou silou vnikol do chlapcovej nechránenej hlavy. Našiel knihu a začal listovať aj on. Hľadal okamih, kedy Ondrej prvýkrát vstúpil do jeho obchodu. Hľadal odpoveď na to, prečo je taký silný. Na vlastné prekvapenie našiel čosi oveľa zaujímavejšie. Našiel Viktora Krátkeho.


Čierne mračná zakryli mesiac aj hviezdy. Zdvíhal sa vietor a koruny stromov nad Viktorovou hlavou začali tancovať a ševeliť. Zachvel sa a rozkašlal. Nohy sa mu roztriasli a palicu, ktorou sa podopieral, teraz zovrel ešte tuhšie. Nielen zo strachu, žeby mohol opäť skončiť na zemi, ale aj z bolesti. Musíš pokračovať! Choď! Našepkávali mu hlasy, duchovia, ktorých dych mu mrazil telo a spôsoboval ukrutnú bolesť svalov, chrbta, hlavy a vnútorností vždy, keď zastal. Hlasy, ktoré ho gniavili už tri dni. Hlasy, ktoré prišli s novou mocou, ktorú kúpil od Milana Trnku. Prešiel celý les, len aby sa ich zbavil. Len aby sa dostal k miestu, ktorého obraz videl v hlave. K malej drevenici obklopenej lesom a k svetlu, ktoré ako spása svietilo v nekonečnej temnote utrpenia. Len ten dom nás dokáže umlčať! Ozývali sa slová v jeho hlave. Choď! Spas sa! Zachráň sa!

Jedno z jeho ja sa tomu stále bránilo, ale jeho nohy aj tak urobili prvý krok. Potom to už išlo ľahko. Noha za nohou.

Stoj! Kričal naňho tenký známy hlások v úzadí, ale niečo silnejšie, niečo, čo ho drvilo už celé tri dni, mu kázalo prísť k dverám a zaklopať. Nečakal dlho a oproti nemu sa objavil vy-soký tmavovlasý muž s lampášom v ruke. Sviečka v ňom horela pomalým lenivým plameňom a rovnako pomaly sa objavil aj úsmev na domáceho tvári.

„Očakávali sme vás,“ povedal muž so svetlom v rukách. „Poďte ďalej. Určite ste po takej dlhej ceste unavený.“

Viktor Krátky mlčky vošiel dnu. Palica, ktorou sa podopieral, ticho klopkala o drevenú po-dlahu. Prešiel k stoličke a s hlasným výdychom sa posadil.

„Chcete vodu?“ spýtal sa domáci a podal mu pohár.

„Ďakujem.“

„Takže ste nás našli,“ povedal vysoký muž a prisunul si stoličku. Pomaly si sadol a prstami si prešiel po svojej pestovanej zarastenej brade. Čierne oči sa upierali na pána Krátkeho a vpíjali sa do jeho tváre. „Takže… Viktor, mám pravdu?“

„Áno,“ hlesol Viktor Krátky vediac, že ten muž práve listuje v jeho mysli a on tomu nijak nedokáže zabrániť. „Prestaňte!“ vykríkol len.

„Prosím? Ste v poriadku, Viktor?“ reagoval domáci.

„Prestaňte!“ zopakoval zúbožený muž a pokúsil sa vstať. Nohy sa mu však podlomili a opäť klesol na stoličku.

„Viem, že trpíte, Viktor. Ale nemusíte sa báť. My vám pomôžeme.“

„Kto my?! Vidím len vás!“ stále mal zvýšený vystrašený hlas.

„Ja a môj syn. Ondrej, poď sem! Ondrej!“

Z druhej miestnosti ponorenej v tme sa ozvalo hlasné a nevrlé „čo je?“, za ktorým vzápätí dokráčal malý, možno dvanásťročný chlapec s výrazným znamienkom na ľavom líci. Bledo-modré oči mal ešte rozospaté, hnedé vlasy strapaté, nohy bosé, na sebe len tielko a spodky a neprestajne zíval.

„Prišiel nás navštíviť tento pán. Chcel by ti vrátiť tvoj dar.“

Chlapec sa usmial. „Konečne,“ hlesol a prikročil k cudzincovi. „Vyzeráte hrozne. Koľko ho v sebe máte?“

„Deň,“ odpovedal Viktor Krátky a uprene hľadel na chlapca a vysokého muža. „Ja ho ale nechcem vrátiť.“

„Nie? Tak prečo ste prišli?“ opýtal sa Ondrejov otec.

„Niečo… Mal som pocit… že musím. Ja… Moje telo… Tie hlasy všade naokolo… Ja…“

„Rozumiem. Tak poďte. Zbavíme vás tej bolesti a tých hlasov.

„Ale…“

„Chcete si to nechať? Naozaj? Myslíte si, že to zvládnete? Že to ovládnete?“ spod hustej brady vysokého muža sa vynoril kyslý úsmev. „To asi nie, pravda? Tak poďte.“

„Zaplatil som za to vysokú cenu!“ zhrozene odpovedal Viktor Krátky a prudko vstal. Nohy sa mu roztriasli a nedobrovoľne sa opäť posadil. „Ja… Myslel som…“

„Áno, ja viem,“ odpovedal domáci. „Ale vy to ovládnuť nedokážete. To sa nedá. Zabije vás to. Ten dar… patrí a vždy patril len môjmu synovi. Iných nechce. Vždy sa vráti. Vždy. Tak poďte.“

Aj keď nechcel, aj keď v duchu na seba kričal: Vstaň a uteč! Vstaň a uteč! nemohol. Jeho telo riadilo niečo iné.

„Ukážte, pomôžem vám.“ Vysoký muž ho chytil za ruku a vyviedol von, kde kráčajúc popri dome prešli až k starej drevenej šope. Vošli dnu. Všade bola slama, hospodárske náradie, veľ-ký drevený rebrinák, čierny kôň, ktorý hlasno zaerdžal, keď vstúpili, a množstvo, naozaj množstvo neporiadku. Ondrej a jeho otec priviedli Viktora Krátkeho ku kôpke slamy, pod ktorou sa za pomoci troch rýchlych ťahov odokryl drevený stôl. „Ľahnite si naň,“ povedali a on bez slova poslúchol. „Nebude to bolieť, len vám zoberiem…“

„Viem, čo budete robiť!“ odvrkol Viktor Krátky a hlasno sa rozkašlal. „Začnite!“ vykríkol, keď sa mu rozochvelo a roztriaslo telo. „Zbavte ma toho, kým nezdochnem.“

Urobili, čo bolo treba.


„Čo je s ním?“ spýtal sa Ondrej, hľadiac na Viktora Krátkeho. Sedel v kresle v ich stodole a nehýbal sa. Oči mal otvorené a meravé. „Čo je s ním?!“

„Choď preč!“ okríkol ho otec a pokúšal sa poskytnúť mŕtvemu mužovi masáž srdca. Márne. Jeho telo sa už nerozhýbalo.

„Kam ho nesieš?“ spýtal sa chlapec o chvíľu neskôr, keď jeho otec odvážal Viktora Krát-keho do lesa. „Čo to robíš?“

„Choď do domu!“ skríkol otec.


„Nervózny?“ spýtal sa otec a skúmavo zazrel na svojho syna. Stáli v tmavej uličke a hľadeli na osvetlený výklad obchodu. Ondrejove ruky sa triasli a telo sa mu na nohách knísalo dopredu a dozadu.

„Trošku,“ zaklamal. Strach mu zastrel zrak a zaplnil myseľ. Prsty na rukách sa mu zdali nemotorné a ťažké, nohy vratké a slabé. Myslel si, že jeho žalúdok každú chvíľu vyvrhne obed na cestu.

„Neboj sa. Si pripravený. Viktor Krátky bol posledný. S jeho mocou si teraz silnejší. Zvládneš to.“

„Áno, otec,“ prikývol Ondrej a pokúsil sa zahnať spomienku na toho muža. Bol prvý, ktorý to neprežil. „Prvý a posledný,“ povedal mu vtedy otec, ale Ondrej mal stále strach, že ním to neskončí. Že prídu aj ďalší.

„Ideme!“ zavelil otcov hlas a obaja vykročili vpred. Prešli cez cestu a vošli do obchodu s názvom Na rohu križovatky.

Nad dverami zazvonil zvonček a za ním sa ozvalo hlasné škriekanie papagája. „Zákazník! Zákazník!“ ziapal.

„Počujem, Erny!“ okríkol ho predajca a nevrlo zazrel na svojich nových klientov. „Už za-tváram,“ povedal a podišiel k dverám. „Skúste prísť zajtra.“

Ondrejov otec sa postavil priamo pred predajcu mágie a pokrútil hlavou. „Toto nepočká, pán Lajčák.“

„My sa poz…“


Spojenie Milana Trnku a malého chlapca sa prerušilo. „Mám to!“ zvolal víťazoslávne Ondrej. „Oci, dokázal som to!“

„Výborne,“ odpovedal vysoký zarastený muž, ktorého pohľad sa upieral na vysileného Mi-lana Trnku. Oči mal prepadnuté hlboko v bledej tvári, vlasy, akoby ešte viac zosiveli a nohy… nohy sa mu podlamovali. Už všetko chápal. Videl, proti komu stojí. Ten chlapec dokázal prijať novú moc každý deň. Každý deň! kričala Trnková myseľ. Nemáš šancu, pridával sa tenký hlások v úzadí. Milan Trnka však aj napriek tomu videl nepatrný záblesk nádeje v tme. Klesol na zem a vzhliadol. „Prosím, nie,“ hlesol, hľadiac na pristupujúceho muža. „Nechcem byť ďalší Viktor Krátky.“

„My sme ho nezabili. A neublížime ani vám, ak budete spolupracovať. Že, oci?“

„Presne,“ odpovedal otec, chytil Trnku pod pazuchy a zdvihol ho na nohy. Všetci traja pre-šli do zadnej miestnosti.

Trnka pozorne pozoroval mladého Ondreja. Veril, že zmienka o Viktorovi Krátkom mu vnorí do mysle obraz jeho smrti. Že chlapec pochopí, akú zložitú a nebezpečnú hru to so svo-jím otcom hrá. Ondrejove ruky sa triasli, spodná pera sa mu chvela, ale oči ostávali rovnako pevné. Nezaleskla sa v nich žiadna nádej.

„Za tou stenou,“ povedal sebaisto Ondrej a jeho otec priložil Trnkovu ruku na kvietkovanú tapetu.

Milan Trnka sa nebránil. Nemal dosť síl a už dávno sa naučil, že je zbytočné odolávať nie-čomu, čo aj tak musí prísť.

„Ty to zvládneš,“ povzbudil Ondreja otec, keď sa chlapec zhlboka nadýchol a dotkol sa nemohúcej ruky pána Trnku.

Nerob to! Zabiješ ma. Spomeň si na Viktora Krátkeho. Na jeho mŕtve telo. Na jeho meravé oči. Nie! Nerob to! Je to zločin! Pán Trnka nezaháľal a okamžite sa chytal poslednej nádeje. Kráčal za jediným svetlom, ktoré žiarilo v temnote, no márne.

Ja za to nemôžem, odpovedala chlapcova myseľ. Chamtivosť a sebavedomie, to ho za-bilo, nie ja. Mal prísť skôr. Milan Trnka vedel, že tie slová nepochádzajú z chlapcovej hlavy, ale od jeho otca, no aj tak ich nedokázal zlomiť. Boli v Ondrejovi zakotvené ako dobre zako-renený strom. Vyvrátiť ich, by bol nadľudský výkon.

Pán Trnka cítil, ako sa Ondrej ponára stále hlbšie a hlbšie do jeho mysle. Čoskoro opäť lis-toval v jeho knihe života. Tentoraz však rýchlejšie a presnejšie. Predajca mágie už nemal dosť síl brániť sa a Ondrej presne vedel, kde hľadať ten obraz. Obraz rodiny a ich starého domu. Nerob to! Nie! Kričal na chlapca, keď ho donútil predstaviť si otca, mamu, brata, seba a…

Nie! Zabiješ ma! Nie!

… a starý sedliacky domček.

„Isilvon,“ povedal Ondrej a Milan Trnka vo svojej mysli osamel.

Stena zmizla a ostala len malá komôrka s regálmi, na ktorých stáli desiatky pohárov s mágiou.

„Heuréka!“ vykríkol otec a začal pohár za pohárom strkať do veľkej tašky. Ondrej mu ne-pomáhal. Ticho stál v úzadí a so smutnou tvárou hľadel na roztraseného Milana Trnku, krčia-ceho sa na podlahe. „Budete v poriadku,“ hlesol, nervózne si žmoliac prsty na rukách. „Ni-komu nechceme ublížiť. Chceme len navrátiť poriadok do tohto chaosu. Dať moc tým, ktorým patrí.“

Milan Trnka nezdvihol pohľad, dokonca ani nič nepovedal. Len v tichosti sledoval, ako Ondrejov otec našiel peniaze a zobral aj tie.

„Robíme to pre vyššie dobro,“ povedal chlapec, keď sa zberali k odchodu. „Aby svet netr-pel. Aby sme ich mohli zastaviť.“

„Zabili ste Viktora!“ štekol Milan Trnka, keď jeho tvár zatienila vysoká postava Ondrejov-ho otca.

„Nie ste o nič lepší, pane,“ prísny pohľad sa zabodol do Milana Trnku. „Beriete dary tým, ktorí sa s nimi narodili a na oplátku ich nechávate bezbranne blúdiť svetom.“

„Zachraňujem ich!“ vykríkol rozhorčený Milan Trnka. „Dávam im to, čo im svet nedokáže dať. Dávam im peniaze na jedlo, stravu a bývanie. Dávam im živ…“

„Klamete ich! Zoberiete výnimočného človeka a zaradíte ho do davu obyčajných ľudí. A oni ochorejú a zomrú, pretože dar, ktorý im dal osud, aby ich chránil, im vy vezmete. A prečo?“

Trnka sa nadýchol, aby odpovedal, no Ondrejov otec mu neposkytol dosť priestoru. „Pre peniaze. Aby ste boli mocnejší. Aby oni… boli mocnejší. Aby svet neriadili vyvolení, ale zlo-deji a chamtivci. Aby bohatí, boli ešte bohatší a mocnejší. Preto, pán Trnka. A preto ste horší ako my.“

„Ste vrahovia!“ vykríkol predajca mágie celý červený v tvári.

„To vy ste Viktorovi Krátkemu predali Ondrejov dar. Nie my. To vy… vy ste vrah.“ Vyso-ký muž sa vystrel a s výčitkou v očiach zazrel na Milana Trnku. „Oddnes sa vláda peňazí končí, pán Trnka. Moc sa už nebude dať kúpiť. Pretože moc je dar, ktorý získajú len tí, ktorí s ním vedia narábať. Tí, ktorí liečia a tvoria namiesto toho, aby ničili! Tí, ktorým vylieči cho-roby a zachráni život.“

Trnka sa chvel a triasol. Telo mu premáhala únava, no napriek tomu ešte otvoril ústa. Ne-mohol mlčať. Nie, keď ho obviňovali z činu, ktorý spáchali oni. „Zabili ste ho! To vy… vy vrahovia!“ oči sa mu zavreli a hlava mu padla na zem. Omdlel.

„Ondrej, môžeš. Uprav mu spomienky. Nech sú naše tváre len šedými škvrnami v jeho mysli.“


„Milan! Milan! Milan! Och… Chvalabohu žiješ.“

Nad sebou videl tvár jedného zo svojich zákazníkov.

„Vydrž. Už idú. Čoskoro sú tu. O chvíľu sa o teba postarajú.“

„Kto?“ Jeho hlas bol chatrný a slabý. Pery mu popraskali a hrdlo ho pálilo.

„Záchranka. Už idú. Vydrž.“

„Čo sa…“

„Nerozprávaj. Oddychuj. Šetri si sily.“

Milan Trnka si spomínal na to, že ho prepadli. Spomínal si na bolesť, na odokrytú stenu, na poháre a peniaze, ktoré mu vzali. Pamätal si záverečný rozhovor a slová, ktoré v sebe mali kus pravdy. Nevedel ale, či boli viacerí, alebo len jeden. Nevedel, ako vyzerali a či… či to nebol Viktor Krátky.


24. júla 2017
Stanislav Repaský