 |
Drahý Harry… nevieš si predstaviť, ako ma tá osoba otravuje, odvádza moju pozornosť od dôležitejších vecí. Skončím to s ním raz a navždy. Myslím, že ho zabijem…
Arthur pritlačil pijak na poslednú zapísanú stránku, potom ju ešte jemne ofúkol a zložil na kôpku po pravej ruke. Odložil pero, dôkladne uzatvoril kalamár. Písanie bolo preňho rutina. Pohodlne sa zaboril do čalúneného kresla a zapálil si rovnú fajku. Plné líca, hustý fúz a oči, bystré ale napoly skryté pod prevísajúcimi viečkami, mu dodávali výraz ospanlivého mroža. Každú chvíľu očakával zvonenie na čaj, labužnícky bafkal zámorský tabak a tešil sa z ukradnutého momentu medzi prácou a rodinnými povinnosťami. Niežeby nerád trávil čas s Lujzou a deťmi, no cenil si chvíľky pokoja, ktoré patrili iba jemu.
Do pracovne zrazu vstúpil vysoký muž, ťažko povedať gentleman, vzhľadom na fakt, že nebol ohlásený.
Arthur sa so skrývanou nevôľou v kresle vzpriamil a chystal sa vstať, ale pohľad na návštevníka ho zarazil. S istotou mohol povedať, že ho vidí prvýkrát v živote, ale predsa sa mu zdal známy, ba čo viac, priam dôverne blízky.
„Dobrý deň, pán doktor,“ pozdravil návštevník nenútene.
„Dobrý deň aj vám, pán… ehm. Odpusťte ale… poznáme sa?“
„Či sa poznáme? Ó áno, a veľmi dobre. Dalo by sa povedať, že sme ako rodina.“
Arthura to dostalo do ešte väčšieho pomykova. Muž asketickej postavy podišiel bližšie a zastal tak, že na jeho tvár dopadalo viac svetla z okien zdobených vitrážou. Naoko si prezeral stenu plnú obrazov a pamätných fotografií, no v skutočnosti nechával Arthura, nech si dobre prezrie ostro rezané črty, orlí nos, výraznú bradu a hlboko vsadené oči. Keď sa ich pohľady stretli, Arthur nehlučne zhíkol.
„Som rád, že sme sa konečne zoznámili. Dúfam, že sa neurazíte, ak vás nebudem oslovovať papá.“
„Vy? Ale… nie je možné.“
„Viete predsa o tom, čo si myslím o veciach, ktoré sú nemožné.“
„Ach, isteže… Ako sa vám podarilo dostať až sem?“
„Je to prosté. Vyšetrujem zločin. Vždy vyšetrujem zločin. A keď sa raz dostanem na stopu, urobím všetko pre to, aby som dolapil páchateľa. Veď viete, že som najlepší.“
Arthur sťažka prehltol. „Viem.“
„Nuž iste viete aj to, prečo som tu.“
Arthur iba bezradne pokrútil hlavou.
„Predsa kvôli úkladnej vražde, ohavnému činu, ktorý ste spáchali pred siedmimi rokmi, v decembri 1893. Mojej vražde.“
A predstav si, drahý Harry, nielenže ma obvinil z činu, ktorý sa nikdy de facto nestal, on sa dožaduje úplného odškodnenia. Absurdné! Celá situácia je absurdná! Nemohol som inak, ako vyprevadiť toho podvodníka, ničím iným predsa nemôže byť, vchodom pre služobníctvo. Neupieram mu presvedčivosť, na pár chvíľ ma úplne zmiatol.
Ešte toho dňa sa Arthur vybral von, medzi rozkvitnuté vlčie maky a vlniace sa lúky ostrice. Vychádzky mu predpísal lekár a patrilo to k jeho stabilnému dennému programu. Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa z ničoho nič z ohybu prašnej cesty vyrútila krytá drožka a takmer ho zrazila z nôh. Zachránil sa len pohotovým skokom do černičia. Hoci drožka zmizla rovnako rýchlo, ako sa prirútila, jednako zahliadol pohoničovi spod klobúka so širokou strieškou vytŕčať kostnatý nosisko.
A to bol iba začiatok. Od toho dňa sa Arthurovi lepila smola na päty. Tu nešťastne vypadnutá škridla zo strechy, nie tak dávno opravovanej, tam záhadný úkaz pri zapaľovaní krbu, ktorý z ničoho nič vzbĺkol, takmer ugriloval Lujzinho psíka a oškvŕkol Arthurovi obočie. Raz skoro stúpil do pasce na medveďa, ktorú akýsi chumaj nastražil práve na jeho obľúbenom vychádzkovom chodníčku.
Arthur sa vo svojom vidieckom sídle viac nemohol cítiť bezpečne.
Priateľu, rozhodol som sa využiť Tvoju láskavú ponuku a na istý čas sa ubytovať v Tvojom Londýnskom byte na Keppel Street, ktorý ako tvrdíš, sám využívaš iba zriedka. Séria nešťastných udalostí ma vedie k záveru, že zmena prostredia by mi mohla prospieť.
Londýn je rušné a veselé mesto pre toho, kto má peniaze. Arthur hravo oprášil pár starých známostí a postupom času sa nechal rozptýliť zábavkami mestského života. Miesto kriketu hral bridž, miesto šumenia suchej ostrice načúval hukotu preplnených ulíc. Po čase z neho zase bol ten veselý ružolíci chlapík, hotový zo špásu rozoslať priateľom anonymné lístočky s odkazom: „Sme odhalení. Rýchlo uteč!“
Partie bridžu mu otvorili cestu k mnohým kontaktom a v istých kruhoch získal povesť duchaplného muža s nadhľadom. Nakoniec, jedno viedlo k druhému, po pol roku bol z Arthura nádejný kandidát na kreslo v parlamente, len sa tak nadúval pýchou. Zdalo sa, že všetky chmúry, čo ho sužovali doma v Surrey sa rozpustili v londýnskej hmle. Práve sa vrátil z redakčnej rady miestneho satirického plátku Punch, ktorá sa pretiahla do neskorej noci. Ticho sa pochechtávajúc popod fúzy prešiel do temnej pracovne, kde si chcel zapísať zopár zvlášť vydarených vtipov. Tam to našiel. Na mahagónovej doske stola sa belel lístok, stručný odkaz písaný ostrými ťahmi sebaistej ruky. Bonmoty na tému vikárových vajec mu okamžite vyšumeli z hlavy.
Dávam vám poslednú možnosť. Napravte, čo ste zničili, inak
zničím ja vás.
Váš skalný prenasledovateľ, S.
P. S. Ak by mali akékoľvek pochybnosti, spomeňte si na prípad
okradnutého žobráka.
Arthur sa vydesil tak, že keby nemal za zadkom kreslo, odkväcne na koberec. Tak predsa je to on! Prípad okradnutého žobráka nebol nikdy zverejnený, ba čo viac, dôkazy o ňom nikdy neopustili steny jeho pracovne. Tým si bol istý. Tá nepodarená fraška mu vtedy vŕtala v hlave celé tri dni a nakoniec aj tak všetky papiere spálil v krbe. Nevedela o tom ani Lujza.
Čo robiť? Zanechať rodinu, priateľov, sľubnú kariéru v parlamente a vypariť sa? Alebo sa podrobiť vôli toho tyrana – Bože, tak strašne ho nenávidí! – a urobiť zo seba doživotného otroka? Nikdy! Ihneď začal baliť kufre. Niekde v Severnej Afrike snáď nájde pokoj a dožije svoje dni. Bude potrebovať hotovosť. Na účte má slušnú sumu, z ktorej vyberie polovicu a zvyšok prenechá Lujze a deťom. Hneď ráno sa dá odviezť do banky a jeho posledná cesta Londýnom povedie do prístavu.
Arthur do rána nezažmúril oka.
…ale prihodilo sa mi čosi veľmi nepríjemné. Iste vieš, že všetky peniaze mám, presnejšie mal som, uložené v jednej dôveryhodnej anglickej banke. Doteraz som v šoku a neviem si vysvetliť, ako je možné, že môj účet je na nule. Vlastne viem, ale je to také neuveriteľné, že by si ma iste považoval za blázna, ak by som ti to prezradil. Okamžite sa vraciam domov do Surrey a narýchlo potrebujem požičať dvadsať libier na výdavky spojené s cestou. Prosím vyplať aj poslíčka s listom. Peniaze môžeš poslať po ňom, je to spoľahlivá osoba.
Hneď ako sa nečakane zjavil na prahu svojho vidieckeho domu, doslova vyhnal všetko služobníctvo preč. Protestujúcu Lujzu, ktorá si myslela, že ide o ďalší z jeho žartíkov presvedčil, aby sa narýchlo pobalila a potom ju aj s deťmi posadil do drožky. Pohoničovi dal adresu Lujzinej matky. Odišli tak narýchlo, že zabudli na Princa a malé psíča sa odvtedy zmätene tmolilo Arhurovi pod nohy, až ho párkrát nechtiac nakopol.
Potom dôkladne pozamykal všetky dvere a zaistil okná. Klesol do kresla vo svojej pracovni a zapálil si fajku. Nie, nebol taký blázon, aby si myslel, že ho nejaké zámky ochránia. Muž, ktorý dokáže prekabátiť vlastnú smrť si vždy nájde cestičku. No, možno ju prekabátil raz, ale druhý raz to už bude naozaj, nie iba na papieri. O to sa Arthur postará. Jediné, čo potreboval získať bol čas a trocha pokoja v miestnosti, v ktorej sa mu vždy premýšľalo najlepšie. Vyhľadal staré poznámky, aby si občerstvil pamäť. Predsa len, sedem rokov nie je maličkosť.
Aj dobrému autorovi sa občas stane, že mu postava prerastie cez hlavu. Našťastie, existovalo niekoľko spôsobov, ako sa s problémom vyrovnať. Arthur sa zamyslel. Na koženú podložku položil čistý list, otvoril kalamár, namočil pero:
Potom, ako profesor skoncoval so svojim úhlavným nepriateľom nejaký čas cestoval po ďalekom východe. Zaujala ho filozofia a umenie meditácie lamaistických mníchov a niekoľko rokov strávil v učení jedného utajeného horského kláštora. Fascinovala ho najmä schopnosť duší cestovať mimo obvyklé dimenzie priestoru a času. Bol dobrým žiakom. Takým dobrým, že…
Z tieňa knižnice sa vylúpla silueta človeka.
„Dobrý večer. Tak predsa sa konečne stretávame,“ profesor rozvážne odsekával slová, krájal reč na kúštičky, až mal človek dojem, že je svedkom vetnej pitvy. Keď sa jeho pohľad zastavil na Arthurovi, ten sa zavrtel. „Priznám sa, predstavoval som si vás… ináč.“
Pripomínal pavúka. Kostnatými údmi neúmerne dlhými k jeho nízkej postave, kradmými pohybmi. Veľkou okrúhlou hlavou bez vlasov, ktorú nosil pred telom na tenkom krku ako nejakú predsunutú výskumnú jednotku s bezcitnými očami. Arthur sa otriasol odporom.
„Tak, kde je?“
„Hm. Som si istý, že sa čoskoro…“ Arthurovi sa v kútiku oka mihol tieň. Úder baritsu do kolennej jamky profesora na moment vyviedol z rovnováhy, ale v ruke sa mu bleskovo objavila pištoľ. Za svojím najväčším nepriateľom neprišiel neozbrojený. Ďalší sek palicou, výstrel, ale guľka sa neškodne zavŕtala do dvanásťzväzkového vydania Miltonovho Strateného raja s Dorého ilustráciami.
Dlháň s orlím nosom vykopol zbraň z profesorových ochromených prstov a chystal sa k ďalšiemu úderu, keď ho za členok schmatli pavúčie hnáty. Trhli.
Arthur radšej zaliezol pod písací stôl. Našiel tam roztraseného Princa, ktorý mu na privítanie vrúcne oblizol nos. Počúvali, ako zápasiaca dvojica prevrhla stolík s čajovým servisom a demolovala jeho stenu plnú spomienkových fotografií a obrazov. Keď sa ozval rachot rozbíjaného okna, Princ sa pocikal. Zrazu Arthura čiesi ruky schmatli za golier a nešetrne vytiahli z úkrytu na nohy.
„Vy blázon!“ zasyčal dlháň na Arthura, krivým nosom sa mu takmer dotýkal tváre. Pohľad jeho očí bol strašný. „Píšte…“ Nedopovedal, nohy mu podkĺzli a hlavou narazil o hranu stola, pretože zviechajúci sa protivník potiahol trofejnú kožu tigra, ktorá bola rozprestretá na parketách. Profesor skočil, v okamihu sedel dlháňovi na hrudi ako nejaký parazit a z celej sily škrtil.
„…snáď si nemyslíte, chrr… že až sa mu to podarí… odíde odtiaľto len tak?… Tu vaše pero nemá nijakú moc.“
Vyplašený Arthur sa prinútil hľadieť na profesora. Ten sa pokojne usmieval, akoby si s priateľom len vymieňal zdvorilosti nad šálkou čaju. Akurát od námahy s akou stláčal ruky jemne zružovel. Ale jeho oči planuli nevýslovnou krutosťou a chladnou vypočítavosťou. A inteligenciou, v tej lebke sa ukrýval mozog výkonný a strašný, krutá logika prostá akýchkoľvek nedokonalostí, ktoré robia človeka človekom.
Arthur sa rozhodol v okamihu. Schmatol zo stola bronzové ťažidlo v tvare hlavy leva, nešikovne ho hodil po plešivcovi a napodiv trafil profesora do spánku. Ten sa v bezvedomí zosunul na podlahu. Dlháň vstal, premasíroval si krk a párkrát odkašľal. Potom vytiahol fajku zo šípkového dreva a ponúkol sa z tabatierky na kozubovej rímse.
„Tak, to by sme mali, pán Doyle. Na!“ namosúrene podstrčil Arthurovi pod nos pár zhúžvaných papierov a rozkázal: „Píšte!“
Nešťastný Arthur si sadol k stolu a namočil pero do atramentu. Zaváhal.
„Počkajte… akú mám istotu, že sa už nevráti?“ pokynul hlavou smerom k mužovi v bezvedomí. „Je to strašný človek bez štipky svedomia.“
Sherlock sa rozosmial neveselým smiechom. „Áno. Je presne taký, akého ste ho pre mňa vymysleli. No nemajte obavy, ak nebude mať motiváciu prenasledovať ma, nepríde. Aspoň viete, čo sa stane, ak sa situácia s mŕtvym detektívom bude opakovať.“ Prechádzal popri knižnici a úchytkom šacoval jej obsah. „Máte neobyčajne nudný vkus… Chcem sa dožiť vysokého veku, skvelej kariéry a odpočinok stráviť v ústraní, niekde na vidieku. Rád by som choval včely.“ Potom sa zastavil pri profesorovi. „Moriarty… najlepšie by bolo zbaviť sa ho, spôsob už nechám na vás.“
„Vy… nahovárate ma na vraždu?“
„Prosím vás, nerobte sa svätým.“
„Pane, vy ste sviňa!“
„Iba taká veľká, ako vy. Na to nezabúdajte. No prosím, bude to?“
Princ sa, zalezený kdesi za pohovkou, pustil do srdcervúceho kňučania, ktoré v náhlom tichu domu pôsobilo veľmi znepokojivo. A Arthur písal: „Sherlock Holmes obyčajne vstával veľmi neskoro…“
O mesiac neskôr vyšiel v magazíne Strand po sedemročnej odmlke prvý diel románu na pokračovanie. Pes Baskervillský je dodnes považovaný za jeden z najlepších Holmesových príbehov.
- Toto je finálová poviedka súťaže Poviedka Istroconu 2016.
- Je publikovaná v pôvodnom stave, neprešla redakčnou ani jazykovou úpravou.
- O ostatných finálových poviedkach a spôsobe hodnotenia sa dočítate v článku Finále Poviedky Istroconu 2016.
- Najnovšie aktuality o súťaži Poviedka Istroconu 2016 sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.