Paní z Avalonu nielenže na Mlhy nenadväzuje, ale dokonca ich chronologicky predchádza, takže vy, novočítajúci máte možnosť po prečítaní tenšej knižky rozhodnúť sa či siahnete aj po jej rozsiahlejšom predchodcovi.
Podľa údajov na obálke knižky Paní z Avalonu tvorí súčasť tzv. magickej série, ktorej prvým dielom bol rozsiahly príbeh pod názvom Mlhy Avalonu. To však vonkoncom neznamená, že ak chcete byť pri čítaní recenzovaného diela v obraze, nevyhnutne musíte vlastniť aj skôr datovaný text. Paní z Avalonu nielenže na Mlhy nenadväzuje, ale dokonca ich chronologicky predchádza, takže vy, novočítajúci máte možnosť po prečítaní tenšej knižky rozhodnúť sa či siahnete aj po jej rozsiahlejšom predchodcovi. Chronologický chaos je v Bradleyovej magickej sérii dôsledkom zámernej relativizácie magického času. Nad príbehom faktov a udalostí autorka načrtáva magický archetyp večne ženského na legendárnom Avalone. V Mlhách sme za štrngotu panvíc a ihlíc, ohlušení vreskotom novonarodencov mohli sledovať príbeh kráľa Artuša očami žien. Paní Avalonu ponúka akúsi trojstupňovú predohru k hlavnému dejstvu. O to paradoxnejšie je, že sa číta omnoho lepšie. Už v predchádzajúcej časti autorka ukázala, že dokáže veľmi vierohodne a plasticky stvárniť ženské postavy. V priestore artušovskej legendy – kde akokoľvek sa snažíme byť nezaťažení tradíciou – predsa len prevláda heroický živel, zámerné sústredenie sa na popis ženskej psychiky pôsobilo miestami násilne. Ako autorkino gesto v štýle ,,teraz vám to porozprávam po novom\" by to vcelku ušlo, keby rozsiahly text miestami neskĺzol do popisnej malichernosti. Predsa len…namiesto turnajov a Lancelotových hrdinstiev samé pôrody… V Paní z Avalonu si však autorka vybrala materiál, ktorý sa jej zámerom vzpiera omnoho menej. V troch voľne na seba nadväzujúcich príbehoch nás úvadza do čias rímskej ríše na vrchole jej moci za cisára Trajána, ., do čias prvej väčšej krízy počas Diokleciánovej vlády a finále sa odohráva v zmätkoch piateho storočia n.l. Historické udalosti sú len kulisami príbehu, ohniskom ktorého je Avalon a hlavnými hrdinami veľká trojica muža-ochrancu, jeho milovanej družky a zasväcujúcej kňažky. Úlohou postáv vo všetkých príbehoch je pochopiť akú rolu vo večmom rituáli Veľkej Matky vlastne hrajú. Napätie a tragika príbehov potom väčšinou vyplýva z nesprávneho rozdelenia úloh. V druhej časti napr. kňažka Dierna určí Carausiovi za družku svoju žiačku Teleri. Príliš neskoro pochopí, že jeho pravou nevestou v rituáli večného oplodňovania bola práve ona. Carausius umiera zaskočený ozbrojencami Telerinho milenca (a svojho najbližšieho dôverníka zároveň). Plán na vzkriesenie veľkosti Británie predbežne stroskotáva. Menší rozsah textu spolu s menej zväzujúcou, len jemne o históriu opretou predlohou, umožňuje autorke ,,skomorniť\" atmosféru. Prevažná časť príbehov sa odohráva priamo na Avalone, vo svete, kde symbol neznamená nic a skutečnost všechno (s.236)., a kde sa predstava stáva realitou. Autorka bravúrne vykresľuje atmosféru keltských rituálov. Bradleyovej majstrovstvo spočíva v schopnosti vykresliť magické praktiky ako neoddeliteľnú súčasť bežného života, ako neprestajne sa posúvajúcu hranicu života a smrti, temna a svetla, rozumu a intuície, sakrálneho a profánneho. Popisy beltainu či samhainu sa prelínajú so svojráznou ,,filozofiou pletenia\" či kuchynských prác. Kňažka Caillean, bojovník Gawen (s polovicou keltskej a polovicou rímskej krvi), a kráska Eillan., Carausius, Dierna a Teleri.., Viviane, Ana a Vortimer. Trojuholníky príbehov sú podávané zakaždým z iného uhla. A v závere sa napokon dostávame na začiatok predchádzajúcej knižky – k tušenému zrodu Artuša. Magický kruh sa uzavrel. Oproti Mlhám autorka pracuje s omnoho menším počtom postáv, takže miestami máme pocit, že nečítame román, ale skôr monológom zahustenú drámu. Vo vývoji podrobne prekreslených vzťahov asa mi z môjho mierne mizogýnneho pohľadu nepozdávala plochosť mužských charakterov (desaťročný Gawen je v úvodných pasážach degradovaný na premúdrelého komentátora deja, schopného vo vnútornom monológu seba samého charakterizovať ako neohrabaného a neschopného plnohodnotného ľúbostného a sexuálneho zážitku) – autorka sa zrejme chcela odvďačiť stovkám mužských autorov za jednostranné videnie vlastného pohlavia. Popri deji Bradleyová čitateľovi podsúva zaujímavé myšlienkové súvislosti. Avalon sa prelína s reálne existujúcim kresťanským opátstvom, veľký zjednotiteľ Británie môže vzísť len premiešaním krvi viacerých rás. Artuš ako prazáklad ,,anglickosti\" v sebe spája obrazotvornosť a intuíciu Keltov, dravú podnikavosť Germánov, kultúrnu vyspelosť a organizačné schopnosti rímskej civilizácie ako i nenápadnú húževnatosť tajomného pranároda. Príznačne aj jeho predchodcovia Gawen a Carausius svojim pôvodom stoja na hranici dvoch kultúrnych okruhov. Táto Bradleyovej teória je poučná i v našom kontexte. Autorka nehľadá pravého Angličana ako vzor jednoznačne definovateľnej a čistej národnosti, ale ako miešanca – čím naznačuje, že za cudzie vplyvy sa netreba hanbiť, ale byť na ne hrdý. Nie každý je totiž schopný prijímať a len tí skutočne silní dokážu cudzie veľkoryso a podnetne pretvoriť na svoje.
Miloš Ferko 9,5/10
Marion Zimmer Bradley: Paní z Avalonu, Praha Knižní klub 2002, preklad Dana Vlčková, 319 s., 309 sk.
Juraj MadMaxon